MIESTA / Hlavná železničná stanica

MIESTA / Hlavná železničná stanica – Bratislava  

Aké sú individuálne aj spoločné skúsenosti ľudí spojené s miestom, akým je hlavná železničná stanica? A je vôbec správne uvažovať nad ňou ako nad miestom? Je staničný priestor priestorom heterogenity? Aké typy užívateľov ho využívajú? Aké sú ich každodenné praktiky a skúsenosť s priestorom/miestom? Čo spôsobuje lokalizácia stanice jej bezprostrednému okoliu?

V nadväznosti na takto naformulované otázky sa púšťame do pozorovania a popisu lokálnej dynamiky staničného priestoru. Skôr ako akútny problém rozvoja staničnej budovy a priľahlého priestoru nás zaujíma štúdium rytmicity a každodenných priestorových taktík užívateľov, s dôrazom na tie, ktoré zo stanice vytvárajú MIESTO. Pozorovania budeme postupne uverejňovať na http://hlavnastanica.tumblr.com, ako aj na tejto stránke.

Súčasťou podnetov, ktoré napomáhajú utváraniu miesta v tomto priestore je aj rozbiehajúca sa platforma kultúrneho občerstvenia – Salónik. Z iniciatívy Zuzany Duchovej, spoluorganizátorky viacerých mestských podujatí na pomedzí umenia, architektúry či kreatívneho turizmu a Local Act-u vzniká v priestore prezidentského salónika, ktorý je súčasťou málo využívaných staničných priestorov, miesto ponúkajúce občasné zastavenie sa. Reaguje na absenciu kultúrnej ponuky v staničnom priestore, so zámerom poskytnúť platformu na dialóg rôznych skupín, ktoré sa na komunikačnom uzle, akým stanica rozhodne je, stretávajú. www.salonik.sk

Železničná stanica  – čas, priestor, miesto
humánno-geografická perspektíva v kontexte každodennosti

Keď v roku 1927 režisér Walter Ruttmann vo svojom filme–montáži Berlín, symfónia veľkomesta vstúpil do mesta vlakom, železničná stanica predstavovala bránu do tejto symfónie. Živé, pulzujúce svedectvo vitálnej perspektívy života mesta. Rýchlosť a pohyb poukazujúce na jeho „mašinistický“ charakter.

Časy, kedy význam železničnej dopravy predikoval centrálne postavenie staničných budov v topose mesta sú už vyblednutou spomienkou s nostalgickým nádychom portrétu mesta, rovnako ako poetický rozmer ubiehajúcich koľajníc železničnej trate doplnený o vizuálny a sluchový zážitok pary stúpajúcej z rušňa Albatros.

Stanica je však naďalej rytmickým priestorom, ktorého rytmus udáva tak cestovný poriadok – príchody a odchody vlakov – ako aj prúdenie davu, choreografie jednotlivcov. Nemá teda jediný rytmus, ale je zložená z množstva dielčích rytmov, ktoré sa v priebehu dňa rôzne kombinujú, vrstvia a spoločne určujú dynamickú podobu miesta.

Človek prichádzajúci na stanicu sa pripravuje na prechod z jedného časopriestoru do druhého. Samotná stanica sa tak ocitá v zvláštnom, dichotomickom postavení. Je chronotopom, časopriestorom konštruovaným množstvom rytmov so špecifickými časovosťami a zároveň, z pohľadu tranzitujúceho jednotlivca, časopriestorovým vákuom. Priestorom okamžitého, pominuteľného času, individuálne uchopovaného a individuálne prežívaného. Ide o čas sociálny, odkazujúci ku každodennosti, ktorý skôr ako na objektívne plynutie kladie dôraz na osobnú predstavu zmeny. Príchod, trvanie, odchod – minulosť, prítomnosť, budúcnosť.

Lefebvre tvrdí, že ak chceme miesta poznávať prostredníctvom rytmov, ktoré ich tvoria, musíme stáť mimo nich. Byť schopní započúvať sa do nich a zachytiť ich dokážeme len vtedy, ak do žiadneho z nich nepatríme. A tu niekde sa treba pozastaviť nad uvažovaním o stanici ako priestore a stanici ako mieste. Táto duálna dimenzia nám môže napomôcť k pochopeniu vzťahu medzi jej dvoma identitami.

Stanica je priestorom neustále utváraným každodennými praktikami jej užívateľov. Uzlom v sieti tokov, priestorom cirkulácie ľudí. Nepretržitý pohyb odkazuje na Augého nemiesta, priestory bez identity, ktoré nie sú nápomocné budovaniu sociálnych väzieb, či na Relphovu bezmiestnosť, rozširovanie homogenity ako výsledku neautentického postoja k miestu. V tomto nazeraní predstavuje stanica štandardizované miesto so zvýšenou mobilitou, deštruktívne pôsobiace na vytvorenie autentického významu miesta, dôležitého zdroja identity pre jednotlivcov aj komunity. Stanicu tak môžeme považovať za opak komunity. Môžeme?

Ak budeme za sine qua non verejného priestoru považovať prístupnosť, je stanica zo sociálneho hľadiska jedným z priestorov otvorených skutočne pre každého. Napĺňa fyzický aspekt verejného priestranstva vytvárajúc príležitosť pre sociálne interakcie a zároveň aspekt sociálny – je žitým, fungujúcim priestorom zdieľaným v dave. Je teda aj ostrovom heterogenity a diverzity, atribútov nevyhnutných pre nadobudnutie mestskej skúsenosti. Zatiaľ.

Nie všetci sú súčasťou každodenného pohybu stanice. Nájdu sa aj takí, ktorí sa ocitli mimo jej hlavného rytmu. Dobrovoľne či nedobrovoľne sa v priestore zastavili, prípadne sú dotknutí jej lokalizáciou, hoc nie sú jej súčasťou. Z abstraktnejšieho konceptu priestoru sa tak dostávame ku konceptu miesta, Tuanom definovaného ako momentu zastavenia sa v priestore, prerušenia pohybu a pripútania sa. Stanica ako miesto je prístupná pre diskusiu o otázkach ako sú zmysel, hodnota, spolupatričnosť. Stáva sa tak miestom plným individuálnych a skupinových významov, miestom, ktoré stojí za záujem a ochranu.

Duálnu dimenziu staničných priestorov výstižne opísal filozof Miroslav Petříček v Úvahe o nádraží a třetím: „Ze své podstaty i svým určením je nádraží místo, na němž se nesetrvává, je to bod, který umožňuje spojovat různá směrování našeho života, aniž je sám jeho součástí; nádraží váže dohromady, aniž by samo patřilo k tomu, co svazuje. Neboť nádražím vždy jen procházíme; v prostoru nádraží je všechno pouze přechodné a pouze dočasné. (…) Skoro se zdá, jako by nádraží bylo místem, které popírá samo sebe jakožto místo. (…) Na nádraží nelze být; zde je možné buď spěchat, anebo netrpělivě vyčkávat. Ven, anebo dovnitř; sem, anebo tam; příjezd, anebo odjezd; logická nula, anebo logická jednička – tertium non datur, princip vyloučení třetího. (…) A přece – je nádraží vskutku onou částí světa, kde se nedá dělat nic, kde nikdo nic nedělá, kde nikdo někde a nikdo nikde není? V noci, zatímco my, kteří jsme dojeli a jsme u cíle, protože jsme buď odjeli, anebo přijeli, spíme a nic o tom nevíme, přichází na nádraží jiný život a jeho prázdné sály zabydluje jiná logika. Hala, kterou opustili cestující, se znovu plní, neboť nádraží se stává útočištěm bezdomovců, těch jiných, kteří už nemají nikam namířeno a nikde nejsou, poněvadž neznají žádné „odkud a kam“ a nikam nepatří. S příchodem bezdomovců se na nádraží vrací vyloučení třetí. (…)Teprve teď se však nádraží stává místem. Ať chceme či nechceme, řád logické nuly a jedničky není řádem lidským. Co bychom chtěli vyloučit, je stále zde, byť bychom se chtěli tvářit, že o tom nic nevíme.“

Zuzana Ivašková, Local Act

Referencie:

  • Augé, M. Non-places: Intorudction to an antrophology of supermodernity, 1995
  • Kralovič, J., Ok(n)o do ulice. Obraz mesta vo filme Berlín, symfónia veľkomesta. In: Kino – Ikon. roč. 15, 2011, č. 2
  • Lefebrve, H. The Production of Space, 1974
  • Matlovič, R.; Matlovičová, K.: Koncept miesta vo vývoji geografického myslenia. In: Kraft, S., Mičková, K., Rypl, J., Švec, P., Vančura, M., eds., Česká geografie v evropském prostoru. Jihočeská univerzita, České Budějovice, 2007
  • Mulíček, O.,Osman R. a Seidenglanz D. Městská chronopolis. In: Třetí město. Červený Kostelec, Brno: Nakladatelství Pavel Mervart, Masarykova univerzita, 2011
  • Petříček M. Úvaha o nádraží a třetím. In: Znaky každodennosti čili krátké řeči o ničem, Herrmann a synové, 1993
  • Pospěch, P. Městský veřejný prostor : interpretativní přístup. Sociologický časopis, Praha, Sociologický ústav AV ČR, Praha, vol. 49, 2013
  • Relph, E. Place and Placelessness, 1976
  • Tuan, Y. F. Topophilia: A Study of Environmental Perception, Attitudes and Values, 1974

1

Úvodné foto: Eva Benková / Foto v texte: Zuzana Ivašková

 

Advertisements

MIESTA / Trhovisko na Žilinskej ulici v Bratislave

MIESTA /  Trhovisko na Žilinskej ulici v Bratislave

Miesto v každodennosti

Všetci sme niekde miestni. Nemuseli sme sa tu narodiť a nemusíme tu ani vlastniť nehnuteľnosť. Uvedomujeme si však, že toto miesto nás istým spôsobom utvára a že aj my sa podieľame na jeho utváraní. Máme potrebu artikulovať našu každodennosť spojenú s týmto miestom – zdieľať ju, rozprávať sa o nej. Tá potreba je o to naliehavejšia, že sme dennými nomádmi, netrávime čas na jednom mieste, ale na mnohých. Stále však to svoje miesto niekde máme alebo túžime mať, či ide o domov, prácu, stretnutia.

Začnime teda úvahou o význame miesta v našej každodennosti. Niečím, čo sa nás týka. Položme si otázku, či je pre nás dôležité v žitom čase a priestore mať možnosť zastaviť sa? Miesto vytvárame práve prerušením pohybu v priestore, zastavením sa. Aký má však naše zastavenie sa dôvod? Mohlo by ním byť vedomie či pocit príslušnosti k miestu. Až vtedy sa zdá jeho idea naplnená.

Humánny geograf Yi-Fu Tuan vo svojom diele Topophilia: A Study of Environmental Perception, Attitudes and Values (1974) hovorí, že „priestor sa stáva miestom, keď mu niekto dá význam“. Tvrdí, že svet je možné poznať cez miesta a to pomocou ľudskej percepcie a skúsenosti, vyjadrujúc existenciu citového puta medzi ľuďmi a miestom, zásadného pre jeho ideu. Miesto (na rozdiel od priestoru) je podľa neho prístupné pre diskusie o otázkach ako sú význam, zmyslové vnímanie, hodnota a spolupatričnosť. Nie len on, ale aj ďalší odborníci a odborníčky venujúci sa vzťahu priestoru a miesta (E. Relph, T. Cresswell, D. Harvey, D. Massey a i.) poukazujú pri štúdiu konceptu miesta na jedno: je späté s významom, s príslušnosťou, s hlbokým a úplným stotožnením sa. Upozorňujú však, že pre súčasnosť je skôr charakteristické postupné vytrácanie sa diverzity a heterogenity miest a ich významu, čo má za následok vytváranie bezmiestnosti, neautenticity, homogenizáciu.

Čo to pripomína? Napríklad unifikované nákupné centrá, ktoré Maarten A. Hajer v článku Zero-Friction Society (1999) výstižne nazval miestami nulového odporu, turisticky atraktívne pešie zóny, bilboardizácia verejných priestranstiev, diaľnice vedúce stredom mesta (…), načo pokračovať. Zdá sa, že masová kultúra a jej hodnoty sa rýchlo šíria naším priestorom, autenticita sa vytráca, miesta sa na seba začínajú nápadne podobať a preto ponúkajú len mdlé možnosti na ich skutočné užívanie, nebodaj vnímanie.

Sú tu aj iné miesta. Na pohľad nezriedka nenápadné, sú však súčasťou nášho každodenného života. Väčšinou nie sú okázalé či oficiálne, nie sú určené turistom, ale nám – obyvateľom a ich pravidelným užívateľom. Predstavujú zhmotnenú podobu interpersonálnych vzťahov. Sú miestami,  na ktorých sú ľudia emocionálne zviazaní s prostredím, kde si môžu uvedomovať svoju identitu, pričom puto sa umocňuje pravidelným kontaktom, opakovanou skúsenosťou vytvárajúcou zvykové pole. Netreba si ich však za každú cenu idealizovať a už vôbec nie podmieňovať touto ideálnou predstavou ich právo na existenciu. Na to, aby sme si k nim ako širšia entita uvedomovali svoje puto, ešte nemusia napĺňať ideálnu predstavu akejkoľvek autority. Verejný priestor totiž vzniká až naplnením a zdieľaním v dave. Tým sa odlišuje od verejného priestranstva, predstavujúceho svojou otvorenosťou a univerzálnou prístupnosťou len fyzický predpoklad, príležitosť pre sociálne interakcie. Lyn H. Lofland v štúdii The Public Realm, Exploring the Citys Quintessential Social Territory (1973) upozorňuje, že verejný priestor je sústavne znova utváraný, nanovo zadefinovávaný a vyjednávaný.

Práve pri vyjednávaní verejného priestoru sa treba pristaviť, konkrétne pri vyjednávaní jeho významu. Môže byť všetkým tým, čo pre nás individuálne reprezentuje, ako aj tým na čom sa spolu dohodneme, v žiadnom prípade však nemôže byť tým, čo niekto bez emocionálneho vzťahu či vedomia príslušnosti k nemu (oficiálna autorita, záujmová skupina), určí. Kľúčové totiž je, že jeho význam je reprezentovaný skôr symbolicky – môžeme vnímať jeho zvuky, má svoju vôňu, je akýmsi „ostrovom rozmanitosti“ prispievajúcim k napĺňaniu občianskeho života. Jeho ponuka je tým, čo nás k nemu priťahuje a robí ho verejným priestorom, keby neexistovala, neexistovalo by ani miesto. Takéto miesto nemôže nahradiť nič, čo by opätovne nenapĺňalo tieto atribúty. Atribúty, bez ktorých by mesto nebolo mestom. Mesto potrebuje takéto miesta.

Každodennosť v mieste

Trhovisko na Žilinskej ulici v Bratislave sa predovšetkým počas piatkov a sobôt zaplní drobnými pestovateľmi a predajcami z okolia Bratislavy – zo Záhoria, z Bernolákova, Dunajskej Lužnej či Šamorína – ktorí ponúkajú plné pulty sezónnej zeleniny, ovocia, medu, ale i lesných húb či domácich kureniec, husí, kačiek, klobás („údených mrkiev“), slaniny.

Pre miestnych je existencia trhu podmanivá nielen z dôvodu možnosti kúpiť si na obed zeleninu, ktorá bola ešte ráno v zemi, alebo sliepku, ktorá ešte  počas predošlého dňa behala po dvore, ale aj z dôvodu produkcie skutočných sociálnych a obchodných vzťahov medzi ľuďmi v rovnakom čase na rovnakom mieste. Trhovisko je neoficiálnou súčasťou života štvrte, pre niekoho nenápadné, avšak významné pre utváranie miesta v tomto priestore – socializáciu ľudí, podporu miestnej ekonomiky, či posilnenie samotnej identity miesta. Práve tu sa vytvára spomínané citové puto medzi ľuďmi a miestom. Jeho význam spočíva v príležitosti zastaviť sa v mestskom prostredí, je verejným miestom na neutrálnej pôde, kde sa môžu ľudia stretávať a komunikovať, ktoré je prístupné každému a nekladie nároky. Dochádza v ňom k stretu mesta a vidieka, dynamiky so stabilitou a tradíciou, k získavaniu novej skúsenosti.

Pozrime sa bližšie na štvrť, v ktorej sa nachádza. Toto pozastavenie sa je dôležité jednak preto, že na priestor chceme nazrieť v širších súvislostiach a tiež z dôvodu jeho predovšetkým lokálneho významu. Aká je teda verejná ponuka štvrte? Pre lepšie uchopenie budeme pracovať s perifériou centra mesta – každodennosťou ulíc medzi Šancovou, Mýtnou, Štefánkovou s osami Karpatská a Žilinská. Dominujúcim prvkom štvrte, ktorý nie je možné prehliadnuť je Šancová ulica, dôležitá dopravná tepna mesta, ktorá v minulosti plnila úlohu hranice – obrannej línie už v priebehu 17. storočia (odtiaľ jej názov – opevnenie sa všeobecne označovalo ako schanze). „Šancová ulica sa časom vytvorila z cesty, ktorá z vonkajšej strany sledovala valy a nachádzala sa mimo nich.“ (Holčík, Bratislavské noviny, 2004). Táto v minulosti colná hranica však predstavuje  pomyselnú hranicu či bariéru aj dnes – štvrť umelo rozdeľuje na dve akoby nesúvisiace časti, k čomu prispieva aj absolútne ignorovanie chodca, ako dôležitého účastníka interakcií v meste (problematický prechod pre chodcov v blízkosti budovy YMCA na Šancovej ulici). Obytná zóna Žilinská, Povraznícka, Lehockého, Belopotockého, Björnsonova, Anenská, Záhrebská, atď. je vyriešená ako komplex vnútroblokov. Niektoré z nich boli vždy prístupné len pre obyvateľov (vstup do dvorov cez brány), iné sú prechodné, čo využívajú napríklad seniori pre skrátenie si trasy. Obzvlášť seniorov je potrebné spomenúť, keďže tvoria nemalú skupinu obyvateľov štvrte. V súčasnosti sme však v štvrti svedkami uzatvárania prechodných vnútroblokov (Vnútroblok Slávia) zdôvodňovaných ako snaha o zintímňovanie mestských priestorov (napr. revitalizácia z potreby vytvorenia pocitu bezpečia a uzavretia sa, reakcia na prítomnosť bezdomovectva, problémy s parkovaním), či snahy urobiť niečo s neporiadkom a hlukom (Palárikova), čo môže vyznievať veľmi atraktívne. Problémom je, že tieto prístupy môžu vyúsťovať do stierania odlišností a k vyčleňovaniu – výsostne antimestských prejavov vedúcich k separácii, znevýhodňovaniu, tvorbe stereotypov, napádaniu inakosti a prejavov odlišných sociálnych skupín (napr. sťažnosti na mladých ľudí v budove YMCA, na bezdomovcov používajúc označenia ako „nežiaduce osoby“, „divné stvorenia“ či „cudzí“), čo by si však mala uvedomovať samospráva, ktorá takéto prístupy schvaľuje. Námestie slobody sa môže dnes nazývať verejným priestorom len vďaka psíčkarom, ktorí tu venčia svojich psov, príležitostným podujatiam či štrajkom a v hlúčikoch posedávajúcim mladým, teda vďaka ľuďom, ktorí prirodzene napĺňajú jeho ideu.

Samozrejme nie všetko je čierno-biele. Tendencie posledných rokov poukazujú na potrebu ľudí stretávať sa v susedstvách, komunitne zdieľať. Je však omnoho lepšie a pre mesto zdravšie keď sa tak deje z prirodzenej potreby socializovať sa (napr. iniciatíva Susedia na dvore vo vnútrobloku Povraznícka – Björnsonova – Záhrebská – Šancová), než z potreby vymedzovať sa na „my“ a „oni“. Bezpečnosť mesta, ako píše Jane Jacobs v knihe The Dead and Life of Great American Cities (1961), spočíva v jeho rôznorodosti, vzájomnej dôvere, koexistencii cudzích, v mnohosti foriem. Stačí už len baumanovsky (sociológ Zygmunt Bauman) dodať, že hľadanie bezpečia vo svete bez istôt je opakom slobody.

Z tohto pohľadu, a každodennosť to potvrdzuje, trhovisko na Žilinskej symbolicky nahrádza chýbajúce centrálne miesto štvrte. Miesto, ktoré by prirodzene napĺňalo ideu verejného priestoru, ktoré by spájalo ľudí – obyvateľov či užívateľov tohto priestoru, kde by sme sa mohli opätovne učiť mestskej skúsenosti. Je preto nesprávne, ak miestna samospráva argumentuje v diskusiách o jeho budúcnosti, neautentičnosťou niektorých predajcov (rozmanitosť mestského priestoru a otvorenosť podmienok to predsa umožňujú, je iba na nás, ako s tým individuálne naložíme), či nebodaj ponúkaním náhrady v podobe zabezpečenia predaja zeleniny a ovocia v priľahlom objekte, kamennom obchode. V prípade významu trhoviska sa tak vôbec nejedná iba o zeleninu a ovocie, či ich pôvod.

Trhovisko na Žilinskej sa dá prirovnať k starovekej agore. Nie však v zjednodušenom chápaní pojmu trhovisko (jeho úloha spočívala v prerokovávaní politických záležitostí štátu), či v triviálnom pripodobnení k verejnému zhromaždeniu občanov. Dôležitá je jeho poloha, zabezpečujúca, tak ako v agore, dobrú akustiku (zvukové prostredie a jeho vnímanie sú dôležitými predpokladmi vytvárania vzťahu k miestu) a viditeľnosť prebiehajúcich interakcií. Aj to sú aspekty, na ktoré treba myslieť pri budúcom ukotvení nového trhoviska, pretože tento článok nemá byť nekrológ za akýmkoľvek trhoviskom v štvrti.

Zuzana Ivašková

Local Act

 

V sobotu, 21.9.2013 o 10:00 h. sa uskutoční diskusia na trhovisku Žilinská (Drevená dedina). Cieľom diskusie je zaznamenanie oral history viažucej sa k príbehu trhoviska a jeho významu pre štvrť.

diskutujúci: Soňa Párnická, Damas Gruska, Aleš Šedivec, Jürgen Rendl a i. / moderuje: Bohdan Smieška

ĽUDIA / Barbara Gindlová

Barbara Gindlová

aktivistka, projektová manažérka a divadelná teoretička, obyvateľka štvrte. Študovala Divadelnú vedu na VŠMU a sociológiu na FFUK Bratislava. Pokračovala medzinárodným štúdiom pohybového divadla a rezidenciou v Studiu Kaple pod vedením Ctibora Turbu. Päť rokov pracovala ako dramaturgička v Divadle Astorka-Korzo´90, v rokoch 1998 – 2002 pôsobila ako projektový manažér v Slovenskej výtvarnej únii, kde spolupracovala na domácich a zahraničných výstavných a výtvarných projektoch a sympóziách. Pôsobí ako manažérka riadenia národného projektu Budovanie kapacít na úrovni miestnej územnej samosprávy v Združení miest a obcí Slovenska. Paralelne pôsobí ako nezávislá expertka, metodička a lektorka ďalšieho vzdelávania pre oblasť rozvoja komunít a regiónov. Je spoluzakladateľkou a predsedkyňou Združenia prvého mája. Má rada bedmintonové variácie na kurtoch, kulinárske expedície v kuchyni, fotografovanie, cestovateľské presuny do inej reality a návraty do rómskych osád v obciach Raslavice a Marhaň.

Ako dlho bývaš v tejto štvrti?

„To je ťažká otázka po pravde, nie som si istá, či viem presný rok, kedy som sa sem nasťahovala. Minimálne osem rokov, možno desať. Teraz ste ma zaskočili, sa priznám. Je to ateliér, mám ho prenajatý a rok si naozaj nepamätám.“

Ak to nedokážeš spočítať, signalizuje to, že sa ti tu býva dobre?

„Mám to tu rada! Pre mňa je to príjemný byt, ktorý má svoje limity a obmedzenia, lebo nemá kuchyňu, čo je v mojom prípade paradoxné, lebo okrem toho že rada varím, tak aj dobre varím, a tak musím chodiť ku kamarátom, aby som mala kde uspokojiť túto svoju radostnú potrebu, ktorá mi odventilováva hlavu, ale napriek tomu ma to nikdy neprinútilo, aby som sa presťahovala niekam inam. Nie je tu ani práčka, také tie základné veci, ktoré možno robia domov domovom, že si je človek sebestačný, že nemusí využívať iné zdroje – kamarátov a rodinu na to, aby mu pomáhali realizovať každodennú prevádzku – tak napriek tomu to pre mňa nebol dôvod, aby som z tohto bytu odišla. Mám ho rada, je to dobrý priestor, hoci nemá parametre tradičného bytu. Myslím, že aj tým, ako je členený a štruktúrovaný,  tak všetko to, čo patrí ku mne, je v podstate tu. Za všetky tie roky, ako je vidieť, sa to tu toho dosť nahromadilo, vzhľadom na moje malé deviácie typu, že z každej cesty a z každého prieniku do inej reality niečo privlečiem a vlastne nie len tých osem rokov, ale aj obdobie pred tým je tu nejakým spôsobom ukotvené a je ho tu dosť.  Skôr mám problém, ako potom tie sedimenty a usadeniny života odtiaľto vynášať preč, aby sem tie nové zasa mohli prísť.“ (smiech)

Keď už sme začali týmto miestom – bytom-nebytom, ateliérom – čo tu máš najradšej, aký predmet, akú časť, alebo aké miesto?

„No skús sa pozrieť, alebo si vybrať, lebo to myslím nie je vôbec ľahké zodpovedať. Ale milujem svoj bunker. Svoju posteľ volám bunker, lebo z troch strán je stena a keďže som nočný typ, tak ráno rada dlho spím a naozaj je to miesto, kde sa dá dlho spať, lebo svetlo ani nový deň ťa neobťažuje. Ten priestor je skrátka rezistentný voči príchodu dňa. Ale v tomto priestore nie je kút, ktorý by som nemala rada a nie je vec, ktorú by som odtiaľto dokázala vyhodiť. Vlaste je to vždy strašný vnútorný boj, keď človek musí eliminovať predmety v byte. Nedá sa to. Takže skôr vymyslíš nejakú poličku, nejaký iný kút, do ktorého sa to ešte dá odložiť či založiť.“

IMG_7177

Teraz sa venuješ rozmanitým veciam, ale ako divadelníčka si sa v minulosti prirodzene pohybovala istý čas okolo divadla a jedno obdobie, a to ma zaujíma najviac, si venovala i divadlu s ľuďmi bez domova. Ako to vlastne bolo?

„Celé to vzniklo, tiež si už nepamätám v ktorom roku (smiech), ale boli sme na takom workshop-e o občianskej participácii, ktorú financoval British Council a robilo to občianske združenie z Rajeckých Teplíc (pozn. oz Kultúra). Stretli sme sa tam taká skupina ľudí – boli tam dievčatá, ktoré zakladali časopis Nota bene a rôznymi fúziami všelijakých ideí vznikol nápad, že poďme robiť predstavenie s predajcami časopisu Nota bene. Ja som nahovorila Ďura Šulíka a napokon vzniklo predstavenie s názvom Túžby z ulice. Bolo to veľmi zaujímavé obdobie, lebo šlo o konfrontáciu so svetom, ktorý človek dobre nepozná. Bolo to o presahu do inej reality a do uchopenia hodnotového systému, ktorý je iný, ale neznamená to, že je zlý. Nastavili sme nejaké pravidlá, fungovalo to, urobili sme predstavenie, ktoré malo paradoxne viac repríz ako niektoré moje premiéry v Trnavskom divadle, alebo v Astorke. Vždy po predstavení vznikla taká komunitná atmosféra, veľa sa diskutovalo, ľudia si našli svojich kamarátov, našli si svojich predajcov, ktorých adoptovali a starali sa o nich. A vznikli tam aj všelijaké konfliktné situácie, kauzy a príbehy, ktoré nemali vždy happy end. Stalo sa napríklad, že predajca sa zamiloval do niekoho, do nejakej dámy, ktorá možno mala pocit, že jej v živote niečo chýba a potrebuje v ňom nájsť nový zmyslel a skúšala to prostredníctvom pomoci tomu predajcovi, ktorý  si to inak vysvetlil. Proste sa zamiloval. Ona v istom okamihu cúvla a odišla mu zo života a on to pochopiteľne veľmi ťažko niesol. Takže tá prebiehajúca inklúzia prinášala aj netušené nástrahy. Ale myslím si, že to bolo veľmi dôležité, lebo to pomohlo z časti predajcom, ktorí tam boli, sa akosi etablovať na  pouličnej scéne, kde predávali časopis. Potom sme sa snažili urobiť druhé predstavenie, a už sa nám to nepodarilo. Spolu s Ďurom Šulíkom sme narazili na istú hranicu práce s nimi, lebo došlo k tomu momentu, ako hovorí Andy Warhol, že pätnásť minút slávy a potom naša snaha to predstavenie nejako kultivovať a robiť ho kvalitnejším už nebola úspešná, lebo oni mali pocit, že je to dobré, veď „tí ľudia nám tlieskajú, sú na našej strane“ a tak už nemali motiváciu dávať zo seba viac. Takže urobiť Statky zmätky sa nám už nepodarilo, ale Patrik Krebs nakoniec pokračoval v tejto tradícii a dnes jeho divadlo funguje“ (pozn.: Divadlo bez domova).

Nielen že Divadlo bez domova funguje, ono dokonca funguje v tejto štvrti – sídlia v Piszthoryho paláci. Inak združenie Proti prúdu (vydavateľ časopisu Nota Bene) je tiež v štvrti, na Karpatskej ulici, ďalej na Mýtnej ulici, čo je tu neďaleko tvojho ateliéru, neviem či to vieš, buduje občianske združenie Vagus denný stacionár pre ľudí bez domova s názvom Domec. Zaregistrovala si tie animozity, vzrastajúcu nenávisť voči zámeru Vagus-u,  napríklad ako miestny poslanec zorganizoval petíciu proti tomu dennému stacionáru a tá petícia formulovala také veci, akože bezdomovci by nemali byť v centre mesta, mali by byť presunutí niekam na perifériu, ohrozujú nás nie len tým, že tu chodia, ale ohrozujú naše deti a prenášajú choroby a pod.? Ako to vnímaš?

„Prvá vec je, že sa hanbím, že vôbec nejaká petícia a takáto antibezdomovecká iniciatíva tu vznikla. Myslím, že ku každému hlavnému mestu patria aj bezdomovci. Rozhodne by som ich nepovažovala za ohrozenie, ani nemám pocit, že by táto štvrť bola nejako fatálne ohrozená veľkými koncentráciami bezdomovcov a to napriek tomu, že sa nachádzame pod Hlavnou stanicou. Skôr si myslím, že môže byť ohrozená úplne inými typmi, lebo mne sa napríklad stalo, že ma zbili tuto na rohu ulice, keď som si išla do požičovne kúpiť cigarety a rozhodne to neboli bezdomovci, neboli to ani Rómovia, boli to mladí ľudia, ktorí mali 17 rokov, išli ulicou a nevedeli čo so sebou. Bezdomovci podľa mňa rozhodne nie sú zdrojom ohrozenia.“

Keďže si práve spomínala konkrétne miesta v blízkom okolí, radi by sme sa opýtali, ku ktorým ďalším miestam si vytvorila za ten čas, čo tu bývaš, špecifický vzťah?

Ja myslím, že táto zóna sa nedá tak ľahko vymeniť, pokiaľ nemá človek ambíciu, že chce väčší byt alebo odsťahovať sa niekde do nejakého domčeka na perifériu Bratislavy a zažiť takú tú oázu akože vidieckeho života v nejakej veselej zástavbe. Ale pravda je taká, že táto štvrť je urbanisticky riešená tak, že je uzavretá. Tie vnútrobloky vytvárajú potenciál uzatvárania sa. Napríklad náš dvor, ktorý tu máme (pozn. Anenská), je uzavretý. Vieš on ani nikdy nebol verejný a nebol priechodný. Malo to svoju logiku z hľadiska architektúry a urbanizmu, že bolo možné tam pustiť deti a si vedel, že to je v poriadku keď sa pozrieš z okna. Ale myslím si, že tu je veľmi veľa zón, ktoré sú veľmi verejné a ktoré sú plné života, takého spoločensko – komunitno – fascinujúceho života, ktorý nie je jednofarebný ani monotónny, ale naopak je veľmi pestrofarebný a myslím si, že aj veľmi demokratický. Keď si zoberieš trh na Žilinskej, alebo tú zónu, ktorá vznikla okolo požičovne CD-čiek na Šancovej, keď si zoberieš budovu rozhlasu, tak od podnikateľov, cez ľudí, ktorí tu žijú a vlastne všetko možné sa tam stretáva, a sú to demokratické zóny, kde nikomu nevadí, že ja som z nejakej inej sociálnej skupiny, alebo hrám inú ligu, či som v inom leveli počítačovej hry života. Tí ľudia sú tam k sebe nesmierne, ale nesmierne tolerantní, ale tam to patrí k veci. Myslím si, že to tam majú radi práve preto, že to nie sú monotematické, jednofarebné miesta, pretože je tam veľa rozmanitého života, ktorý im niekedy asi chýba.”

Máš ty sama nejaké rituály spojené s týmito miestami?

Barbara, my sme rozbehli projekt, ktorý nás sem priviedol, volá sa Dizajn každodennosti a  zamýšľame sa v ňom nad tým, aký význam má v každodennosti miesto. Miesto ako niečo, čo nie je určené turistom, čo nie je okázalé, viditeľné na prvý pohľad, ale práve tieto malé miesta, ktoré poznáme my, ktorí tu bývame, obyvatelia, ale aj iní jeho pravidelní či nepravidelní užívatelia. Podľa nás je dôležité artikulovať význam takýchto miest v našej každodennosti a jeden zo spôsobov, ktorý chceme použiť na tú artikuláciu je opisovanie toho vnímania napríklad i cez zvuky, vône, nejaké rituály, rytmus. Otázka je, či vnímaš napríklad i vôňu týchto miest, alebo ich zvuky?

Inak, ty ako odpovedáš ľudom, keď sa ťa opýtajú kde bývaš? Ako to opisuješ?

„Vieš čo,  tak moja prvá indícia je, že Žilinská. Tam sa oni chytia, že trh Žilinská, tú lokalitu približne poznajú a potom poviem, že pyramída – rozhlas, to si tiež si vedia predstaviť a potom poliklinika, podchod a najkratšia ulička v BA a už sme doma. (smiech)  A ešte vždy hovorím Anenská, nie Panenská, ako sa mi stalo, že taxíky mi poslali veľakrát na Panenskú namiesto na Anenskú. Pre mňa vnútorne je to asi tá zóna okolo Žilinskej, to je ten kľúč. To je to jadro. A inak fakt neviem, čo sa stane s touto štvrťou, keď tam to trhovisko skončí.“

IMG_7208

Vyzerá, že skončí, hoci ešte nie tento rok, možno ani budúci, stále sa to trošičku odkladá. Ale povedzme o dva roky definitívne trhovisko na Žilinskej skončí a začne sa tam stavať nejaký multifunkčný dom, podobný tým vedľa. Čo to podľa teba urobí z energiou tejto štvrte?

„Myslím si, že to tomuto miestu a tomuto časopriestoru veľmi ublíži, ale zároveň som asi tak naivne romantizujúco optimistická, lebo s týmto my tu žijeme odkedy som prišla. Ten trh sa zatváral, vlastne vždy tam bol nejaký plán a snaha uchmatnúť ten priestor ako pozemok a majiteľ toho pozemku sa zdá byť dostatočne rezistentným voči všelijakým developerským iniciatívam a asi aj peniazom. Tajne dúfam, že ono sa to dá nejako prolongovať, že sa to vlastne nestane.“

Aj keby to skončilo, je to z istého hľadiska asi v poriadku, preto že sa jedná o súkromný pozemok a ten majiteľ vlastne roky supluje verejnú funkciu. Je ale zaujímavé, že samospráva dáva od toho ruky preč a neuvedomuje si, že tu niekto, nejaký súkromník napĺňal verejnú funkciu a že ten priestor nie je vôbec dôležitý iba preto,  že tam majú zeleninu a ovocie, ale práve preto, že je to verejný fungujúci priestor, umožňujúci sociálne interakcie.

„Inak je zaujímavé, že ten priestor je obkolesený krčmami a reštauráciami rôzneho typu. Od toho, čo je za trhom, kde sa chodí na kofolu a na panáka a chodí tam teda definitívne iná klientela, až po tú piváreň, teda tam na boku až po tú Esperienzu, čo bol Dax predtým, každé to miesto je veľmi špecifické, ani nehovorím o tých malých vývarovniach, v ktorých sa dá výborne najesť. Neviem si predstaviť, že ten trh zmizne, ale nie som úplne utopista, aby som  verila, že tam bude bol naveky. Napriek tomu budem radšej bláznivý optimista, ktorý sa bude tváriť, že ešte to vydrží. Neviem si predstaviť ani nejakú náhradu, veď prišli sme aj o tento parčík, čo je tu pod Škovránčou a nad Rozhlasom (pozn: parčík na Belopotockého ul.), kde by mohla vzniknúť alternatívna zóna pre trhovisko.  Ale snaha presťahovať fungujúce miesta sa ukázala v mnohých prípadoch ako nefunkčná. Ľudia si nevedeli väzbu k novému prostrediu vytvoriť, čo je prirodzené. Energiu len tak nepremiestniš…“

Barbara, máš určite aj nejaké estetické nároky. Ak by si mala z tohto hľadiska opísať toto okolie, svoju štvrť, aké by to bolo?

„Vieš čo, to je tiež veľmi zvláštne, lebo ja som vyrastala v Karlovej vsi a moja kamarátka Táňa, s ktorou hrám bedminton, je to moja bedmintonová dvojička, tak ona vyrástla tuto, na Benediktiho. Pre mňa vtedy, keď sme vyrastali, bola táto zóna trochu desivá. Táňa v mojom vnímaní bývala za hradbou Mýtnej ulice a tie domy z 50-tych rokov vo mne vyvolávali úzkosť. Tieto tmavé domy a tie vnútrobloky sa mi vždy zdali také tajomné zóny. Viem, že tu boli armádne byty a nemala som k tomuto miestu vtedy pozitívny vzťah. Paradox je, že keď som sa sem nasťahovala, tak som si pre seba objavila vlastnú mieru estetiky. Človek tu objaví nádherné domy, bytové jednotky. Napríklad len systém tých balkónov, ako je vymyslený na jednotlivých domoch, je z architektonického hľadiska zaujímavý. Taká miera funkcionalizmu, ktorý prešiel do tých sociálnych bytov. Lebo to boli sociálne byty, predpokladám, alebo účelovo stavané pre nejakú cieľovú skupinu, teda armáda tu bola určite, to viem.“

Bara Gindlova_mapa

Pred chvíľou si spomínala, že pre teba je Šancová akousi hranicou, že na jej druhej strane je akoby iná štvrť. Nás by zaujímalo, kde sú pre teba ďalšie pomyselné hranice?

„Hm, keby ja som mala definovať túto štvrť… Vieš, veľa cestujem, tak ja ju naozaj chápem prostredníctvom trajektórie, kde hlavná stanica je pre mňa kľúčový hraničný bod. Teda veľa cestujem a chodím na stanicu pešo, napokon je to blízko, nechodím autobusom. Mám to rada, pretože vlak ma odvezie vždy niekam inam a potom ma zasa vráti späť. Takže tam by bol určite jeden bod a ten druhý bod by bol asi rozhlas a križovatka za rozhlasom a aby som to tak nejako uzavrela, tak je to Žilinská a Ministerstvo financií s tým parčíkom a tiež s križovatkou, ktorá prichádza ku Gottvalďáku (pozn: Námestie slobody). Ale inak Gotvalďák už nevnímam tak, že by patril sem. Je to ohraničené tými hlavnými dopravnými tepnami, určite, že hej. Ale aj takými tými signifikantnými bodmi, ktoré človek v každodennom živote využíva.“

Možno keby si mala psa a chodila by si ho venčiť, ako väčšina majiteľov psov, tak by si aj Gottko zahrnula do tej svojej štvrte.

„Inak ja som „babysittovala“ psov, takže ich mám navenčených na Gottvalďáku dosť, ale neviem, Gotvalďák mi sem akosi neprischol. Ten už skôr vnímam ako súčasť štvrte  patriacej k Vysokej a k Mierku, k tomu to pre mňa subjektívne patrí.“

Ešte sa vráťme k Šancovej. Podľa nás tá bariéra, ktorú nemá veľa ľudí rado, je problém, o ktorom by sme mohli viac diskutovať, pretože kvalita života ľudí by sa výrazne zvýšila, keby Šancová spomalila a naozaj by začala fungovať ako mestský bulvár. Už YMCA ho vytvára. Dokonca aj ty si tam pár krát už bola, preto, lebo tam prišla A4. My sme tam chodievali aj predtým.

„Aj ja som tam bola predtým, lebo tam hral Markus Miler…“

Nám sa na tom páči, že to trošku pripomína Berlín,  budova YMCA je naozaj mix rôznych entít, ktoré tam vedľa seba v dobrom existujú a dokonca sa niekedy aj prelínajú. Na druhej strane sa nám stále zdá, že to má ešte oveľa väčší potenciál, než do akej miery je to teraz naplnené. Vnímame tú budovu ako dominantu, ktorá má zároveň potenciál priniesť do tej štvrte ešte oveľa väčšie rozvojové impulzy.

„Myslím, že v niečom máš veľkú pravdu, pretože Bratislava je hlavné mesto, ale je to jedno z najmenších hlavných miest, aké sa na mape dá nájsť. A z hľadiska urbanistickej štruktúry veľkomiest ten náš organizmus nie je taký pestrofarebný, a to ešte berme za súčasť pestrofarebnosti Petržalku,  ako 200 tisícovú betónovú vsuvku,  krém do dobošky toho mesta. A potom tie ďalšie sídliskové  mestské štvrte… K mestu ale rozhodne  patrí železnica a železničná stanica a tá zóna čo vznikne popri železničnej stanici  je veľmi demokratický priestor v tom zmysle, že je schopný vstrebať všetkých tých čo prichádzajú a odchádzajú, či už kvôli práci alebo tí čo prichádzajú ako cudzinci. Zároveň je to v našom prípade časť mesta, štvrť, ktorá v okolí stanice bola vždy sociálne slabšia,  vieme, že tam bola  rómska štvrť, Železničiarska a Palárikova ulica, že to boli byty, kde bývali Rómovia. Myslím, že tá farebnosť mesta sem patrí a je pravda, že tendencia okupovať priestor, alebo byť v nejakom priestore a mať potrebu byť jeho súčasťou vychádza z takej tradície, ktorú máš zdedenú. Keby som ja mala finančný kapitál a kupovala by som si byt, tak z nejakého dôvodu by ma to ťahalo do Karlovej vsi, aj keď si to teraz vlastne neviem predstaviť, lebo tu mi je dobre. Ale máš ten koreň tam a niekto kto je z Ružinova nebude ochotný ísť do Karlovky, dnes si vyberie Ružinov. Ale späť. Myslím si, že to čo je zaujímavé na takých tých mnohofarebných štvrtiach ak je táto, že umelci sa do takých sťahujú, lebo nemajú problém dajme tomu s tým, že sú tam nejaké etnické skupiny, alebo sú tam  sociálne slabšie vrstvy. Naopak, vedia sa infiltrovať, dokážu sa adaptovať a práve to prináša kultiváciu priestoru a vytvára z toho silné zóny, mestské zóny. Tak to bolo aj v New Yorku s Brooklynom. Vlastne vždy to tak bolo, že umelci, ktorí nemali prachy, tak sa nasťahovali do sociálne slabšej štvrte, začali tam vytvárať vlastnú infraštruktúru, ľahko sa asimilovali s miestnymi, veľmi si rozumeli, nebol problém sedieť a debatovať a vlastne tým, že tam prišla iná energia, začala byť tá štvrť atraktívna aj pre iných, teda pre strednú triedu a potom čiastočne aj pre tých, ktorí by si za normálnych okolností asi vybrali Bôrik alebo Kolibu. Myslím si, že táto štvrť má presne takýto potenciál, že je dostatočne organická, je konzistentná, zároveň je dosť farebná a má teda potenciál absorbovať aj bohatých, aj tých, čo nie sú na tom finančne až tak dobre.“

Bára, ďakujeme veľmi pekne za rozhovor!

„Neni zač!“ (smiech)

Rozprávali sa Bohdan Smieška a Zuzana Ivašková

Rozhovor je takmer autentickým prepisom zvukového záznamu, realizovaného v auguste 2013.

foto: Eva Benková

späť na ĽUDIA

ĽUDIA / Filip Vančo

Filip Vančo

fotograf, kurátor, pedagóg a galerista. Absolvoval magisterské štúdium na Katedre vizuálnych médií VŠVU v Bratislave, kde v rokoch 2004 – 2009 viedol legendárny Ateliér fotografie. V roku 1996 založil časopis PARK (1996 – 2002), ktorého bol aj  šéfredaktorom. Od roku 2006 je členom občianskeho združenia Photoport a zároveň šéfkurátorom rovnomennej galérie. Kurátorsky pripravil desiatky fotografických výstav a prezentácií doma aj v zahraničí. V roku 2012 inicioval vznik knižnej edície Osobnosti slovenskej fotografie, ktorej je jedným z editorov. V súčasnosti sa venuje písaniu o fotografii, kurátorskej činnosti a vlastnej tvorbe.

Photoport Gallery sídli na Pražskej 11 v štvrti. Špecializuje sa na súčasnú slovenskú fotografiu. Od roku 2007 vystavuje najmä autorov najmladšej generácie slovenských fotografov ako aj autorov z regiónu Strednej Európy.

http://photoport.sk/

 

Filip, zaujímalo by nás, ako by si charakterizoval svoj vzťah k tejto časti mesta, k tejto štvrti, kde máš teraz svoju galériu.

„Ja som vyrastal na Flöglovej, moji rodičia tam bývajú dodnes a to je dosť blízko, ako keby súčasť tejto štvrte. Ale v minulosti som mal tendencie smerovať odtiaľto skôr do centra mesta, tie nočné výjazdy. (smiech) Inak samozrejme YMCA bola vždy takým centrom tejto časti mesta, ďalej Žilinská, ktorá sa mi prirodzene spája s trhoviskom, kam som chodieval, lepšie povedané chodievam sem nakupovať v sobotu aj teraz. Hm, môj vzťah k tomuto miestu… Začnem asi zo širšia. V roku 2010 som hľadal nový priestor pre galériu a našiel som túto budovu. Predtým som uvažoval o garážach vo dvore YMCA, ktoré sa mi zdali byť veľmi zaujímavé, ale napokon som sa toho vzdal – nebolo to možné uskutočniť ani z finančných ani z technologických dôvodov a keď som neskôr uvidel túto záhradu, v ktorej teraz sedíme a celý tento priestor… Najprv sa mi to zdalo obrovské, skrátka tiež veľké sústo, aj čo sa týkalo rekonštrukcie, aj čo sa týkalo možností náplne tohto priestoru. Ale postupom času sa mi to rozležalo: tu by sa dalo robiť toto, toto, tamto! Potenciál záhrady aj priľahlých budov sa mi zdal byť natoľko presvedčivý, že sme jednoducho do toho šli. Vzťah k tejto štvrti, alebo ako to nazvať, si v podstate nanovo budujem. S istým odstupom mám pocit, že je to nejaká oáza, čo sme tu vybudovali, alebo azyl, pripadá mi to niekedy až také neprirodzené, že by to tu nemuselo, alebo nemalo byť (smiech). Niekedy mám z toho fakt taký zvláštny pocit. Samozrejme, mali sme strach o návštevnosť galérie, lebo o galériu šlo v prvom rade a s vedomím, že sme sa presťahovali z Grösslingovej, čo bolo úplné centrum mesta, kde už sme mali vybudovanú za tri roky prevádzky istú pozíciu a návštevnosť. Mal som trochu obavy, či sa nám podarí pritiahnuť ľudí aj sem. Tie obavy sa po dvoch rokoch fungovania ukázali ako absolútne neopodstatnené, pretože návštevnosť je mnohonásobne vyššia ako bola tam. Ľudia sem chodia veľmi radi a pravdepodobne, alebo určite to súvisí s tým, že sme vytvorili priestor, ktorý neslúži len na výstavy, ktoré si ľudia pozrú a idú preč, ale vytvorili sme priestor klubový  a komunitný a ľudia to využívajú na stretávanie sa, na diskutovanie. Rieši sa tu kopec vecí, zdá sa, že ľudia to tu majú radi a funguje to veľmi dobre.“

Ako si sám povedal, odkedy tu pôsobíš, si nanovo utváraš  vzťah k tejto štvrti. O tom, dúfame porozprávaš ešte viac. Je dozaista rozdiel mať galériu v centre mesta, tam sa ľudia prirodzene koncentrujú, galéria je na očiach i pre náhodných okoloidúcich, môže tam ktokoľvek kedykoľvek zájsť. Tu to je o to náročnejšie, že špeciálne Pražská ulica je tak trochu šedá zóna, chodí tadeto málo peších, naopak intenzívne tu jazdia autá. Čo všetko si musel robiť, aby si pritiahol pozornosť ľudí a začali sem tak masívne chodiť?

„Áno, tá Pražská ulica ma nebaví, lebo sa mi zdá byť veľmi škaredá. Je to výpadovka z mesta, kde nemáš dôvod normálne ísť a ja keď sem idem napríklad mestskou dopravou, tak veľmi zvažujem, či vystúpim pri SAV-ke, alebo radšej na Sokolskej. Vždy rozmýšľam, či sa mi chce prejsť peši ten kus po Pražskej alebo nie, lebo je to zaprášená, sivá ulica. A ak sa bavíme o štvrti, tak my sme na jej okraji. Úplne na hranici, ktorá sa dá vnímať síce ako dostupná z centra, ale je to úplný okraj. A tá hra, že sme vytvorili kúsok vidieka v tej sivej periférii centra, čo poskytuje naša záhrada a celé jej umiestnenie, sa mi pozdáva i v kontraste s tým, že vo vnútri z vonka ošarpanej budovy je galéria –  priestor ktorý je úplne vyčistený, krásny a celkom slušne prispôsobený na vystavovanie – a keď odtiaľ vyjdeš smerom do tej neočakávanej záhrady, máš pocit, že si znova niekde úplne inde. Myslím, že  najprv sem ľudia začali chodiť zo zvedavosti, že ako to tu asi vyzerá, čo to tu vlastne je. Dnes mám radosť, že sme tú záhradu objavili a sprístupnili pre verejnosť, lebo ten kus zeme bol nevyužitý a teraz si, myslím, že žije celkom dobrým a pestrým životom. Nebolo zložité sem pritiahnuť skalných, pretože PHOTOPORT už mal nejaké meno, čiže zainteresovaní ľudia vedeli, čo môžu asi očakávať, akú úroveň, akú kvalitu výstav. Ale samozrejme, snažíme sa stále bojovať o publikum, lebo je to dôležité. Výstavy treba robiť pre ľudí a teraz nehovorím len o ľuďoch z  výtvarných kruhov alebo o študentoch výtvarného umenia. Naša ambícia je  pritiahnuť sem aj ľudí z iných odborov, aby sa to prepájalo, aby umenie fungovalo v širšom povedomí. Snažíme sa to neustále propagovať, hoci náš rozpočet je minimálny, tak využívame sociálne siete ako sa len dá.“

Filip, na čom to teraz sedíš?

(smiech) Ani neviem (smiech)

Súvisí to nejako so zmieneným prepájaním odborov, či s rozšírením ponuky?

„Súvisí to, áno. Je to nápad, ktorý plánujem realizovať práve v časti záhrady, kde teraz sedíme a  ktorá bola doposiaľ úplne nevyužitá. Od začiatku som mal predstavu, že by to bol ideálny priestor na malý amfiteáter. Po dvoch rokoch čo sme tu,  sme konečne začali – navrhli sme aj konkrétnu predstavu, zohnali nejaké prostriedky, pustili sa do toho a vytvoríme tu letné kino. Tu budú lavice vyrobené svojpomocne z veľkých kotúčov z káblov, zapustených do zeme. A to na čom sedím, je jedna z nich.“

Vyzerajú dobre.

„To čo si hovoril o tom prepájaní –  je to tak. Chceli by sme prepájať filmárov s výtvarníkmi, čo som mal kedysi pocit, že fungovalo ešte v 80ych rokoch, školy boli veľmi blízko a fungovalo to nejakým spôsobom. V 90ych, keď som študoval, tak sa mi zdalo, že je tých prepojení strašne málo, fungovalo to skôr na základe osobných kontaktov alebo kamarátstiev ešte zo stredných škôl. Možno že aj naše letné kino prispeje k tomu, že sa autori pracujúci s rôznymi médiami, umelci z rôznych odborov budú mať možnosť niekde stretnúť, pozrieť si výstavu, pozrieť si film a rozprávať sa o tom.“

Tí, ktorí ťa poznajú lepšie vedia, že si niekoľko rokov pôsobil na VŠVU, viedol si tam ateliér. Neviem prečo, ale dnes má taký prívlastok, že legendárny. Legendárny ateliér Filipa Vanča. Ako dlho si  tam pôsobil?

„5 rokov“

Potom, ako si odišiel zo školy, si sa začal popri publikovaní časopisov venovať najmä galeristickej a kurátorskej činnosti. Ale akýmsi oblúkom si opätovne nadviazal i na svoju pedagogickú činnosť, v priestoroch zázemia Galérie Photoport si totiž založil čosi, čo sa nazýva alternatívny ateliér a chodí sem dosť študentov fotografie. Ako sa to stalo?

„Mám pocit, že všetky veci, ktoré sa udiali a súvisia s mojou profesiou, vyplynuli prirodzene z mojich záujmov a niekedy i z náhod, ale  všetko spolu akosi súvisí. Mám štrnásť rokov pedagogickej praxe, pred pôsobením na vysokej škole som učil na strednej škole. Celkovo som učil som asi na štyroch alebo piatich druhoch škôl a potom som jedno obdobie ako keby nemal ambíciu učiť a konzultoval som len svojich bývalých študentov, ktorý ešte zostali na škole. Potom sa zrazu objavila partia mladých ľudí, súčasných študentov VŠVU, ktorí našli odvahu začať chodiť do Photoportu na výstavy, čo je inak celkom absurdná situácia, že našli odvahu, a že mali vôbec ambíciu chodiť na výstavy a zaoberať sa fotkou trochu viac ako len v rozsahu toho nevyhnutného minima, ktoré je potrebné na to, aby si pokračoval na škole ďalej. Dali sme sa do reči na jednej vernisáži a pochopil som, že sú to ľudia, ktorí majú záujem, to bola prvá vec a začali sme sa o tom rozprávať viac. A z podnetu, ktorý prišiel od  nich, z  ich nadšenia pre vec, vznikol i u mňa záujem skúsiť s nimi robiť nejaké konzultácie. Tak to vzniklo a veľmi ma to baví. Dúfam, že aj ich.“ (smiech)

filip6web

filip5web

Jedna vec, ktorá mi pripadá dôležitá, je tvoja charizma, ktorá akoby do veľkej miery priťahovala záujem mladých ľudí navštevovať galériu. Nemyslím si teda, že záujem ľudí súvisí len s pozoruhodnosťou priestoru na Pražskej, ale že charizma tohto priestoru je kompletná vtedy ak súvisí s tvojou prítomnosťou, či už to je v galérii, priestore alternatívneho ateliéru, alebo keď stojíš za barovým pultom a nalievaš ľuďom drinky. Zdá sa, že si dôležitý, pretože im poskytuješ čosi, čo im v tom školskom a možno i inom prostredí chýba a to sú podnety na diskusiu, na hľadanie, kritické reflexie, spochybňovanie zaužívaných vecí. Čo myslíš?

„Myslím si, že do veľkej miery je to spôsobené tým, že fotografia na VŠVU proste nefunguje dobre. Keby fungovala dobre, tak by nemali dôvod hľadať niekoho na konzultácie niekde inde. To je samozrejmé, načo by to robili? Keby sa to odohrávalo v takej v rovine, že tu dostanú nejaký iný, ďalší názor, ktorý si konfrontujú s názorom, ktorý dostanú na škole… Bohužiaľ je to tak, že tu si vypočujú môj názor a ten je často jediný. Neviem, či som sa vyjadril presne, jednoducho myslím, že im chýbajú konzultácie, nie sú na ne vôbec zvyknutí. To, s tou energiou a s tým čo do toho človek dáva osobne je samozrejme pravda. No keď je človek unavený, tak žiadnu veľkú zábavu neurobí, ak však má dobrú náladu, tak veci tu plynú príjemne. Pre mňa bol ten prvý polrok v rámci Alternatívneho ateliéru dosť náročný. Spočiatku som k veciam pristupoval tak, ako som bol zvyknutý predtým, neuvedomoval som si, že ma tí ľudia nepoznajú, nepoznajú moje spôsoby a preto som často musel k nim pristupovať inak. Tiež sa učím.“

Vráťme sa k tvojmu vnímaniu štvrte. Spomínal si budovu YMCA, ktorú registruješ od mlada ako jej pomyselné centrum. Chodievaš tam teraz s nejakou pravidelnosťou?

„Áno, chodievam tam s tebou na pivo. (smiech) A za kultúrou. (smiech) Za kultúrnym posedením na pivo.“

Čo hovoríš na tú budovu? Na budovu YMCA, aj na to, ako to tam teraz vyzerá.

„No tak je tam podľa mňa ešte dosť veľa priestoru na vylepšenia, ten potenciál nie je ešte úplne využitý. Mávam také zmiešané pocity, neviem, nie je to asi ideálne zvládnuté. Najmä ten nástup vyzerá podľa mňa katastrofálne, tá pivná estetika. Ale na druhej strane to žije, je to živý priestor, ktorý ma baví a je tam výborný klub, vlastne niekoľko klubov. Zaujímavé veci sa tam dejú. A teraz je otázka, či sa to dá urobiť krajšie? Jednoducho povedané krajšie, aby to ale zároveň nestratilo ten jedinečný výraz a ducha, čo to má. Alebo to má byť tak, ako to je? Vadia mi strašne tie reklamy na  budove a tieto nezmysly, to mi vadí úplne. Otázka je, čo s tou kultiváciou miesta, tej budovy a jej príbehu, ktorý aj vy rozprávate (pozn.: budovaymca.sk), ako naložiť s tým odkazom pre dnešok. Určite by to mohol byť súčasne kultivovaný priestor, v ktorom sa dejú rôzne veci, čo by však vyžadovalo väčšiu reguláciu. Lebo ako to vyzerá teraz, je dôsledkom zjavnej živelnosti. Asi na to nedokážem odpovedať. A hlavne neviem, ako by sa to malo riešiť. Každý si to, zdá sa, rieši po svojom, ale asi to tak má byť. Lebo zasa nie je to až taký bordel, lepšie povedané je to čudesný bordel, tak trochu berlínskeho typu. Na jednej strane snaha o akúsi komerčnosť v kombinácii s nezávislosťou, na druhej strane nestráviteľnosť určitých foriem, ktoré vyplývajú práve z tej smiešnej hry tak na komerčnosť, ako i nezávislosť. Treba o tom podľa mňa hovoriť, ale riešiť to citlivo.“

Jedna z  architektonických charakteristík budovy YMCA je, že to vlastne štýlový bastard, a funkčný hybrid…

„Myslíš pôvodne?“

Pôvodne bola tá budova koncipovaná tak, že sa počítalo s určitou, diverzitou funkcií a tomu zodpovedali i formy. Je to architektúra palácového typu. Istá živelnosť a nekoncepčnosť jej užívania v ostatných rokoch, v dôsledku ktorej má jej náplň aj veľmi pozitívne prejavy, narazila na svoje hranice. Pokračovanie takýmto štýlom by bolo viac o bastardizácii ako o hybridnosti teda určite je tu priestor na kultiváciu. Zhodneme sa i na potrebe istých estetických nárokov na ten priestor. Na druhej strane má podľa teba tá budova, ako si aj naznačoval, nejaký  potenciál, ktorý by mohol byť ešte využitý?  Aký má táto budova podľa teba význam pre štvrť, pre túto mestskú štvrť?

„Budova YMCA je jedným z centier tejto štvrte, štvrte, ako ju vy vnímate, to úplne zásadne. Takže jej význam je určite kľúčový. Čo je zaujímavé, mohla by určite generovať ešte širší záujem najmä umeleckých odvetví. YMCA pridáva štvrti na jej celkovej atraktivite.“

S vnímaním toho, čo je štvrť a čo už nie je to asi vždy trochu subjektívne. Keby si mal povedať prostredníctvom svojho vnímania najbližšieho okolia, čo tu máš rád?

„Mne sa vždy páčila tá ulička, kde sú robotnícke domy, čo sú oproti YMCA (pozn.: Palárikova). Je nádherný pohľad cez tie tehličkové domy, sú nádhernou časťou štvrte a to malo vždycky neuveriteľne šarmantný potenciál.  Aj my, ako Photoport, sme teraz v týchto kvázi alternatívnych priestoroch aj preto, lebo boli cenovo dostupné.  To súvisí s tým posunom, ale väčšinou to tak býva, že kultúrne aktivity si nachádzajú práve takéto priestory, lebo peňazí sme nikdy nemali dosť, čiže bolo úplne prirodzené, že sme odišli z  centra trochu na okraj, aby sme mali väčšie možnosti a väčšie priestory, hoci s určitým rizikom, že možno prídeme o lukratívnosť.“

Máš tu nejaké obľúbené krčmy v tejto časti mesta?

„No tak čo ti ja viem, ja moc do krčiem nechodím (vážna tvár). Drevenú dedinu pri trhovisku Žilinská mám rád.“

Prečo?

„Lebo je stále taká istá aká bola.“

Nostalgia?

„Jednak nostalgia, jednak tam mám dobré skúsenosti s personálom, ktorý vyzerá (smiech) neviem či to môžem povedať, ale vyzerá…(smiech). Je iný ten personál, taký autentický hej, ale sú to veľmi milí ľudia. Opýtajú sa ťa, či ti chutilo a či všetko bolo v poriadku. Som tam fotil minule, to ma baví.“

Máš rád ešte iné miesta, ktoré by si chcel spomenúť ?

„No Randal (YMCA) sa mi páčil, ten koncert čo sme boli spolu (pozn.: A.K.A.C.O.D.) , to bolo super, to bolo fakt dobré. Je to také ako to má byť. Keď sa tam takáto vec udeje a máš takýto zážitok, tak je ti úplne jedno v akom priestore zvonka sa to odohráva , čo sa deje von, to peklo na tých fasádach myslím.“

Keď sa niekto pýta kde nájde Photoport, čo mu povieš?

„Na Pražskej vo dvore.“

Ale teraz nemyslím ulicu, že povieš taxikárovi popisné číslo, ale povedzme niekomu, kto nie je z Bratislavy, nejaký tvoj známy. Čo mu povieš? Ku čomu to vztiahneš, k akým referenčným bodom?

„Pod stanicou, Pražská 11, vo dvore, čo ti poviem? Čo iné mám povedať?“

Máš ambíciu predávať umenie prachatým ľuďom. Viem, že si tu už mal ľudí z nejakých finančných skupín. Oni neformulovali nejakú reakciu, že kde si to, v akej riti?

„Nie, nie, podľa mňa sa trochu báli (smiech). Oni sa trochu báli. Ta ideálna predstava je, že galéria – centrum mesta, výklad z ulice, že chodia ľudia a vidia do vnútra, veľké výklady a ty tam sedíš v obleku. Toto sa mi ešte nepodarilo dosiahnuť (smiech) tento level.“

Počul som také vyjadrenia od niektorých ľudí, že tá tvoja galéria, že to je taká hipstéria, že to je taký hipsterský priestor kde chodí kopec hipsterov. Čo ty na to?

(smiech) „Po prvé, vôbec neviem, čo výraz hipster presne znamená a ako by mal taký hipster vyzerať a po druhé, je mi to jedno! My sme mali ambíciu vytvoriť kultúrne centrum, kde sa ľudia môžu rozprávať, je tu klub ako súčasť galérie. Otvárame ho v otváracích hodinách, ktoré sú totožné s otváracími hodinami galérie. A máme ho tu aj preto, že existuje skúsenosť s vernisážami, že ľudia si pozrú výstavu, dajú si pohár vína a potom sa rozutekajú do mesta. Samozrejme nie je jednoduché usadiť 30 – 40 ľudí z vernisáže na jednom mieste, kde by sa mohli ešte o tej výstave baviť. Tu taká možnosť bola, záhrada je fajn práve na to a funguje to. Ten priestor si našiel svojich fanúšikov. Či to sú hipsteri, alebo to nie sú hipsteri, to fakt neviem posúdiť. Ale dejú sa tu veci a stretávajú sa tu ľudia, generačne rôzni ľudia a to od národnej galérie až po študentov a majú možnosť rozprávať sa, môžu sa spoznávať a rozvíjať spoločné projekty. Už som sám zažil, že sa tu kopec veci dohodlo na tejto záhrade, na vernisážach aj mimo nich. Je to pridaná hodnota, ktorú ponúkame. Samozrejme prioritou je výstavná činnosť, galéria, ale zároveň chceme budovať komunitu ľudí okolo súčasného umenia a fotografie. To je pre nás dôležité.“

filip3web

Jedna vec mi napadá, ako tu tak sedíme – v priestore, ktorý bol nejaký čas opustený, nikto o ňom nevedel, nikto sem nechodil, väčšina ľudí netušila nič o tejto záhrade. Bolo to vlastne také nemiesto a ty si z neho vytvoril miesto. Teraz k tomu miestu v meste ľudia referujú, chodia sem…

„Vtipné bolo to, že máme svietiaci panel na ulici a tam boli od začiatku piktogramy  že petanque, kino, kaviareň, galéria.“

Vlastne oficiálne funguje len galéria…

„Ale to bol fór! Sme sa s Palom Bálikom (pozn.: grafický dizajnér) bavili, že tam by malo byť niečo úplne šibnuté – piktogram golfistu, alebo niečo, čo tu určite nemôže byť. Ale všetko, čo na tom paneli je, teraz pomaly napĺňame. Vtipné bolo, že keď sme otvorili galériu, došli sem nejaké mladé holky a  bavili sa na záhrade, že „A tu je letné kino? Veď tu bolo vždycky letné kino, to nevieš, veď tu bolo vždycky letné kino!“ (smiech) Nebolo, ešte nie je, ale bude. Takže čo?“

A možno, že to letné kino tu nikdy nebude, keď sa zasekneš, a ľudia budú aj tak o niekoľko rokov spomínať, „že pamätáš si, tu bolo kedysi letné kino, to bolo perfektné…a vtedy aj tie spišské párky chutili lepšie“…Vytváraš mestské legendy.

„Čiže otázka bola aká?“

Len som konštatoval, že sa mi páči, že si vytvoril nové miesto v tejto štvrti a to práve na Pražskej ulici, ktorá toho inak veľa neponúka. Dostal si ju na mestskú mapu.

„Jasné! A takých miest je v tomto meste neobjavených ešte strašne veľa, ten potenciál to mesto má. A tu to funguje, tá atmosféra! Veci, ktoré sa dejú zrazu úplne normálne, skrátka funguje to! Chodia sem ľudia zo zahraničia a sú nadšení! Naposledy mi povedal jeden Holanďan, že „máte nádhernú inštitúciu!“ (smiech) Bojím sa slova inštitúcia, ale smerujeme k tomu aj rezidenčnými pobytmi aj komplexnosťou celého programu, ktorý tu chceme mať. Myslím, že stále sme využili možno iba 20 percent potenciálu tohto miesta.“

filip2web

filip7web

Často sa spolu rozprávame o meste v širšom merítku a nedávno sme sa bavili o uliciach Šancová a Štefánikova a zhodli sme sa, že sú to dve ulice v Bratislave, ktoré majú najväčší potenciál, aby sa stali skutočnými mestskými bulvármi. Čo tomu podľa teba bráni? Počas 23 rokov slobody a zároveň všelijakých developerských projektov, sa akoby nerozvíjala skutočná rôznorodá mestskosť?  V čom je chyba?

„Toto mesto nie je dosť mestom, zdá sa mi. Vieš, tak ako chýba vízia celej tejto krajine, že nevieme kto sme, nevieme, kam by sme mali smerovať a čo by sme mali robiť, tak isto to chýba aj tomuto mestu. Keby existovala nejaká skutočná podpora z magistrátu alebo mestskej časti pre iniciatívy ako je naša, tak aj mesto by sa prirodzenejšie  rozvíjalo. Všetci akoby sme museli byť aktivistami a povedať si, že ideme niečo robiť a to zubami-nechtami, napriek všetkému sa snažíme niečo urobiť, aby sa nám žilo normálnejšie. Samospráva na to úplne serie! Ich to nezaujíma! Dostali od nich raz 500 eur grant, v tomto priestore. Museli sme dvojmetrové logo nemenovaného fondu na vernisáži premiestňovať asi päťkrát. Potom ešte odo mňa chceli aby som im ho doniesol niekam ja! (smiech) Akoby som nemal čo iné robiť! (smiech) Ale možno je to lepšie tak, že to nie je organizované z hora. Ale nech sú aktívnym ľuďom vytvárané aspoň nejaké prívetivé podmienky. Lebo potenciál tohto mesta je obrovský. V ľuďoch, ktorí tu žijú, ktorí ho majú radi. A  hoci si s niektorými vecami  nevedia poradiť sami, a s mnohými si ani neporadia, menšie veci vznikajú napriek akýmkoľvek okolnostiam. A to je napokon oveľa zdravší prístup!“

Rozprával sa Bohdan Smieška

Rozhovor je takmer autentickým prepisom zvukového záznamu, realizovaného v záhrade galérie Photoport koncom augusta 2013.

foto: Eva Benková

 

Pozrite si štvrť z pohľadu každodennosti Filipa Vanča.

späť na ĽUDIA

STÁNOK

september 2013

Dočasná transformácia opusteného stánku PNS na dopravnom uzle MHD (zastávka Šancová) na informačno-kultúrny stánok. Bývalý poštový novinový stánok situovaný na križovatke ulíc Šancová a Karpatská sa počas festivalu Bratislava Design Week stal verejnou platformou procesu Dizajn každodennosti: Spolupracujúce občianske združenia Local Act a Vnútroblok experimentovali s potenciálom priestoru, ktorý sa počas jedného týždňa transformoval z nevyužitého objektu na informačný stánok, denné bistro, galériu, fotoateliér, čitáreň či pouličné kaderníctvo. 

Koncept vznikol ako spolupráca iniciatív Local Act (v rámci procesu “Dizajn každodennosti” prispievajúceho k premýšľaniu o význame miesta v našom každodennom živote) a Vnútroblok (v rámci projektu “Diery”, ktorý mapuje nevyužívané priestory a experimentuje s ich dočasnými funkciami).  Ako dlhodobo nevyužívaný objekt je stánok ideálnou platformou na vytvorenie dočasného zázemia pre testovanie nových foriem a funkcií. To, čo sa pokúšame hľadať, nie je konečný spôsob jeho ďalšieho využitia, ale otvorený koniec umožňujúci ďalšie premýšľanie. Stáva sa tak metaforou nazerania na problémy a potreby mesta, kultúru mestskosti a ich ďalší rozvoj. Local Act skúma každodennú skúsenosť reprezentovanú spätosťou s miestom, v ktorom sa pohybujeme, na ktorom utvárame svoju osobnú identitu a to tak v autentickom prežívaní, ako aj v spolubytí. V Stánku sa zameral na vtiahnutie verejnosti do mapovania individuálneho vnímania štvrte či konkrétnych miest v nej, vychádzajúc z predpokladu, že na to aby sme ako širšie spoločenstvo m(i)estu porozumeli, potrebujeme spoznať ako ho vnímajú jeho obyvatelia a užívatelia.

Stánok je je v súčasnosti nadrozmerným odpadkovým košom osadeným na pozemku vo vlastníctve mesta a správe mestskej časti. Nielen dlhodobo nevyužívaný, ale aj neevidovaný mestom ani mestskou časťou a teda “nelegálne” a bezodplatne zaberajúci verejný priestor. Mesto ani iné kompetentné orgány nevedia identifikovať jeho majiteľa a jedinou prekážkou pre odstránenie stánku boli v minulosti náklady spojené s touto aktivitou. Podarilo sa nám získať od Starého mesta (starostky) povolenie, či skôr odobrenie nášho zásahu.

Dlhodobo zanedbaný a odpadkami znečistený stánok upravil Local Act v spolupráci s OZ Vagus a ľuďmi bez domova.

marec 2014

Kontaktovala nás rodinná príbuzná majiteľa stánku s informáciou, že plánuje stánok využívať na predaj novín. Podľa jej informácií bol majiteľ po celú dobu známy a nevedel o dezolátnom stave stánku (?). Meno majiteľa sme sa nedozvedeli. Je dobré, že naša intervencia spôsobila opätovné prihlásenie sa majiteľa k svojim právam a dúfame, že aj povinnostiam. To ostatné je medzi ním a mestom/ mestskou časťou. Veríme, že v prípade, že boli nejakou stranou zanedbané podmienky vyplývajúce zo vzájomného zmluvného vzťahu, budú riešené. Ohľadom aktuálneho stavu stánku sme informovali riaditeľku kancelárie starostky SM. Situáciu budeme sledovať. Dúfame, že sa nebudeme musieť ďalšie roky prizerať ako stánok chradne.

Viac informácií o našej  intervencii tu: https://www.facebook.com/events/160622580805358/

foto: Eva Benková

——————————————————–

Vnútroblok (Stánok + bistro)

vnutroblok_logo

Vnútroblok je experimentálna platforma zaoberajúca sa dynamikou sociálneho a fyzického priestoru. Združuje nápady, projekty a hlavne ľudí, ktorí sa zaujímajú o verejný priestor v kontexte občianskej spoločnosti. Základnou premisou aktivít Vnútrobloku je presvedčenie o súvislosti medzi kvalitou fyzického priestoru a jeho tvorcami. Mesto je udržateľné, sociálne inkluzívne, dynamické a inovatívne, ak jeho obyvatelia sú emancipovanými občanmi, ktorí si uvedomujú rovnako demokratické slobody, ako aj k nim patriacu zodpovednosť. Vnútroblok v súčasnosti pracuje na projektoch Diery, Mobilné záhrady a Čo je to verejný priestor?. www.vnutroblok.sk

Združenie Vnútroblok vníma stánok na Šancovej ako jedno zo stoviek opustených priestorov v meste, ktorých nevyužívanie ich vymazalo z mentálnych máp okoloidúcich. Je len periférnou kulisou života v Bratislave, rovnako ako prieluky zarastené burinou, chátrajúce storočné budovy s vybitými oknami, bývalé nemocnice, škôlky, hotely a domy, ktoré sú už len fasádami bez života. To všetko sú Diery. Nevyužívané mestské priestory, ktoré sú lokálnymi výpadkami pamäte mesta a zároveň priestorom pre nové interpretácie ich potenciálu. Práve interpretácie a konfrontácie potenciálov nevyužívaných priestorov sú cieľom projektu Diery občianskeho združenia Vnútroblok. Ako z bieleho miesta na mape vytvoriť sociálny priestor? Kto má byť jeho používateľ? Kde je hranica medzi súkromným a verejným záujmom v mestskom prostredí? A ako je život v meste ovplyvňovaný mierou jeho využívania?

—————–

Program Stánku je vytváraný v spolupráci s partnermi:

APART  (fotoateliér) – 18.9.2013 / streda  09:00-19:00

480911_595631990469375_2038582697_n

http://www.apartproject.sk/

Artbooks  (čitáreň) – 20.9.2013 / piatok / 14:30-19:00

logo (1)

www.artbooks.sk

Renée (Harlem na Valoch – pouličné kaderníctvo)

17.9.2013 / utorok 14:00-17:30  (v prípade pekného počasia aj doobeda  09:00 – 13:00)

https://www.facebook.com/sahi.rashid

a Gabriel Sebő a jeho káva v Stánku.

MIESTA / Zvuky štvrte

K vnímaniu miesta prostredníctvom charakteristických zvukov je potrebný dlhodobý kontakt a skúsenosť s miestom. Vnímanie miesta má popri vizuálnom význame, význam zmyslový a práve tú hrá dôležitú rolu sluch. Zvuky prispievajú k utváraniu konkrétneho charakteru určitého miesta, sú neustále prítomné (obzvlášť v mestách) avšak často nezreteľné, prelínajúce sa.

Pojem soundscape (analogicky k landscape) ako  zvukovej zložky konkrétneho miesta, súhrn všetkých jeho zvukov, zaviedol Schaefer (1994). Zvuk podľa neho nepredstavuje len podnet fyzický, ale je tiež nositeľom sociálneho významu a kultúrnej hodnoty.

Aké je teda zvukové prostredie nami sledovanej štvrte mesta? Ako je toto prostredie prežívané jeho obyvateľmi a užívateľmi? Môže byť zvuk symbolom štvrte? Čo tvorí jeho zvukovú identitu?

Pre lepšie uchopenie budeme vychádzať z Truaxa (2001), ktorý všetky environmentálne zvuky spojené s miestom nazýva sonosférou. Upozorňuje, že tradičný spôsob uvažovania nad zvukovým prostredím v meste je spájaný s hlukom. Ľudia sú tak jednostranne zameraní na negatívne účinky a stavajú sa do pasívnej role obetí (toto lineárne chápanie akoby zabúdalo, že sami zvuky a hluk produkujeme, len možno v iný čas a na inom mieste – napr. hluk spojený s dopravou). Koncept sonosféry je naproti tomu komplementárny – dôraz kladie na utváranie pozitívne pôsobiacich zvukov, nie elimináciu negatívnych. Vychádza z chápania zvuku ako zdroja nie civilizačného odpadu.

Schaefer rozdeľuje sonosféru na hi-fi (high fidelity) a lo-fi (low fidelity). Kým prvá sa dá charakterizovať zreteľnosťou, minimom skreslenia, počutím detailov, druhá  je charakteristická vysokou hustotou, prekrývaním zvukov. Podľa Truaxa prvá podporuje interakcie ľuďí medzi sebou a prostredím, umožňuje aktívnu participáciu na utváraní sonosféry, poskytuje spätnú väzbu k vlastnej aktivite, zatiaľ čo druhá vedie k pocitom oddelenia od prostredia, sťažuje interakciu (potreba prelomiť bariéru), podnecuje pocit izolácie. Prvá je prisudzovaná vidieku, druhá mestám.

Uvedomujúc si, že zvuky môžu tvoriť súčasť identity miesta, výrazne ovplyvňujú jeho vnímanie, chceme hľadať a podporovať pestrosť zvukov štvrte, ktoré ju reprezentujú a sú jej esenciou. To všetko popri dominantnom zvuku (hluku) cestnej dopravy. Netreba však zabúdať, že aj zvuk, ktorý sa dá považovať za hluk môže mať symbolický význam spojený s rušnosťou, živosťou oblasti, či s identitou konkrétnej komunity.

Chceme zaznamenať orientačné zvukové body (dominanty), cenené ľuďmi v lokalite – tie, ktoré sú jedinečné a stoja za uchovanie a ochranu, ako aj základné tóny a signály.

PRIDAJTE SA: radio aporee ::: maps – Staré Mesto, Slovenská republika

 

Zvuky štvrte, ktoré sme zachytili:

Nočný život v budove YMCA – http://aporee.org/maps/work/?loc=19410

Sobotný obed v reštaurácii Michaela – http://aporee.org/maps/work/?loc=19386

Verejná doprava (MHD zástavka SAV) – http://aporee.org/maps/work/?loc=19141

Hrajúce sa deti vo Vnútrobloku Slávia – http://aporee.org/maps/work/?loc=19138

Smetiari (Povraznícka), samozrejme skoro ráno – http://aporee.org/maps/work/?loc=19137

Cvrčky u Susedov na dvore – http://aporee.org/maps/work/?loc=19048

chránené Dáždovníky počas hniezdenia (Povraznícka) – http://aporee.org/maps/work/?loc=19015

Blumentálske zvony – http://aporee.org/maps/work/?loc=19496

 

Trhovisko na Žilinskej zaznamenáva dlhodobo Jürgen Rendl – http://urbanflow.col-me.info/node/100

 

  • Řiháček, T. 2006. Jak zní město? Zvukové prostředí města z hlediska konceptu sonosféry. Sociální studia 2/2006
  •  Schafer, R. M. 1994 (1. vyd. 1977). The Soundscape. Our Sonic Environment and the Tuning of the World. Rochester: Destiny Books
  • Truax, B. 2001. Acoustic Communication. Westport: Ablex Publishing

ĽUDIA / OZ VAGUS

OZ Vagus

Občianske združenie VAGUS založili vo februári 2011 ľudia, ktorí pôsobia v oblasti problematiky ľudí bez domova niekoľko rokov ako terénni sociálni pracovníci – streetworkeri. Dlhodobým cieľom je poskytovanie čo najkvalitnejších služieb pre čo najširší počet klientov. Poslaním združenia je prispievať svojou činnosťou k zvyšovaniu a stabilizácii kvality života ľudí bez domova, podieľať sa na tvorbe koncepčných prístupov k cieľovej skupine a vytvárať nové štandardy v práci s ľuďmi bez domova.

Na stránke, okrem iného uvádzajú: „Názov Vagus sme si vybrali kvôli jeho významu – bludný, zblúdilý (lat.). Ľudia bez domova sú často tí, ktorí vo svojom živote zablúdili. Tí, ktorí na svojej ceste životom zablúdili potrebujú pomoc. Našou úlohou je sprevádzať ľudí bez domova bludiskom ich života tou správnou cestou.“ www.vagus.sk

OZ Vagus momentálne pracuje približne s tisíckou bezdomovcov v rámci svojho projektu Streetwork – terénna sociálna práca. DOMEC je novým projektom, ktorý sa svojim prístupom snaží zlepšiť podmienky pre ľudí bez domova a poskytnúť im nové životné príležitosti.

V Bratislave žije okolo 3 500 ľudí bez domova. Veľká časť z nich sa pohybuje v centre mesta a jeho okolí. Najmä tieto dôvody viedli občianske združenie Vagus k tomu, aby pripravilo projekt DOMEC – denné a integračné centrum pre ľudí bez domova. DOMEC sídli na Mýtnej ulici a už túto zimu poskytne ľuďom bez domova široké možnosti – od základných služieb ako je poskytovanie jedla, hygiena, ošetrenie a ošatenie – až po profesionálny poradenský program, ktorý im pomôže získať prácu a ubytovanie. Pracovníci z OZ Vagus chcú priestory DOMCA poskytnúť aj bežným ľuďom a vytvoriť tak v štvrti bod, ktorý poskytne rôznym skupinám obyvateľov nové možnosti pre trávenie voľného času. DOMEC bude pre klientov otvorený  cez deň, čím sa otvárajú príležitosti pre jeho rozmanité využitie v podvečerných hodinách.

O začiatkoch, cieľoch, vnútornej motivácii, ale aj o štvrti, ktorej bude nový projekt Domec súčasťou  sme sa rozprávali so zakladateľmi a zároveň pracovníkmi združenia – Sergejom Károm, Alexandrou Reháčkovou a Petrom Adamom.

up2

ZAČIATKY

DOMEC

„Dôležité je, aby denné centrá pre bezdomovcov vznikali tam, kde ich treba, nie na okraji mesta, aby dostupnosť pre tých ľudí bola dobrá. Keď to bude pri letisku, tak to nemá veľmi zmysel, lebo tí ľudia sa tam potom nemajú ako dostať. Takže aj to je veľmi dôležité, aby ľudia pochopili, že to nie je len taký špacír, že budeme v centre mesta, ale že to má svoje opodstatnenie.“ Alexandra Reháčková

IMG_9380

PREDSUDKY

 „Je to o tom, že sem príde Fero, ktorý má svoj životný osud a na základe toho, čo potrebuje, mu pomôžeme. Je to naozaj o individuálnych potrebách, na ulici sa málokedy scenáre opakujú, možno sú nejaké základné, ale detaily, ktoré treba riešiť sú vždy rozličné. To znamená, že sociálny pracovník musí vedieť človeku ponúknuť účinnú pomoc v množstve oblastí a práve na to bude integračný program zameraný. Výsledkom je jednotná vec, že by tí ľudia mali nájsť stabilnejšiu prácu, alebo vôbec nejakú prácu, mali by mať osobné doklady, mali by mať postarané o ubytovanie a dokázať z tohto základu pracovať na tom ďalej. To je základný level. A  keď sa to podarí pri pätnástich ľuďoch za rok, tak je to obrovský úspech, lebo systém v ktorom žijeme je nastavený tak, že nie je ochotný prijímať tých ľudí naspäť. A ďalší kľúčový problém v súčasnosti je, že na ulici už fakt môže skončiť hocikto. Úplne hocikto.“  Sergej Kára

TEKUTÉ HRANICE

„Klienti, ktorí k nám prídu od nás odídu najedení, čistejší, budú oblečení, budú zdravší, lebo tu bude ošetrovňa, budú môcť lepšie fungovať a skôr zapadnú medzi bežnú populáciu. Nebudú takí výstrední,  lebo keď sa ľuďom naplnia  najzákladnejšie potreby, že sú najedení,  čistí, zdraví, tak sú omnoho viac v pohode a majú záujem hľadať si prácu. Potvrdzujú to aj skúsenosti iných organizácií. Ak im my dokážeme naplniť najzákladnejšie potreby a nebudú už musieť pol dňa chodiť po kontajneroch a zháňať železo na to aby si mohli kúpiť jedlo, pretože jedlo, ktoré im tu poskytneme bude plnohodnotné, zrazu budú mať oveľa viac času a môžu sa venovať práve tej robote“ Peter Adam

HODNOTY

Stretli sme sa s názorom, resp. obavami niektorých obyvateľov štvrte, že prítomnosť bezdomovcom v blízkom okolí znehodnocuje bonitu ich nehnuteľností. Čo si o tom myslíte?

IMG_9385

40 kokov sme žili v takzvanom reálnom socializme, bez demokracie, pod paternalistickým dohľadom aparátu štátostrany, ktorý tak povediac všetkých chránil, avšak aj pred slobodou. Ostaných viac ako 20 rokov žijeme v demokracii a reálnom kapitalizme.  Za celý ten čas sme sa však ako spoločnosť nedokázali dohodnúť na tom, aký charakter štátu by sme chceli mať. Napriek tvrdeniam súčasnej mocenskej garnitúry, vôbec si nemyslíme, že máme štát sociálny, ale to je na inú debatu. Čo  však zaráža viac je, že uplatňovanie hodnôt ako solidarita, súdržnosť, alebo prinajmenšom akási miera citlivosti voči ľuďom, ktorí prepadli cez sociálny systém a sú na tom horšie ako hlavný prúd spoločnosti, je v tejto spoločnosti na nízkej úrovni. Akú máte vy skúsenosť a prečo si myslíte, že je to tak?

Peter: „Podľa mňa po prelome v roku 89 si každý ako keby hrabe na vlastnom piesočku a tak to je, že robíš to pre seba a…“

Saša: „…máš možnosť to robiť konečne pre seba.“

Peter: „Ten širší spoločenský problém, ktorý si naznačil vidno napríklad aj v tom, že na Slovensku je veľké množstvo podnikateľov, ktorí ťa zamestnajú, ale nevyplatia, lebo to nie je postihované a málokto sa voči tomu dokáže postaviť. Máme veľa ľudí bez domova, ktorí robia napríklad štyri mesiace, na víkend dostanú dvadsať eur a samozrejme pracujú na čierno a potom ich ten človek po skončení práce nevyplatí a oni nevedia akým spôsobom sa majú proti tomu brániť. Nemajú si z čoho zaplatiť ubytovňu, idú spať na Hlavnú stanicu, ukradnú im doklady a sú hotoví, lebo bez dokladov sa nezamestnáš, bez dokladov ťa neošetria, narastá ti dlh na zdravotnom poistení a zrazu sa začneš točiť v bludnom kruhu. Ďalej je strašne veľa hyenistických skupín, ktoré sa špecializujú na ľudí bez domova a prostredníctvom nich robia podvody – či už čo sa týka bytov, pôžičiek a podobne. Urobia z nich biele kone. Veľká časť našich klientov sú odchovanci detských domovov, alebo prepustení z výkonu trestu. Náš systém detských domovov je postavený tak, že tí ľudia, odchovanci týchto inštitúcií sú nepripravení v osemnástich, alebo dvadsiatke viesť samostatný život.“

Sergej: „Nepamätám si meno človeka čo vymyslel takú teóriu, o šestkách –  šesť dní trvá, kým sa zvrhne režim, šesť mesiacov trvá, kým sa napíše ústava, šesť rokov trvá kým niečo vznikne ďalej a  šesťdesiat rokov trvá, kým sa spoločnosť premení na ten model, na ktorý pred šesťdesiatimi rokmi nastúpila. Keď sme tu štyridsať rokov žili v systéme, že sme si všetci rovní, minimálne ten systém sa to tak snažil vidieť, ale ono je to neprirodzené, je to utópia. Sociálne nerovnosti, to nie je vec, ktorá môže len tak zmiznúť, to sa podľa mňa  nedá – vždy sú ľudia, ktorí sú vyšší, nižší, hlúpejší, múdrejší. Jednoducho je to úplne normálna vec. Ale čo nie je podľa mňa normále je to, čo žijeme teraz. V konečnom dôsledku aj chápem tých ľudí, že  štyridsať rokov nemali určité možnosti, režim napríklad mnohým zhabal majetok, ku ktorému prišli statočnou prácou. Môj pradedo postavil dom, fakt bol šikovný. Dom sme päťdesiat rokov nemali, vďaka tomu, že nám ho režim zobral, aby sme si boli rovní.  To, čo teraz žijeme je podľa mňa taká rekonvalescencia z dlhodobých zranení,  ako povedal Peťo, že kopeme každý za seba. Nemohli sme, tak si to užívame. A už to nie je len o generácii 89-teho,  je to aj o nasledujúcej  generácii. Rodičia vychovávajú deti tak, že teraz môžeš tak makaj! Buď ty ten úspešný!  Ale chýba nám to, čo je bežné v krajinách na západ od nás – vedomie, že s osobným úspechom je späté aj prejavovanie takej miery solidarity, ktorá je k môjmu úspechu primeraná.  O čo som úspešnejší, o to musím byť solidárnejší, lebo bez tohto spoločnosti nedokážu dlhodobo fungovať. Musí sa to stať bežnou vecou. U nás pomáhanie, darovanie, rozmýšľanie nad slabšími je stále neznáma vec.  Sme vo fáze, že si užívame to, že môžeme vlastniť, že si užívame, že si môžeme si užívať.“

ŠTVRŤ

Začali ste aktivity v bezprostrednom okolí, ktoré referujú k štvrti. Zaujíma nás vaše individuálne vnímanie tejto štvrte. Aby sme to trochu rozvinuli: V súčasnosti sme tu v okolí svedkami uzatvárania prechodných vnútroblokov, zdôvodňovaného ako snaha o zintímňovanie mestských priestorov, napr. revitalizácia z potreby vytvorenia pocitu bezpečia a uzavretia sa, reakcia na prítomnosť bezdomovectva, problémy s parkovaním, či snahy urobiť niečo s neporiadkom a hlukom, čo môže vyznievať veľmi atraktívne. Problémom je, že tieto prístupy môžu vyúsťovať do stierania odlišností a k vyčleňovaniu – výsostne antimestských prejavov vedúcich k separácii, znevýhodňovaniu, tvorbe stereotypov, napádaniu inakosti a prejavov odlišných sociálnych skupín napr. sťažnosti na bezdomovcov používajúc označenia ako nežiaduce osoby, divné stvorenia či cudzí ako sa pozeráte na túto štvrť?

Rozprávali sa Bohdan Smieška a Zuzana Ivašková.

foto: Eva Benková

Dizajn každodennosti počas BADW 2013

V termíne 17. – 22. septembra 2013 sme priniesli Dizajn každodennosti ako súčasť festivalu Bratislava Design Week.

5. ročník BADW reagoval na energiu mesta (Mesto naplno!) a potenciál tvorcov. Vstúpil do verejných priestorov a objavoval nové zaujímavé lokality. Festival sa konal v priestoroch Pisztoryho paláca, v ďalších priestoroch na Štefánikovej ulici, v Múzeu dopravy a v ľavom krídle budovy YMCA na Karpatskej ulici, ktoré bolo dočasne sprístupnené počas festivalu. Viac na http://www.bratislavadesignweek.sk/576/.

Uvítali sme záujem organizátoriek festivalu reflektovať energiu mesta a na toto nastavenie sme reagovali konceptom „Dizajnu každodennosti“  zapájajúcim štvrť, v ktorej sa aktivity festivalu odohrávali, a ktorú sme pre lepšie uchopenie vymedzili ako priestor odvíjajúci sa od uzla križovatky Pražskej/Štefánikovej/Šancovej. Tu sa  v termíne 17. – 22. septembra odohrávali aktivity smerujúce k „objavovaniu – zaznamenávaniu – reflexii – šíreniu“ vnímania miesta. PROGRAM

To je však len začiatok. Dizajn každodennosti je proces, ktorý vám chceme aj naďalej sprostredkovávať prostredníctvom artikulácie každodennosti periférie centra –  ulíc Štefánikova, Šancová (v predĺžení na Pražskú), Žilinská, Karpatská, Palárikova, Povraznícka, Námestie slobody, Mýtna atď.

Pozrite si fotky z procesu počas BADW – http://localactsk.tumblr.com/

Týždeň z pohľadu médií:

Dizajn každodennosti počas Bratislava Design Week zachytený redaktorkou RTVS Tatianou Šuškovou. Reflektovaná je i diskusia o trhovisku na Žilinskej ulici. Vypočujte si vysielanie rádia Regina. Hovoria: Bohdan Smieška, Zuzana Ivašková, Michal Štassel, Gabriel Sebö, Renée Sahi Rashid, Soňa Párnická, Damas Gruska, Barbora Alexy Ondřejíčková a ďalší.

http://www.rtvs.sk/radio/relacie/detail/pozvete-nas-dalej/archiv?date=13.10.2013&station=ba.regina

———————————

http://i-lemon.sk/index.php?log=clanok&uid=1439

http://www.tyzden.sk/casopis/2013/40/ne-samozrejmy-dizajn.html

http://www.etrend.sk/trend-archiv/rok-2013/cislo-37/dizajn-vsedneho-dna.html

http://kultura.sme.sk/c/6937074/v-bratislave-sa-zacal-tyzden-dizajnu.html

http://www.staremesto.sk/sk/news/view/bratislava-design-week-2013/section:egovernment

http://bratislava.sme.sk/c/6935233/opusteny-stanok-prerobia-v-bratislave-na-bistro-aj-atelier.html

Ďakujeme ešte raz všetkým spolupracujúcim a obyvateľom štvrte za intenzívny týždeň!

ĽUDIA / Ľubo Burgr a Slávo Krekovič

Ľubo Burgr a Slávo Krekovič

Ľubomír Burgr vyštudoval hru na husliach na košickom konzervatóriu, v rokoch 1996 – 1999 skladbu na VŠMU v Bratislave. V rokoch 1985 – 1990 pôsobil v orchestri Divadla Jonáša Záborského v Prešove ako huslista, v roku 1986 spolu s Martinom Marinčákom založil skupinu Ali Ibn Rachid, ktorá v 90-tych rokoch výrazne ovplyvnila vývoj a smerovanie slovenskej alternatívnej hudby. Od roku 1995 je členom hudobného ansámblu Požoň Sentimental. Skladá pre orchester, sólové nástroje, ako aj inštrumentálne kompozície. Zložil opery Smrť v kuchyni (2000) a Tête-à-tête (2002) a je tiež autorom hudby a hudobných textov k mnohým divadelným produkciám. V roku 1991 vstúpil do divadelného združenia Stoka, kde pôsobil ako hudobník, skladateľ a herec. V roku 2000 spolu s kolegami založil Združenie pre súčasnú operu, ktoré sa spája s aktivitami novozaloženého divadla SkRAT (2004), v ktorom pôsobí ako autor, režisér, herec a skladateľ. V roku 2003 spolu s kolegami založil A4 –  Asociáciu združení pre súčasnú kultúru.

Slavomír Krekovič – kultúrny manažér, muzikológ, hudobný dramaturg a redaktor, hudobník. PhD titul získal na Ústave hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied, pôsobil na New York University. V súčasnosti sa venuje riadeniu kultúrneho centra A4 – asociácia združení pre súčasnú kultúru, kde má na starosti supervíziu projektov, stratégiu rozvoja organizácie, dramaturgiu programu súčasnej hudby a umenia nových médií. Pôsobí tiež ako šéfredaktor časopisu o súčasnej kultúre 3/4 REVUE, kde zabezpečuje finančný a personálny manažment redakcie, je spoluzakladateľom, dramaturgom a koordinátorom medzinárodného festivalu súčasnej hudby NEXT. V minulosti pôsobil tiež ako hudobný redaktor a dramaturg v Slovenskom rozhlase, či redaktor Hudobného centra.

A4 – asociácia združení pre súčasnú kultúru sídli v budove YMCA na Karpatskej ulici v Bratislave.

Untitled-3

Nechceme vám za každú cenu vnucovať otázku, čo je pre vás dôležité v tejto štvrti, pretože je nám jasné, že tu pôsobíte iba krátko a zároveň, že zameranie a program kultúrneho priestoru A4 prekračuje mierku akejkoľvek bratislavskej štvrte…

Ľubo: „Sme radi, že vôbec sme.“ (smiech)

Naše pozorovanie je také, že príchodom vášho kultúrneho centra do tejto budovy sa  dosť významným spôsobom zmenila skladba ľudí, ktorí sem začali chodiť. A pravdepodobne mnohí z ľudí, ktorí chodia za vašou ponukou začali objavovať aj túto časť mesta. Aká zmena je to pre vás, keď ste vymenili miesto z úplného centra za budovu YMCA? Vypozorovali ste, že sem za vami začali prichádzať noví ľudia, iné publikum, alebo nie?

Ľubo: „Musím povedať, že som bol veľmi prekvapený, že toľko ľudí, ktorí v minulosti chodili do A4 pomenej, bývajú v tejto štvrti a ktorí sa potešili, že sme sa prisťahovali do YMCA. Bolo to zrazu veľmi milé zistenie, že sme sa prisťahovali k svojim divákom, takým skalným ako napríklad Martin Ciel, alebo Palo Čejka, ktorý býva tu oproti. Inak môj vzťah k Bratislave sa odvíja od toho, že keď som sa presťahoval z Prešova, tak som žil najmä prácou – divadlom (Stoka), Kútom (kaviareň jednej generácie na Zámočníckej ul.). A prvý byt, ktorý som si kúpil a ktorý som si rekonštruoval a zariaďoval bol na Jelenej ulici. Vzťah k Bratislave som si tak budoval aj prostredníctvom štvrte, kde sme aj teraz. Bolo to pre mňa magické obdobie a preto mám Bratislavu rád. Vtedy to tu trochu pripomínalo pražský Žižkov i keď len v mikro mierke. Malo to zlú povesť, bolo tu dosť dílerov drog a podobne, ale pamätám si, že keď prišiel víkend, tak sa to zrazu vyľudnilo a mal som pocit, že som niekde na dedine (smiech). Postupne som objavoval tunajšie dominanty a zdá sa mi, že ich je niekoľko. Jednak Šancová ulica, ktorá je asi najhlučnejšia, najšpinavšia, najfrekventovanejšia ulica Bratislavy. Taká jej rakovinová tepna. Potom je dominantou Žilinská a jej trh, ktorý je úplne čarovný. Bol som veľmi prekvapený, akí ľudia sa tam stretávajú – od spisovateľov, býval tu Hvorecký, Gruskovci, Vlado Zboroň zo Stoky, alebo Inge Hrubaničová. Kopec ľudí, s ktorými som sa rád stretával, ktorí mi boli blízki. Tak sme sa tam stretávali, kupovali  zeleninu, diskutovali. Bolo to veľmi dôležité miesto. Ďalej Vinohrady, ktoré postupne začal likvidovať ten Rozin, či kto to bol, čo to skúpil. Chodievali sme tam so psom, bola to pekná možnosť niekam vybehnúť. A samozrejme stanica so všetkým tým smradom a hnusom, ale je to dominantná časť, ktorá túto štvrť výrazne ovplyvňovala. A teraz som tu späť spolu s A4 a začal som vnímať aj budovu YMCA ako priestor, ktorý výrazne ovplyvňuje a dúfam že bude ešte viac ovplyvňovať celú túto lokalitu. Nemôžem nespomenúť Račko, kde sa križuje množstvo ciest, je to uzol aj s tými ihriskami, parkom a so všetkým. Dodnes tam chodievam hrávať futbal a na kofolu. No a napokon tá zvláštna zmes uličiek okolo Karpatskej, ktorá sa výstavbou na Kolibe pre zmenu stala upchanou tepnou mesta. Aha, ešte Palacinka Lacinka je špeciálna vec. Inak aj náš prvý priestor mal byť v tejto časti, aspoň keď sme sa vrátili. Mal byť v tuneli pod železničnou traťou. Urobili sme jednu akciu s názvom Tunel na konci svetla, taký koncert a happening. Mysleli sme si, naivne, že zoženieme nejaké peniaze a že to zrekonštruujeme. Takže pôvodne sme tu mali byť a nakoniec sme sa sem vrátili.“

Slávo: „Mne sa zdá, že táto štvrť má genia loci. Je to tu síce zaprášené všelijakými nánosmi,  ale občas sa ich podarí odhrabať. Pre mňa napríklad sa táto štvrť spája s tým, ako sa tu začali organizovať kultúrne aktivity. Už v 90. rokoch som vnímal budovu YMCA ako miesto, ktoré v Bratislave tvorilo oporný bod kultúry. Hrali sme tu s kapelou ešte v čase, keď tu fungovalo aj kino, ktoré neskôr zaniklo, čo je samozrejme veľká škoda, že Bratislava prichádza o také priestory. Neskôr tu bol Babylon, ktorý zasa chvíľu prinášal čosi iné, ale ja si pamätám najmä ‘galériu, klub a ideopožičovňu‘ Buryzone, ktorá vznikla v roku 2001 na Čajakovej ulici a viedla ju Mariša Rišková. To bolo výrazné miesto. Bol to priestor, kde sa spontánne stretávalo veľa ľudí z rôznych odborov a kde som sa napríklad ja zoznámil s celou výtvarnou scénou. Chodievali tam vizuálni umelci, grafickí dizajnéri a stále sa tam diali dobré veci, dokonca koncerty v takom mini kontexte. Bolo to fajn, no žiaľ, skončilo to. Potom som sem dlhší čas nechodieval, ak nerátam Hlavnú stanicu. Našťastie, neďaleko odtiaľto, na Karpatskej, vznikol pred pár rokmi klub U Očka. Začali sa tam organizovať akcie, pretože ľudia zrejme mali pocit, že už nie je kde robiť istý typ produkcie, ale teraz tam býva všeličo, dokonca literárny festival. Karpatská ulica je tak trochu orientovaná na dizajn a mohol by to byť akýsi zárodok umeleckej štvrte. Vo väčších mestách to funguje. Sú štvrte, kde sa umelci nasťahujú a pulzuje to tam, ale v Bratislave sa to akosi nedarí. Pokiaľ ide o súčasnosť, od kedy sme tu s A4,  je naozaj zvláštne pozorovať, ako sa tu miešajú rôzne kultúry, ktoré chodia napríklad do Randalu, alebo do MMC-čka a niekedy nesmelo nazrú aj k nám. Pamätám si, že donedávna bol tu v budove aj Hopkirk celkom zaujímavým priestorom. Poskytovali v ňom priestor mladým umelcom, bol som tam na niekoľkých výstavách. Ale dnes to už očividne nemá taký charakter.“

Ľubo: „Teraz som si spomenul, že na Jelenej vlastne vzniklo aj divadlo, premiéru tam malo predstavenie divadla SKRAT s názvom Stredná Európa ťa miluje. Bolo to u Vlada Zboroňa, ktorý tam býva a tá inscenácia mala premiéru v pivnici a potom ešte aj päť repríz, tak niekto povedal, že Divadlo Jelenia 10. To je tiež špeciálna vec, ktorú neviem, či sa podarilo zaznamenať, ale možno takto sa to podarí.“

Slávo: „Tu sa pomerne málo rozmýšľa nad komunitným aspektom a vôbec nad vzťahom k svojmu prostrediu. Zažil som to v  Brooklyne, je to obrovská štvrť, ale lokálne tam fungujú mikrokomunity, sťahujú sa tam umelci, ktorí sú potom pohromade, čo je to veľmi obohacujúce. Pre mladých, umelecky založených ľudí je to tam veľmi príjemné, pretože spoločne fungujú ako komunita, ktorá je veľmi súdržná a chcú si ten svet okolo pretvoriť podľa seba.“

Ľubo: „Keď hovoríš o Brooklyne, nedávno som kdesi čítal, že umelci sa nasťahujú do oblastí, kde nikto nechce bývať, sú to sociálne slabšie oblasti a keď sa tam nasťahujú, tak tá štvrť po čase dostane iný kredit a potom tam prídu developeri a umelci musia ísť zase inam.“ (smiech)

Untitled-8

 

Nazýva sa to džentrifikácia a Brooklyn je asi jej ideálny príklad.

Slávo: „Áno a posúva sa to stále ďalej a ďalej od Manhattanu. Najmä kvôli tomu, že nájmy sú drahé a tak sú nútení hľadať lacnejšie miesta.“

My sme začali pracovať s termínom štvrť, ale je jasné že štvrť je niečo, čo sa vytvára v podvedomí, v určitom mentálnom nastavení, v identifikácii sa s priestorom a tu to zatiaľ akoby nefungovalo.

Slávo: „Zatiaľ nie. Ja napríklad intuitívne vnímam ako štvrť miesto, kde bývam, pri Jakubovom námestí. Možno je to náhoda, ale vznikajú tam príjemné kaviarničky, obchody, trochu sa to tam mestsky zahusťuje. Možno to súvisí aj s Euroveou, že sa tam ľudia radi prechádzajú, aj sa tam chcú sťahovať. A tu je druhé také miesto, ktoré má určitú atmosféru aj potenciál. Bolo tu aj veľké hniezdo občianskeho aktivizmu, keď náš kamarát Peťo Hodál bojoval proti mrakodrapu na Šancovej. A to sa tak podarilo – nepodarilo. V každom prípade zatiaľ nestojí! Nedokážem si predstaviť, žeby to malo dvadsaťdva poschodí.“

To bol celkom vážny občiansky odpor, ktorý v tejto štvrti vznikol. Rovnako ako odpor proti likvidácii parčíka na Belopotockého ulici. Obidve tie veci sa síce podarilo zastaviť, ale žiaľ, zostali zakonzervované v nehybnom stave. Skelet mrakodrapu stojí a z bývalého parku je oplotená jama…

Slávo: „Bol vážny, ale bol založený na osobnej iniciatíve pár jednotlivcov, ktorí keby sa do toho nepustili… Ešte stále je tu veľmi malá schopnosť širšej občianskej aktivizácie.“

Ľubo: „Staviam si v hlave projekt Bratislavské visuté záhrady. Normálne to zalesniť, ten skelet mrakodrapu! (smiech) A chodili by si to Japonci fotiť ako atrakciu.“

Slávo: „V tomto meste by sa lepšie žilo, pokiaľ by malo rozvinutú nielen kultúrnu, ale aj inú infraštruktúru. Nemyslím len kaviarničky, divadlá, ale aj úplne banálne veci, ktoré fungujú v iných mestách, napríklad v Prahe – nejaká večierka, potraviny. Tu si často večer človek nemôže kúpiť ani jedlo. Ale zase je pravda, že v Londýne po jedenástej nenalievajú (smiech). Veľa vecí v tomto meste je nepríjemných, alebo nedoriešených a je otázka, že či sa to samo nejako vyvinie, alebo sa dá k tomu prispieť. Keď máme pocit, že nám tu niečo chýba, tak si to vytvorme.“

Trochu analogická situácia k tomu, čo sa deje v Brooklyne sa deje v Prahe – Vršovicích. Funguje tam Café v lese (pozn.: kaviareň – klub – galéria) a vznikajú tam nové podniky. Sťahujú sa tam umelci, čo produkuje aj zvýšený hluk vo večerných hodinách a miestni obyvatelia sa začínajú sťažovať. Starostka sa vyjadrila, že nebude do konfliktu medzi umelcami a obyvateľmi vstupovať, nech najprv skúsia sami vyjednávať, nájsť nejaký spôsob dohody. A tak to má byť, lebo verejný priestor funguje tak, ako sa na ňom dohodneme, patrí nám všetkým. A podobná situácia je aj tu pri budove YMCA, obyvateľom susedných ulíc vadí hluk, ktorý nočný život v YMCA produkuje, ale riešenia sa tým pražským nepodobajú…

Slávo: „YMCA je samozrejme dlhodobo miesto kde sa dejú takéto veci, ale je pravda, že kluby Randal a MMC dohromady sú asi dosť veľká záťaž pre okolie a tých obyvateľov vlastne chápem. A je otázka, že či sa dokáže nájsť nejaký spôsob, ako to môže fungovať. Napríklad v Berlíne sú ľudia radi, keď sa v ich štvrti niečo deje.“

Veď to je práve ten problém, že ľudia väčšinou vlastnia tie byty a keď ich vlastnia, tak chcú aby tam bol pokoj.

Slávo: „Je pravda, že u nás sa razí často voči akémukoľvek kultúrnemu dianiu nepriateľský postoj. Teraz bol v novinách článok o kontajneri inhriska Kontakt na Ventúrskej, že zaberá miesto na pešej zóne. No nahnevané mamičky s deťmi sa hneď začali ozývať, že ‘toto nemyslíte vážne, raz v živote tu človek niečo urobí aj pre deti a vy ho tu idete verejne zničiť?!‘“

Možno to písal nejaký človek, ktorý je nadšený zo všetkých kaviarní pod Michalskou bránou, ktoré zaberajú kompletne celé ulice.

Slávo: „Vychádza mi z toho, že má minimálne konzervatívnu predstavu o verejnom priestore. Stále pravdepodobne existuje nostalgia za komunistickým verejným priestorom, že všade je všetko čisté a nikde nič nie je, žiadne plagáty, na stĺpoch žiadne grafity…“

Inak teraz je celkom taká móda, že legálne grafity (smiech)

Slávo: „To potom vedie k chorým výsledkom, ako je napríklad podchod na Zochovej. Niekto si myslí, že to tam zamaľuje nejakým gýčom a že sa to tým skultivuje, ale to je scestné! K verejnému priestoru u nás sa pristupuje ako k súkromnému majetku – kdekto si tam postaví sochu dievčatka s krídlami, falošnú Máriu Teréziu, namaľuje niekoľkokrát Bratislavský hrad na travertín: to už sa mi zdá vyslovene slabomyseľné. Narážam na to, že to chce nejakú odozvu, že toto nie je správna cesta ‘okrášľovania’.“

To je ako natieranie fasád zateplených domov. Keď sa bavíme o estetických nárokoch a rôznosti pohľadov ľudí na estetiku, ktorá nás obklopuje, tak čo vás napadne keď si predstavíte, túto štvrť? Ako by ste ju z hľadiska vašich vlastných estetických nárokov definovali?

Slávo: „Mne sa páčil nápad, že by Štefánikova bola čiastočne bulvárom pre peších a s električkou na stanicu, čo je veľmi pekná predstava. Bolo by dobré, keby sme zmenili takú špinavú dopravnú ulicu na niečo úplne iné. So Šancovou sa pravdepodobne takéto niečo nebude dať spraviť.“

V 89-tom bola vyhlásená verejná urbanisticko – architektonická súťaž na predstaničný priestor a Hlavnú stanicu s plánovaným termínom dokončenia do roku 2030. Vyšiel o tom článok v Technických novinách s názvom „Brána do mesta“ (pozn.: 8/1989). Idea bola jednak posunúť stanicu v rámci riešeného územia o 500 metrov na východ a  dobudovanie severnej tangenty, ktorá mala odľahčiť mesto, čo malo umožniť pretvorenie Šancovej (vtedy Malinovského) na pokojnú oddychovú mestskú triedu. A dnešná situácia je taká aká je…

Slávo: „To je zaujímavý plán. Kedysi to vraj bolo tak, že od stanice až dolu k Medickej bol naplánovaný pás zelene, vrátane už nejestvujúceho parčíka na Belopotockého. Potom sa to prerušovalo, rozostavovalo, ale existovala nejaká predstava, že bude jestvovať taký zelený pás v meste, ktorý  by bol akýmsi dlhým kompaktným parkom. Ale ako sa teraz v tomto meste zachádza s parkami?“

Ľubo: „V súvislosti s týmto si spomínam na dva rozhovory. Jeden s Francúzom, ktorý tu bol zamestnaný tesne po revolúcii v nejakom ateliéri a hovoril, že je šokovaný, ako mesto pri podpisovaní zmlúv, alebo zadávaní architektonických súťaží vôbec nevie definovať svoje mantinely ako to má vyzerať, aké sú limity, požiadavky, výška, výhľady a tak ďalej. Bol šokovaný z toho, že to vôbec takto na Slovensku prebieha. A potom ešte rozhovor nejakého slávneho architekta zo Slovenska, ktorý žije v Nemecku a on hovoril, že bohužiaľ toto je jav nielen na Slovensku, alebo v postkomunistických krajinách, ako sme si mysleli, ale že sa to deje takmer všade, že ten developerský boom likviduje každé racionálne uvažovanie o meste. Asi to musí prejsť a keď to prejde, keď ten finančný tlak pominie, začnú tí, ktorí o tom rozhodujú uvažovať trošku inak. Ešte navyše tých 40 rokov vládnutia komunistov, počas ktorých bol veľmi systematicky a účinne likvidovaný akéhokoľvek duch miest tým, že sa sťahovali ľudia z dedín za prácou do novovybudovaných fabrík a narušil sa tak vzťah k mestám, myslenie vo vzťahu k mestu ako takému, aj k vlastníctvu, vrátane  vedomia vlastníctva verejných priestorov. Teraz prichádza nové uvedomovanie si vlastníctva, „vlastním to a teraz čo s tým?“. Asi sa tak rýchlo nepodarí, aby ľudia zrazu z ničoho nič dokázali mať k tomu okamžite jasnozrivý vzťah. To musia prebiehať procesy, musí sa to omieľať nejaký čas, čo bude trvať, no dovtedy sa ešte veľa zlikviduje. Možno sa navždy v Bratislave zamedzí tomu, aby vznikla nejaká zmysluplná stratégia dopravy. Keď sa to nevyrieši teraz, tak sa ukáže, že potom už to riešiť nepôjde, čo už s tým. No zanechá to svoju pečať na tomto meste a mesto si s tým bude musieť nejako poradiť.“

Marcelli (pozn.: filozof Miroslav Marcelli) hovorí, že treba aby aspoň tri generácie žili v meste, aby sa mohla identita mestskosti a vzťahu k nemu v ľuďoch vytvárať. Nejaká spoločná. Okrem iného hovorí, že Bratislava je mestom bez identity, že si ju len začína postupne tvoriť.

Ľubo: „Ja si myslím, že signifikantná pre Bratislavu je Obchodná ulica, pre celý mix tých čudesností a veľa ľudí zo zahraničia sa tam chodí fotiť a obdivujú to ako unikátnu vec (smiech), že v srdci mesta je niečo také ako Obchodná. Ale čo spravíš, je to kolorit.“

Slávo: “Je zvláštne, že Egon Bondy, ktorý sa sem prisťahoval, to dokázal popísať ducha miesta možno lepšie ako miestni. Hovoril, že sú dve trasy: že intelektuáli a umelci chodia cez Korzo a tí ‘bežní‘ ľudia, možno komerčnejšie založení majú obľúbenú trasu po Obchodnej. Ale dnes sa mi to už nezdá adekvátne, stred mesta sa tiež značne komercionalizuje, čo je jav bežný aj vo Viedni aj inde v zahraničí. Človek, ktorý nemá až tak veľa peňazí, sa tam už necíti dobre a skôr ide niekam inam.“

Ľubo: „Keď si to uvedomíš, Námestie SNP je svojim spôsobom mŕtva zóna. Síce tade veľa ľudí prechádza, ale to je všetko.“

Aj Gottko (pozn.: Námestie slobody) je verejné len vďaka psičkárom, ktorí ho prirodzene využívajú.

Slávo: „Presne tak. Inak to Gottko je v hroznom stave, to je druhá vec. Ale zdá sa mi, že kultúra je ten faktor, ktorý verejný priestor revitalizuje, čo si samozrejme politici neuvedomujú. Pre rozvoj kultúry tu neexistuje žiadna stratégia a sme asi jediné hlavné mesto v Európe, ktoré prakticky nemá poriadne granty na projekty, aj vrátane dlhodobých aktivít. A to sa musí zmeniť. Ale pokiaľ ide o kultúrny a spoločenský život mesta, mám pocit, že sa to tak trochu oprašuje, že musíme akoby znovu objaviť tú kultúru, čo tu kedysi bola. Štefan Žáry písal o kaviarenskom živote v Bratislave koncom 30. rokov, že bolo šesť-sedem literárnych kaviarní, kde sa normálne ľudia stretávali a debatovali, to už tu neexistuje, je to akoby viac odcudzené. Ale zase sa vynárajú iné veci.“

Možno, že sa to bude postupne vracať, nielen z nostalgie, ale aj z potreby súčasnej generácie mladých ľudí, ktorí začínajú byť trochu unudení z facebooku a chcú začať zdieľať v reálnej skutočnosti, vo verejnom priestore, nie len v tom virtuálnom.

Ľubo: „Sú to také prirodzené procesy ako to je s tými obchodnými centrami. Najskôr sa postavia obchodné domy a všetci tam budú chodiť nakupovať, ale postupne sa budú vracať k malým obchodíkom vo svojich štvrtiach. Je to taký prirodzený priebeh. Teraz pozerajú na moderné televízory, chodia do multikina a potom zistia, že už to nesedí, ja chcem niečo menšie, komornejšie, inak orientované.“

up1

Ste umelecké zoskupenie, prejavy umenia, ktoré produkujete majú elitný charakter a to je to, čo vás pravdepodobne zaujíma najviac. Predtým to bolo tak, že tým, že ste boli v centre mesta, v bývalom Véčku, že tam chodili ľudia, ktorí si vás našli práve preto, lebo ich zaujíma umenie, ktoré produkujete. Nezačali ste eventuálne po vašom presťahovaní uvažovať nad tým, že cítite nejakú vašu zodpovednosť ako entity, voči tejto štvrti, bezprostrednému okoliu? Čisto hypotetická otázka.

Slávo: „Teraz máme konečne typ priestoru, kde sa okrem umeleckých produkcií dajú v kaviarni realizovať aj nejaké spoločenské a vzdelávacie aktivity – preto sme začali robiť olovranty nazvané Hedonistická nedeľa, debaty a prednášky, skrátka stretnutia ľudí, ktorí majú nejaké záujmy, súvisiace aspoň čiastočne s kultúrou. V kontexte tejto štvrte sa mi zdá fajn vaša myšlienka revitalizácie budovy YMCA, v tej nepoužívanej časti vytvoriť priestor pre ateliéry, čím by sa tu vytvorilo čosi živé. Chvíľku tu u nás fungovali nejaké bazáre, ktoré predtým boli na Žilinskej, čo však bola externá akcia a my sme rozmýšľali, že by sme tu tiež chceli robiť niečo také, kde by mohli prísť ľudia aj z okolia, ale asi by to malo súvisieť trošku s našou činnosťou.“

Untitled-7

Chápem, že z hľadiska toho čo produkujete a z hľadiska mierky mesta ako je Bratislava to nie je úplne dôležitá otázka.

Slávo: „Blšákov a bazárov a trhov teraz povznikalo celkom hojne. Určite by nebolo zlé ísť aj tým smerom, len to chce nejakých ďalších ľudí a nejaké nápady. Ale rozhodne sa ‘miestnym aktivitám’ nebránime.“

Ľubo: „Keď sme zakladali A4, tak hlavná idea bola, aby sme nerobili obchodný dom kde kúpiš všetko, ale A4 chcela byť niečím, čo je súčasné, menšinové, čo potrebuje podporu a čo sa možno niekedy stane väčšinovým. Momentálne A4 prechádza určitým vývojom smerom k iným veciam a je otvorená. Teda keby niekto iný chcel, nebránime sa, ale my sami to nevieme iniciovať, pretože ešte stále prebiehajú stabilizačné procesy. Keď príde niekto s  návrhom a bude schopný realizovať konkrétnejšie komunitné veci smerom k tejto štvrti, tak A4 je určite priestor, kde bude mať dvere otvorené. Ale tak či onak, naša ambícia je, aby to malo prienik s kvalitnou kultúrou.“

Tu v budove YMCA však akokoľvek existuje ponuka, ktorá je veľmi rozmanitá, tak je možné, že ponuku pre štvrť tá budova utiahne aj bez vás. Ako sa tu cítite?

Slávo: „Cítime sa fajn. No ponuka A4 je predsa len iného typu ako má rockový klub a presahuje aj rámec štvrte – bolo to so žilinskou Stanicou jedno z prvých nezávislých umeleckých centier na Slovensku. Nechodia nám sem všetci, čo je vlastne dobré, lebo to združuje ľudí s podobnými kultúrnymi záujmami. Na druhej strane, keby sme boli niekde, kde to komunikuje s ulicou, mohli by sme zaujať aj okoloidúcich, ktorý by sa zastavili… Tu to úplne nefunguje, A4 musíte nájsť vo vnútri. Človek musí o nás vedieť, čo ma aj výhody aj nevýhody. “

Ľubo: „Po tom skoro roku čo sme tu, sa mi to zrazu zdá malé, hoci sme nič takto veľké doteraz nemali. Vedel by som si predstaviť nejaký ďalší priestor, kde by sme robili výstavy a vedel by som si predstaviť nejaké naše bistro smerom do ulice, kde by sa ľudia stavili, dali si kávu a aj takto by sa o nás dozvedeli.“

Rozprávali sa Bohdan Smieška a Zuzana Ivašková v auguste 2013.

foto: Eva Benková

späť na ĽUDIA

ĽUDIA / Petra Fornayová a Peter Šulej

Petra Fornayová absolvovala štúdium práva na Univerzite Komenského a tanca na VŠMU. Venuje sa súčasnému tancu a prepájaniu rôznych javiskových žánrov. Pôsobila v Nemecku, Holandsku a Francúzsku. Vytvorila viacero samostatných choreografií. Predstavenia, na ktorých sa podieľala, boli uvedené na festivaloch Festival d´Otoño (Madrid), MediaWave (Györ) či Tanec Praha. Účinkuje v predstaveniach divadla SkRAT, pôsobí ako dramaturgička, pedagogička a publicistka. Organizuje Nu dance fest. Je predsedníčkou Asociácie súčasného tanca.

Peter Šulej je spisovateľ. Doteraz mu vyšli básnické zbierky: prvá trilógia Porno (1994), Kult (1996), Pop (1998), a tzv. Modrá trilógia Návrat veľkého romantika (2001), Archetypálne leto (2003) a Koniec modrého obdobia (2008). Je spoluautorom projektu Generator X: Hmlovina (1999) a autorom dvoch zbierok sci-fi poviedok: Misia (1995) a Elektronik Café (2001). V roku 2003 mu v Katovickom vydavateľstve Ars Cameralis vyšiel výber z poézie pod názvom Wierzse. Je spoluautorom dvoch tanečných predstavení: Love In Bilingual Motion (námet, texty 2004) a Anjel 2 (koncept, texty, 2008). V roku 2009 mu vyšiel vo vydavateľstve LCA román História. Je aj autorom troch rozhlasových hier. Jeho poézia a próza bola preložená do väčšiny európskych jazykov a odznela na mnohých medzinárodných fórach. Je šéfredaktorom časopisu o súčasnej kultúre a umení Vlna a spoluorganizátorom medzinárodného festivalu poézie Ars Poetica.

Žijú v štvrti so synmi Ambrózom a Cypriánom.

 

IMG_7278

IMG_7248

IMG_7289

IMG_7261

Fornay_Sulej_mapa_I

Fornay_Sulej_mapa_II

IMG_7308

Rozprávali sa Zuzana Ivašková a Bohdan Smieška v auguste 2013.

foto: Eva Benková

späť na ĽUDIA

ĽUDIA / Matej Sohár

Matej Sohár / Hostel Possonium

Matej “Šoho” Sohár žije a pracuje v štvrti. Okrem Hostela Possonium na Šancovej ulici vlastní Hostel Downtown Backpackers na Panenskej. O jeho práci, detstve a obľúbených miestach v štvrti sme sa rozprávali v podkroví hostela, ktoré skrýva Maťov domov. Že je to človek štvrte niet pochýb.

http://www.possonium.sk   http://www.backpackers.sk

Kde sa práve nachádzame? Čo je to za priestor?

„Sme na Šancovej ulici 20, kúsok od Hlavnej stanice. Pôvodne to bol rodinný dom, ktorý v 50. rokoch kúpil starý otec, Gejza Sohár. Bol inžinier architekt zo starej prešporskej rodiny a učil vyše štyridsať rokov na stavebnej priemyslovke. Dodnes sa stretávam s tým, pritom už uplynulo osem rokov od jeho smrti, že sa ma ľudia pýtajú, či som príbuzný. Učil napríklad Kňažka, myslím, že aj Kukuru učil, čiže herci mali základy na stavebnej priemyslovke (smiech). Narodil sa tu môj otec aj s troma sestrami, aj ja som sa tu narodil. Neskôr, keď padol komunizmus, otec začal robiť svetelné reklamy. Začínal v pivničných priestoroch v tomto dome a potom sa to rozšírilo o poschodie vyššie, pričom celé ďalšie poschodie obývali starí rodičia. Pred pätnástimi rokmi sme si prerobili starú povalu na tento byt, kde sa nachádzame. Dve poschodia pod nami zaberá hostel a dole je pivnica, ktorá je prerobená na bar pre návštevníkov hostelu.“

Kedy si sa rozhodol, že ideš do takéhoto biznisu, že spravíš hostel?

„Bolo to v septembri roku 2006, asi rok po tom, čo zomreli obaja moji starí rodičia a nevedeli sme, čo s priestorom. Mal som trochu problémy na vysokej škole, tak som rozmýšľal čomu sa venovať, ako by sa dal priestor využiť. Jediný zádrheľ bol v tom, že rodičia mali dole firmu. Vtedy som im navrhol, že by bolo dobré, keby sa s firmou presťahovali a z priestorov by sme spravili hostel, keďže máme na to ideálnu polohu – sme blízko Hlavnej stanice. Podarilo sa mi presvedčil ich a tak som sa do toho pustil a v januári 2007 sme hostel otvorili.“

2

3

Keby si mal teraz, po takmer siedmych rokoch svoje vtedajšie rozhodnutie zhodnotiť, čo by si povedal?

„Bol to dobrý krok, je to veľmi zaujímavá práca. Jediné mínus je, že som si myslel, že popri tom dokončím školu, čo sa mi, žiaľ, nepodarilo, ale neľutujem. Prvý rok bol ťažký. Odrobil som si ho sám na recepcii, niekedy aj 48 hodín nepretržite som tam sedel, keďže väčšina financií, čo som mal našetrené, sa investovala do prerábky, ale potom sa to postupne rozbehlo. Hlavne v tej dobe sme boli tretí hostel v Bratislave, čo bolo super. Dnes je ich desať.“

Napokon, aj ty sám si sa pustil do ďalšieho.

„No to už budú dva roky čo sme prevzali fungujúci hostel na Panenskej, ktorý bol prvým hostelom v Bratislave. Prišla ponuka, či by som ho nechcel zobrať, tak som si povedal dobre, zobrali sme ho na polovicu s priateľkou a fungujeme tam dodnes.“

7

9

10

11

12

Robíme projekt o tejto štvrti a pýtame sa ľudí, aký k nej majú vzťah. Keď hovorím o tejto štvrti, je jasné, že každý ju môže priestorovo vnímať inak, nechcem teda vymedzovať, kde sú jej hranice. A vôbec, máš pocit, že sme v nejakej štvrti? Má toto potenciál štvrte?

„Určite má. Ja som sa sem presťahoval naspäť až v pätnástich, dovtedy som býval v Dúbravke. Detstvo som tu trávil na návšteve u babky a deda, pamätám si len také útržky. Chodili sme na trh na Žilinskú nakupovať, alebo do Prezidentskej záhrady, vtedy to bola Pionierska záhrada, k mäsiarovi na Štefánikovu alebo nižšie na Šancovú, ale väzby k miestu a s ľuďmi, nejaké kamarátstva to prišlo až neskôr. Pre mňa je táto štvrť ohraničená možno trošku iným spôsobom. Na Račko som pešo nikdy nechodil, to bolo pre mňa ďaleko, skôr smerom pod hrad, Palisády a táto lokalita, možno ešte Funus, veľa kamarátov mám v okolí Fraňa Kráľa. Ale teraz, ako máme obe hostely, tak veľmi často využívam bicykel a chodím po našej štvrti bicyklom.“

img-311105734-0001

Ako sa ti chodí bicyklom po “našej štvrti”?

„Ťažko. Nie som samovrah a nechcem veľmi chodiť po ceste, ale dá sa tu zbehnúť kúsok na Leškovu, prejdem dole cez parkovisko, ďalej už idem po ceste, Námestím Slobody, cez Banskobystrickú popri Grasalkovičovej záhrade, cez Mierko a už si to potom seknem a som na Panenskej.“

8

Takže si vzťah k týmto miestam, za posledné roky čo si tu, buduješ. Máš to tu rád?

„Jasné, že to tu mám rád, nemám vôbec tendenciu ísť bývať niekam inde, je mi tu fajn a ten trh (pozn.: Žilinská) je na nezaplatenie, hlavne v letnom období. Tak isto, keď chodím kupovať kvety, tak to mám hneď za rohom a nemusím platiť štyrikrát toľko ako v nejakom nákupnom centre. Mám svoju kvetinárku na Žilinskej, čo je zhodou okolností mamina známa zo Senca, ktorá tam chodí každý deň už dvadsať rokov predávať. Teraz nám tu otvorili potraviny, dva vchody vedľa, čo je výborné a samozrejme som odmalička odchovaný na palacinkách zo susedstva. Lacinka je úplne top, naozaj. Dúfam, že to mama neuvidí, ale ani ona také palacinky nevie spraviť (smiech). Niekedy som mal obdobia, že som tam bol každý druhý deň, teraz už tak striedmejšie. Ale môj dva a pol ročný syn, vždy keď ideme okolo hovorí „palacinku, palacinku“, tak asi to bude v rodine pokračovať. Veľmi sa mi páči budova Rozhlasu, to je veľmi zaujímavé pre turistov, tiež Leškova ulica. Tá je taká zabudnutá, tichá, rovnako ako Štefanovičova. Super, ako sa rozbehla bývalá YMCA, že je tam veľa podujatí, koncertov a celkom to tam žije. Posielame tam hostí a oni posielajú hostí nám. Často sa stáva, že kapely potrebujú niekde prespať a majú to tu fakt na skok. Ale nielen prespať. Napríklad keď v YMCA hrali fínski metalisti, čo vyhrali Eurovíziu (smiech), takí s bizarnými maskami, tak nám volali, že majú pokazené sprchy, či by sa nemohli ísť k nám po koncerte osprchovať. „Jasné, nie je problém,“ vravím. Prišli a tak sme ich videli odmaskovaných, čím sa dovtedy nemohol nikto pochváliť. Prekvapila ma baba, ktorá tam hrá v 30 cm opätkoch, zamaskovaná ako príšera a pritom má asi tak 150 cm, útle dievča, blonďaté, štyridsať kilové, takže to bola celkom sranda.“

Dávajú ti hosteloví hostia spätnú väzbu, čo videli zaujímavé, alebo reagujú na Šancovú? Napr., že tu nikde nenájdeš smetné koše, nemáš si kde sadnúť. Aké dostávaš referencie?

„No škaredá je tá ulica, aspoň podľa mňa. Od SAVky po YMCA je rôznorodá, domy sú polorozpadnuté, ale zase to má čaro pre hostí, keď prídu z nablýskanej Viedne a vidia niečo také, že proste aj takto môže vyzerať mesto. Žiaľ. Našťastie sa to začína trochu lepšiť, napríklad asi sto metrov odtiaľto na Šancovej je kaderníctvo, pánske, najstaršie fungujúce v meste, ktoré opäť otvorili. Mali pauzu, lebo majiteľka toho domu zomrela a prebiehalo dedičské konanie. Je to miesto kde chodím, lebo som lenivý si kúpiť strojček. S tetami sa poznám, dokonca kaderník odtiaľ, taký starší pán, chodil strihať deda už keď nemohol chodiť posledný rok. Mám teda svoje lokálne holičstvo.“

6

Spomínaš si na nejaké príhody? Alebo príbehy, ktoré ti rozprávali starí rodičia a ktoré sa viažu k tomuto miestu? Niečo, čo si nezažil ty, ale možno od otca to vieš, alebo od starého otca.

„Spomínam si, ešte som bol malý, že po Šancovej išiel pápež vo svojom papa mobile. Mohol som mať nejakých osem – deväť rokov. To bolo tak čerstvo po páde komunizmu, niekedy v deväťdesiatom, no a samozrejme babka mala svoje kamarátky, ktoré pozvala. V byte bolo asi tridsať ľudí, všetky okná obsadené a kývali pápežovi. To bol ešte Ján Pavol II., myslím že trikrát tu bol a vždy išiel po Šancovej, ktorá bola zaplnená ľuďmi. Sú ale aj nepríjemnejšie veci, 14. marca, na výročie vyhlásenia Slovenského štátu pochodujú tou istou trasou neonacisti k Tisovmu hrobu. Mávajú zástavami a skandujú. Vtedy po nich lietajú vajcia.“

„Otec tu vyrastal, spomínal, že druhá strana Šancovej bola územím, kde sa báli ľudia chodiť. Bola to nebezpečná štvrť. Tiež spomínal, ako chodieval dedovi s džbánom pre pivo. Niekde pri YMCA bola krčma, chodieval tam vždy s malou dušičkou. Lacinka bola predtým mliekareň, to sa pamätám z detstva. Mali jogurty, syry, mlieko, chodili sme tam s babkou kupovať mlieko v skle.“

„Dedo pomenúval ulice ešte starými maďarskými názvami, pretože ako v správnej prešporskej rodine sa u nás rozprávalo troma jazykmi. Nemecky najmenej, to sa na mňa nenalepilo skoro vôbec, ale rozprávalo sa hlavne maďarsky. To isté robím aj ja s mojím synom, snažím sa ho naučiť maďarčinu, aj keď mám takú kuchynskú, bez gramatiky. Používal staré názvy, na Krížnu Steinerová, Gotko bolo Firšnál (dnes Námestie Slobody), Obchodná bola Széplak utca, čiže častokrát som sa nevyznal v tom, o ktorej časti rozpráva, lebo som tie názvy nepoznal. Takisto viem, že si dedo doberal babku, že sa oženil s dedinčankou – babka totiž pochádzala z Podunajských Biskupíc. Vtedy to bola ešte dedina vedľa Bratislavy. Dedo sa narodil na Dunajskej, neskôr býval pri terajšom Istropolise, potom už v tomto dome.“

IMG_9674

IMG_9689

Ukazoval si mi fotografiu pôvodného stavu domu z dvadsiatych rokov, s tým, že časom ho chcete zrekonštruovať

„Chcel by som to dať do toho pôvodného stavu, tú fotku som našiel, keď sme robili poriadok na povale. Našiel som fakt zaujímavé veci a medzi nimi aj túto fotografiu. V 90-ych rokoch, keď sa robila súčasná fasáda domu (pozn. modrej farby), tak to bolo vtedy moderné, mať farebné domy, všetci sa chceli odlíšiť od tej šede čo tu vládla, tak sme vymysleli bledomodrú s tmavomodrou (smiech). Ale určite to pôjde do pôvodného stavu, ale to je otázka piatich rokov, desiatich.“

1a

Čo tu v štvrti nemáš rád, čo Ti prekáža?

„Ministerstvo financií, na ktoré pozerám, osemposchodová budova, socialistická, ale zvykol som si, aspoň že je to v noci prázdne, že tam nebývajú ľudia, takže môžu byť aj hostia trošku hlučnejší. Ďalej rozbité domy, každý jeden inej výšky, špina na ulici a to že je Šancová prašná, veď je to jedna z najrušnejších ulíc v centre mesta. Ale, že by mi vadilo vyslovene niečo konkrétne, to asi nie. Som tu spokojný, nemenil by som. Pár rokov dozadu som mal také úmysly, že spraviť ďalšie poschodie hostelu a niekam sa z podkrovia odsťahovať, ale potom som si povedal, že nie. Ak mám náladu, tak zbehnem dole, porozprávam sa s hosťami, dozviem sa kopec vecí. Ráno o piatej ma budia rozbiehajúce trolejbusy, to je fajn. Aj tie električky mi chýbajú, ale posledný rok čo chodili, bolo počuť, že trať je naozaj v zlom stave. Záhrada je super. Máme tu štyri stromy a je to taká oáza pokoja, vtedy nemá človek vôbec pocit, že by bol na nejakej rušnej ulici.“

Máš syna, budeš ho brávať na prechádzky po štvrti a rozprávať, tak toto bol Firšnál, potom Gotko…

„No jasné. Ja som mal veľmi rád keď mi babka, alebo aj otec rozprávali niečo z  histórie, čo kde bolo, takže už teraz sa mu snažím nejaké veci odovzdať, ale on je ešte malý, má dva a pol roka a len začína komunikovať. Určite chcem. Myslím si, že bude fajn keď bude vyrastať v meste, tu. Všetko máme viac menej poruke a dá sa veľa vecí riešiť pešo, alebo sa dá ísť bicyklom. Držím palce celej Cyklokoalícii, aby vyšlo všetko čo má naplánované a aby to tu konečne vyzeralo ako v štandardnom  európskom meste, kde všetci jazdia na bicykloch. V Ľubľane napríklad, mesto o polovicu menšie ako Bratislava, sú po celom centre narobené cyklotrasy. Sám som nevedel, že kadiaľ mám ísť, ktorú si vybrať, motal som sa po tých cyklistických trasách, človek na ne nie je zvyknutý (smiech).“

Vďaka za rozhovor!

 

Rozprávala sa Zuzana Ivašková. Rozhovor je takmer autentickým prepisom zvukového záznamu, realizovaného v auguste 2013.

foto: Eva Benková

späť na ĽUDIA

 

 

 

 

ĽUDIA / 2ka – krajinní architekti

Sedíme v ateliéri 2ka na Karpatskej ulici, u krajinných architektov. V skutočnosti sú štyria – Ivana Pasečná, Peter Pasečný, Lenka Korbeľová, Zuzana Chvostaľová a priestor zdieľajú aj s ďalšími kolegami. Ako sami uvádzajú „robíme záhradky, robíme verejné priestory, robíme námestia a parky, prevažne projekciu, čiže navrhujeme“.

Na stránke www.2ka.sk sa dočítate: „Aká je DVOJKA? Presvedčivá, v súkromí vtipná a profesijne výkonná, prísne nastavená na kvalitu. Naše interdisciplinárne štúdio sa zaoberá kompletnou projektovou činnosťou v oblasti priestorového plánovania a krajinnej architektúry. 
Inšpirovaný svetom, chceme priniesť inšpiráciu domov. Vytvárať zmyslové priestory, ktoré môžu ponúknuť skúsenosť a estetickú hodnotu. Objavovať všeobecné pravidlá, a nájsť miestne riešenie pre miesta, s výnimočnou identitou v procese navrhovania. Vytvárať miesta, ktoré budú chcieť ľudia nielen navštíviť, ale priestory, z ktorých nebudú chcieť odísť.”

Keď sme ich navštívili, bolo plno.

V júni minulého roku sme zachytili informáciu, že ste vyhrali súťaž na obnovu mestského parku na Račianskom mýte, mohli by ste k tomu niečo povedať?

Ivana: „Áno, vyhrali sme súťaž. Momentálne je vo fáze začiatku spracovania realizačného projektu. Sme veľmi radi, že sme dostali možnosť zúčastniť sa na návrhu spolu s našim kolegom Igorom Markom, je to pre nás veľmi zaujímavá spolupráca, nehovoriac o tom, že park je dosť kľúčový pre mesto. Sme tým poctení, tešíme sa z toho.“

V čom je podľa Vás dôležitý park z hľadiska mesta, ako si naznačila v predchádzajúcej odpovedi?

Ivana: „Mesto je v podstate štruktúra, ktorá stojí na matrici… na akejsi krajine. Táto krajina by v určitých bodoch mala vzklíčiť a dostať sa k  ľudom a čím viac je takých bodov a čím je lepšie kontinuálne rozmiestnenie vzdialenosti medzi týmito bodmi, tým je to lepšie pre stretávanie ľudí a rozvíjanie sociálnych kontaktov. Každý – menší aj väčší priestor je dôležitý. Toto je jeden z väčších priestorov, ktorý má samozrejme inú funkciu ako tie menšie. Je veľmi dôležité, aby v každej mestskej časti vo vzdialenosti 10tich minút pešej chôdze bol takýto priestor. Ak chýba, nehnuteľnosti strácajú svoju hodnotu, ľudia tam nechcú bývať. Jednoducho ten park je nenahraditeľnou hodnotou.“

V štvrti máme ďalšie také miesto, nie je to síce park, je to námestie, Námestie slobody, ktoré je veľké, rozľahlé a skoro vôbec nie je navštevované ak nerátame psičkárov, ktorí jediní napĺňajú ideu verejného priestoru na tomto mieste. Čím to je, že je tak vyprázdnené?

Ivana: „Podľa mňa je to tým, že tam ľudia nemajú čo robiť. Zatiaľ čo v parku na Račianskom mýte je viacero obľúbených miest, napríklad taký bufet Koliesko kde si môžete dať kofolu, mini knižnica, kde chodia dôchodkyne. Ľudia sa tu stretávajú, idú na pivko, veľa rodín s deťmi sem chodí, socializujú sa. Na Námestí slobody sa nedá posedieť pod stromami, je to tam také spevnené, rigidné územie, ohranené vyvýšenými betónovými múrmi. Mám tam trávnik, ale čo mám naňho vyliezť? Ľahnem si na ten trávnik? V akom stave je? Je neprístupné.“

foto2a

 foto2b

Námestie slobody je z jednej strany uzavreté budovou, v ktorej je dodnes nápis pavilón teoretických štúdií ale v skutočnosti je to Fakulta architektúry STU… a to je taký trošku paradox…. čo by sa podľa Vás malo robiť aby sa zvýšila jeho kvalita pre ľudí?

Ivana: „My máme v hlave koncept, ktorý čiastočne predstavil Lenkin priateľ, architekt, jedná sa o to, že podľa nášho názoru by sa mal využiť fakt, že námestie čiastočne prepája Hlavnú stanicu s Obchodnou ulicou. Teda námestie by mohlo prepájať tieto dve štruktúry. Keby prišiel turista do Bratislavy, po ceste by navštívil nejaké malé kaviarničky a dostal by sa na námestie. Námestie by sa spojilo s ostatnými budovami Slovenskej technickej univerzity, teda vznikol by tu kampus. Je veľmi nezvyčajné, aby internáty boli mimo školy, ako je to v Bratislave.Pre ostatných ľudí nie je priznané, že je to v podstate univerzitný kampus. Vy viete, že tu je Strojnícka fakulta, Chemická fakulta, Stavebná fakulta, ale nevnímate to ako študentské mestečko. Druhý problém je, že počas víkendu je námestie úplne prázdne – mŕtve centrum, mŕtve jadro. Myslíme si, že na námestí by mohla byť knižnica, tak ako v Dejviciach v Prahe, technická knižnica, ktorá by mohla byť čiastočne zapustená tam, kde terén klesá, čiastočne by tam mohol byť aj priestor na parkovanie.Vznikol by akýsi námesťopark, ktorý by ožil študentmi, kaviarňami a cez tento námesťopark by ste sa dostali na Obchodnú ulicu. Jednalo by sa o navádzanie do pekného študentského mesta, akým Bratislava je, aj tá orientácia z hlavnej stanice s by sa zlepšila. Napriek tomu, že sme krajinní architekti, nemyslíme si, že sa treba obväzovať okolo každého stromu, aleak by sa práve tu postavila budova a tá budova by námestiu dala nejakú funkciu, zmysel, tak prečo nie… Samozrejme už dlhšie sa spomína otvorenie dverí fakulty architektúry do priestoru námestia, myslím že také snahy aj sú, ale nie je to jednoduché z hľadiska bezpečnosti a tiež je to jediná parkovacia plocha pre Fakultu architektúry. To by bolo ale veľmi fajn, spraviť to priepustnejšie.“

Zaregistrovali ste intervencie do Námestia slobody, ktoré nerealizovali architekti ale umelci? Združenie Verejný podstavec sa niekoľko rokov zaoberá týmto priestorom v projekte Bod 0. V rámci projektu niekoľko vizuálnych umelcov (pozn.: Pawol Althamer, Krištof Kintera, Ilona Németh a Kiss Pál Szabolc) k tomuto priestoru referovalo. Ľudia, ktorí to riešia (Mišo Moravčík a spol.) hovoria, že Námestie slobody je pre nich zaujímavé preto, lebo to bol vždy priestor, ktorý mal ťažký ideologický nános. Bolo by lepšie to námestie nejako odideologizovať, alebo by tam mali byť nejaké pamätníky? Lebo existuje návrh, umiestniť tam pamätník súvisiaci s demokraciou a slobodou.Čo si o tom myslíte?

Peter: „To s tým priamo súvisí, že my by sme to námestie dali študentom formou kampusu a to funguje spolu – demokracia a študenti – takže asi áno.“

Ivana: „Ja si myslím, že samo to námestie je chátrajúcim pamätníkom totalitného režimu a budovať na pamätníku pamätník mi príde depresívne. To, ako vyzerá súčasná sloboda by mala vyjadrovať mladá generácia, študenti, oni by mali povedať ako to má vyzerať. Nemožno tomuto priestoru vnútiť úplne novú funkciu, stále tam treba nechať nejakú voľnú plochu na demonštrácie, na vyjadrovanie slobody… lebo je tam Úrad vlády a práve preto sa tam konajú demonštrácie. Nie je to o samotnom námestí je to o väzbe, je to o centre. Vo mne pamätníky nevzbudzujú niečo, prostredníctvom čoho by som sa mohla rozpamätať na minulosť, keď som tú minulosť nezažila.“

 foto2c

 foto2d

Myslíte, že sa podarí váš návrh prepojiť študentov s priestorom námestia?

Ivana: „Či sa to podarí? Existuje viacero návrhov a vízií na tento priestor a je ťažké povedať, ktorý sa podarí. Je tam príliš veľa záujmov na to, aby sme my mohli povedať čo sa podarí a čo sa nepodarí, ale každý z nás je tvorcom spoločného verejného priestoru a tak ako sme my dnes vyjadrili svoj názor na toto námestie, takisto to môže urobiť každý. Nemôžeme sa neustále pýtať či sa niečo podarí.“

Jedna z vecí, ktoré si na Slovensku môžeme všimnúť v dôsledku dvoch desaťročí demokracie je, že mladí ľudia nemajú zábrany v slobodnom používaní a užívaní verejných priestranstiev, čiže deje sa to, čo si spomínala. V prípade Námestia Slobody asi nestačia len sociálne aktivity. Potrebovalo by aj architektonické zásahy, pretože je v takom stave, že už neobstojíani vizuálne, ani z hľadiska funkcií, ktoré sú tam teraz ponúkané. Asi by mal prebiehať širší diškurz na úrovni mesta a na to sa chceme opýtať. Ste ako architekti zapájaní do verejných diskusií o tom, čo by sa malo robiť s verejným priestorom v meste? Ste rozpoznateľníje vaša rola v tomto procese vážna, alebo by to mohlo byť aj inak?

Ivana: „Mám pocit, že sme oslovovaní často. Neangažujeme sa možno až tak, ako sme sa angažovali v minulosti, lebo teraz je dosť veľa neziskoviek a iných organizácií, ktoré sa začali zaoberať touto problematikou. Skôr mám pocit, že teraz je také medziobdobie – najprv bolo obdobie kedy sme my dávali do pozornosti možnosť nejakej participácie a ľudia boli skôr opatrní, teraz je také hŕŕ obdobie, kedy sa ľudia do všetkého vrhajú, čo je super a potom bude zase obdobie kedy už bude toho veľa. Vtedy začnú neziskovky oslovovať architektov alebo dizajnérov, napokon už teraz sa to deje, nech im pomôžu s tým, aby to malo hlavu a pätu, aby bol ich projekt nejakým spôsobom výnimočný a to už je procesná vec, je to v podstate manažment verejných priestorov, je to komplexné, systematické a dokonca ani to nezaručuje, že výsledný produkt bude úspešný, ale môžeme sa o to pokúsiť. Čím viac spoločnej komunikácie, tým lepšie môžu byť výsledky.“

foto3a

Čo máte radi na tejto štvrti? Ktoré miesta?

Ivana: „Robia tu najlepšiu kávu v meste. Priatelia dobrej kávy na Beskydskej, to je miesto kde sa stretávame každý deň určitá skupina ľudí, ktorí sa vlastne nepoznáme, ale pritom máme jedno spoločné – máme radi dobrú kávu. Ďalej Trh na Žilinskej, najlepšia reďkvička akú poznám, reštaurácia u Óčka, náš dvorček, kde si niekedy robíme obedík a pijeme kávičku, park na Račianskom mýte kam chodíme na kofolu, na bagetu a chodíme si tam vyvetrať hlavy, samozrejme náš sekáč na Žilinskej… veľmi sa nám páči alej, ktorá je pred Úradom vlády, myslím si, že je to krásna ulica, ktorá plynule prechádza na Žilinskú, ale zároveň pre mňa osobne je táto štvrť priestorom kde sa stretnem s kamarátmi, je to pre mňa každodenná realita, každodenný stereotyp, každodenná radosť. A čím bližšie k Námestiu slobody, k centru, tým viac je tam ten pocit nejakej neslobody a niečoho s čím nesúhlasím. V podstate tu je to také akoby mestečko v meste, kde každý každého pozná. Málokto opúšťa tie miesta, ktoré si obľúbi. Málokedy je to tak, že začnete chodiť niekde inde na obed alebo niekde inde na kávu. Jednoducho máte svoje denné rituály.“

2ka_mapa 1

 2ka_mapa 2

Ty si to pekne pomenovala. My sme náš projekt nazvali dizajn každodennosti a ty si hovorila o stereotype, ktorý ťa teší, že máš z neho radosť, pričom pre mnohých ľudí výraz stereotyp znamená otupné opakovanie, rutinu, nič povzbudzujúce. Myslíme si však, že aj mestskosť vzniká opakovaním, potvrdzovaním, vytváraním si vzťahu k mestuKeď sa bavíme o tomto meste a mieste, čo je podľa vás znamená mestskosťAko vzniká? Ako by sa dala potvrdzovať a rozvíjať napríklad v kontexte tejto štvrte?

Ivana: „Mestskosť môže byť aj malomestskosť, čiže neznamená, že musí byť urbánna, odlišná od vidieckej – rurálnej. Ako ste vraveli, stereotypy to sú určité rituály, ktoré k životu potrebujeme aby sme sa v tomto chaotickom svete vedeli nejakým spôsobom zorientovať a rituály nám v tom pomáhajú. Napríklad darí sa nám ísť do PDK a vypiť si tam kávu a berieme to ako taký malý denný úspech, zatiaľ čo vo viacerých situáciách sa nám možno veci nedaria. Ten rituál nás akoby teší a drží nás v normálnosti chaotického života.“

Spravme si virtuálnu prechádzku, je jedenásť hodín, blíži sa teda obed. Kam by sme spolu išli z Karpatskej 22?

Peter: „Asi by sme išli na obed do Óčka na Karpatskú 18 a potom by sme určite išli do PDK.“

foto3b-side

Rozprávali ste, že sa medzi vami a pánom, ktorý prevádzkuje PDK vytvoril už nejaký vzťah, tým opakovaním…

Ivana: “On je taký… ticho počúva naše príbehy, podnikateľské plány, ktoré vznikajú úplne v nesúrodých súvislostiach, pozerá kto prišiel, neprišiel… „kde máte tú šialenú Japonku?, prečo ste neprišla s manželom?… prečo on prišiel o päť minút neskôr?“… teda sleduje tú svoju dennú realitu. Vždypočúva, načúva, jeho to baví si myslím… potom sa zapojí nejakou hláškou alebo usmernením… napríklad minule nám povedal, že chlapom dal radu, že vždy sa majú čudovať keď manželka od nich niečo chce, že základ zdravého vzťahu je čudovať sa. Je to milé, že nám odovzdáva svoje skúsenosti.“

Ako dlho ste v tejto časti mesta? 

Ivana: “Asi rok to bude, čo sme na Karpatskej. Najprv sme boli na Zámockej, potom v YMCA, ktorá je kúsok odtiaľto. My sme sa tak plynule premiestnili z toho jadra až sem, k nášmu slobodnému malomestskému svetu (smiech). Je to super blízko na bicykli, aj z Petržalky, aj keď sa to nezdá, je to rýchlejšie než na aute. Do centra mesta je to pešo blízko, na stanicu tiež, čo je úplne super. Tým, že sa mesto rozrastá, napríklad niekedy Kuchajda bola okraj mesta a kde je dnes, tak sa posúvajú aj hranice. Myslím, že mesto rastie a táto štvrť bude raz vnímaná ako centrum. A už možno aj je. Historicky boli centrá vždy pri železničnej stanici, to bol nenápadný uzol, železničná stanica nepustí.“

Je zaujímavé, že o štvrti, napriek tomu, že ste tu iba dva roky a vaše pôsobisko je pracoviskom, nie domovom, rozprávate s omnoho väčšou vášňou ako mnohí miestni, ktorí tu žijú dlho. Majú naopak plno negatívnych vymedzení voči tým kvalitám, ktoré sú pre nich polemické a pochybné. Napríklad budova YMCA je miesto, ktoré vyvoláva kontroverzné reakcie, lebo nie je veľmi využívané miestnymi, ale chodí sem veľa ľudí za ponukou, ktorú budova YMCA produkuje. Je to priestor, ktorý je dôležitý pre mladých ľudí v nejakom formatívnom význame, avšak to zas spôsobuje konflikty. Ako ste to vnímali, keď ste sídlili v YMCA, tú kontroverznosť alebo konfliktnosť situácií?

Ivana: „Občas sa triasli stoly (smiech), ale inak YMCA je špecifické miesto, hlavne jej architektúra je zaujímavá, cítiť tam históriu, je tam zmes kadečoho. Páči sa mi, že sú tam štyri kaviarne, tiež tam robia dobrú kávu čo je kľúčové pre naše pracovisko (smiech), ale zároveň stav tej budovy je už celkom kritický. Potrebovala by ozdraviť, takisto ako aj iné priestory na Karpatskej. My túto našu štvrť máme radi a chceme ju ozdraviť, ale nechceme ju pochovať. To znamená, že aj keď sú tu kritické body, rozbité chodníky, atď., my to budeme popisovať v len tom najlepšom svetle, aby sa nikdy nestalo to, že tieto priestory veľmi dôležité pre mesto zaniknú a nahradia ich nové. Ono sa to síce časom stane, ale pre tú našu generáciu je dôležité, aby sme tu mali naše spomienky ešte zachytené, asi je to tak u každého – čím ste starší, tým viac potrebujete známych vecí, ale zároveň aby aj tie miesta boli udržiavané, lebo potom je v tom taká nostalgia, keď vidíte, ako niečo čo máte radi chátra. Preto chceme, aby sa udržiavali veci na Karpatskej, aby na Žilinskej ostalo trhovisko, aby sa YMCA opravila a zachovala si svoju funkciu, aby to tu bolo stále také, aké to je, len ešte lepšie, pekné, ľudské, prívetivé, iné…“

 A čo keď trhovisko Žilinská zanikne? Šesť rokov sa o tom už rozpráva, možno sa to stane. Čo by ste vy ako architekti navrhovali v situácii keby nebola iná možnosť? Aké iné potenciálne miesto by ste tu v štvrti navrhovali, ktoré by mohlo prebrať funkciu trhoviska? Aby to vôbec ešte malo zmysel, pretože nie všetko sa dá presunúť len tak jednoducho z miesta na miesto.

Ivana: „Určite by to malo byť v okruhu park na Račianskom, Námestie slobody, námestie Marka Čulena. Možno smerom k stanici by sa mohlo presunúť. Možno by tam po rekonštrukcii stanice malo väčší význam trhovisko ako fontána, pri ktorej by posedávali bezdomovci. Samozrejme to je osobitná otázka, na ktorú máme svoj názor a nemyslíme si, že ich treba vyčleniť, možno oni by sa tam mohli angažovať. Čím väčší pohyb ľudí zvonku na stanicu by bol, tým bezpečnejšie by to bolo a ľudia by sa nebáli v tej svojej lokalite. “

Ďakujeme za rozhovor.

 

Rozprávali sa Bohdan Smieška a Zuzana Ivašková. Rozhovor je takmer autentickým prepisom zvukového záznamu, realizovaného v auguste 2013.

Foto a video: Eva Benková

Strih: Magda Scheryová

 

späť na ĽUDIA

 

ĽUDIA / Ivan Matuška

Ivan Matuška

spolumajiteľ TRIFORM FACTORY, publicista v oblasti automobilového a interiérového dizajnu, nefajčiar, nevojak.

Vyštudoval odbor Dizajn na Fakulte architektúry STU v Bratislave, v ktorom pokračoval v rokoch 1998-2001 na doktorandskom štúdiu. V rokoch 1994-1998 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, odbor Veda o výtvarnom umení. Od roku 2004 je spolumajiteľom spoločnosti TRIFORM FACTORY sídliacej na Šancovej ulici v Bratislave, venujúcej sa návrhom interiérov, predaju a prezentácii zahraničného dizajnu (nábytok, svietidlá, koberce). Venuje sa tiež publicistike v oblasti automobilového a interiérového dizajnu (Automagazín, Atrium, Arch). Pochádza z Lučenca.

http://triform.sk/

IMG_9513

Ivan, ako dlho ste tu?

„Štyri roky“

A čomu sa venujete?

„Sme tak napoly interiérové štúdio, to znamená, že sa venujeme interiérom a trošku aj exteriérom a snažíme sa predávať dizajnový nábytok, svietidlá a doplnky od renomovaných značiek.“

Tu na Šancovej ulici váš parter a vonkajší aj vnútorný priestor vyzerajú trochu ako päsť na oko. Je to hlučná frekventovaná ulica s malým množstvom ponuky. Ako to vnímaš ty?

„Nám sa po dlhých rokoch podarilo nájsť priestor, ktorý je na rušnej ulici. Potrebujeme totiž mestský parter a nejakú ulicu, kde je život, kde je premávka. Náš biznis, keď to tak nazvem, je v európskych mestách presne poziciovaný – má to byť v okrajovej časti mesta, nie v úzkom centre, kde je pešia zóna a zároveň by sme nemali byť, teda mysliac v bežnom európskom meste, za hranicami starého mesta. Jednoducho pravidlá tak platia – je to tak v Berlíne, je to v Miláne, v Londýne, je to osvedčený koncept  – ale v Bratislave, tým že je inak štruktúrovaná a nie tak vyvinutá ako veľké európske mestá, je problémom nájsť ideálne miesto. Naša terajšia pozícia je na súčasnú dobu a pomery presne adekvátna našej  veľkosti, Bratislave, aj tomu, čo sme chceli urobiť. Vyslali sme jasný signál o tom čo robíme, pre koho to robíme a ako to robíme. Už je to akceptované a už tu vynikáme, tak sme s tým celkom spokojní. Musím ale povedať, že keď sme nedávno komunikovali s jednou značku z Veľkej Británie, ktorú by sme chceli zastupovať a predávať a poslali sme im fotku Šancovej ulice, ako to vyzerá a napísali sme im zoznam značiek, ktoré predávame, tak nám odpísali, že sme na periférii! Chápeš to, z Londýna?! Že čo my vlastne chceme… A to sme na okraji Starého mesta. Naozaj sa to tu láme, tá zástavba, ktorá ide po Šancovej ulici, iným smerom na Hlavnú stanicu a na park na Račku, tak je to nielen geografická hranica Starého mesta, ale aj reálna, fyzická. Tu mesto o chvíľku končí a už je tu úplne iná výstavba, ktorá má historicky oveľa menej akúsi kontinuitu. Keď si zoberieme napr. Karadžičovu, alebo ďalšie ulice, dostali sme odtiaľ nejaké ponuky od ľudí, ktorí nám fandili a vedeli čo robíme a že potrebujeme nejaký priestor. Problém však je, že tam nie je parter. Na Dostojevského nie je parter, sú tam okná, zvýšené prízemie, čo je veľmi komické, že Bratislava nemá reálne parter. Má ho na Špitálskej ulici alebo Pri dvoch levoch, ale nemá ho tam, kde by ho mala mať. Ono si to architekti neuvedomovali ani v minulosti, ani v súčasnosti – najkrajší príklad je Mýtna ulica a Národná banka Slovenska, kde sto metrov idete vedľa vysokej steny(!), v Starom meste(!), bez problémov, idete vedľa steny, kde mal byť nejaký parter, niečo pekné, kaviareň, kvety, dizajn, takéto veci! Náš terajší parter na Šancovej, tieto štyri výklady sú pre nás veľmi cenné a vynikajú. Pravda je, že keby sme výhľadovo mali tento priestor využívať naďalej, tak isto by sme ich vysekali až po zem a nechali si okno od hora až po chodník. To som tu napríklad ešte ani nevidel. V takej budove, v takejto zástavbe. Chcel by som vidieť to híkanie na všetkých inštitúciách, že čo sa to deje, že jeden obyčajný bytový dom zašumený, že chceme urobiť to, čo je absolútne štandardné na historických objektoch v Paríži a všade v civilizovanej Európe, tak tu s tým bojujeme! Pre našu profesiu nie šťastná uzavretosť, potrebujeme sa otvoriť. Keď ide niekto autom, má vidieť toto: dizajnéri a architekti sedia v pekných farebných kreslách, majú otvorené veľké výkresy, sú tam klienti a je jasné čo tam je. Čitateľnosť našej profesie má byť jednoduchá.“

Karpatská ulica, ulica nadväzujúca na Šancovú, má prívlastok napísaný na jednom tam visiacom posteri, že „ulica dizajnu“. Sú tam síce nejaké dizajn shopy, ale neviem, ty máš pocit, že by sa to  takto skutočne profilovalo, alebo skôr to bola ambícia, ktorá nedobehla skutočnosť. Čo o tom vieš?

„Dokážem sa k tomu vyjadriť, je to už dvadsať ročná história. Boli tam prvé galérie dizajnu, išlo tam veľké množstvo energie do marketingu a vecí okolo a do určitej miery to aj funguje, aj keď viem, že v poslednej dobe sa už od toho upúšťa. Pravda je, že tá ambícia do určitej miery pritiahla prevádzky. Ešte v nedávnej dobe tam boli štyri, ktoré akosi súviseli s dizajnom a nejakým interiérovým nábytkom. Ale žiaľ, tá ulica nemá parametre, ktoré má mať na taký účel. Je to tranzitná ulica, ktorá začína a končí dvomi náročnými križovatkami a tá horná križovatka je naozaj zložitá aj pre domácich – vystihnúť ten moment kedy prejsť – a spojiť toto s dizajnom je veľmi nešťastné. My sme si uvedomovali, že prichádzame do štvrte s takouto reputáciou, tá vizualita je tam za dvadsať rokov pomerne jasná a ľudia na to odkazujú a vnímajú to. A pretože patríme do tejto časti štvrte, tak sa k tomu pripájame. V inej časti Bratislavy sa nič podobné nevyprofilovalo. Pravdou je, že sa tu zgrupovalo zaujímavé množstvo architektonických ateliérov v okolí Karpatskej, Čajakovej, Smrečianskej aj Ľadovej ulice. Architekti oceňujú, že si vedia prenajať malý komfortný domček v blízkej dostupnosti s určitým súkromím, ktorá inde nie je. V takomto dosahu určite nie.“

Šancová ulica je kľúčovou mestskou dopravnou tepnou, ktorá zároveň vo vnímaní mnohých znamená hranicu Starého mesta, podľa viacerých označení je už celá táto štvrť akoby šedou perifériou centra.

„To určite sedí. Hanlivé, ale keď sa na to pozrieme, tak oprávnene hanlivé. Je to spojnica vlakovej a autobusovej stanice a tým pádom je to dané, nehovoriac ešte o Trnavskom mýte, čo je ďalšia  centrálna križovatka trás. Tým, že fungujeme na takejto spojnici, tak je prirodzené, že sú tu trajektórie od študentov až po najpestrejšie sociálne vrstvy. Blízkosť staníc vždy vygeneruje podhubie  pre rôznorodé sociálne vrstvy a Šancová ulica ich zachytáva. A ďalšia vec je, že je to spojnica na Kramáre, to znamená, že sanitka prebehne okolo niekoľkokrát do dňa, ale patrí to k hlavnému mestu. Bol som v L.A.,  vystúpim z lietadla a sanitka šla každých 5 minút, tak to proste je. Dotvára to tú rušnú tepnu a to je celkom dobré. Stále to nie je také rušné ako vo full size európskom meste.”

V našich predošlých rozhovoroch si opakovane referoval k bezprostrednému okoliu, viem, že ťa zaujímajú verejné priestranstvá, v tomto prípade to je chodník, ktorý je aj pred vašim showroomom. A viem, že máš aj zaujímavú príhodu o tom, čo sa stalo, keď ste zasadili trochu zelene, na tom málo miesta, kde sa vysadiť dá.

„Je to veľmi dobrý príklad, ktorý našťastie nemá tragický koniec, napokon dopadol dobre. Stručne tú príhodu zhrniem. Pred našou fasádou sú tri stromy a okolo nich je štvorec v obrubníku, ktorý je buď blatový alebo zaprášený. Vysadili sme si tam preto trávnik, o ktorý sme sa starali vyše roka. A mesto, ktoré robí pravidelnú údržbu na jar a na zimu tak, že vytrháva burinu kvôli alergikom, ako nám bolo povedané,  najalo firmu a robili to v noci. Neprišlo im to divné, tí zamestnanci mali pocit, že tam je veľa buriny a dali si prácu, že celý náš trávnik vybrali, naložili do nákladného auta a odviezli. Na druhý deň sme si to nedokázali vysvetliť. Hovorím si, tráva, kradne sa tu všetko, ale tráva? Neverím! Na našom kamerovom zázname sme uvideli, že to urobili ľudia z tej a tej firmy, ktorá bola na tú prácu najatá a nášmu susedovi to nedalo, tak sa do toho angažoval a zistilo sa, že došlo k nedorozumeniu. Tí ľudia naozaj nevedeli, či to majú vytrhať, alebo nie a do týždňa zjednali nápravu a vysadili nám nový trávnik a ospravedlnili sa nám, čo je pekné uzavretie príbehu. Obyvatelia – susedia sa hneď potešili a staráme sa o to ďalej. A rozčuľuje ma napríklad, že keď prechádzam po Šancovej, tak jednoducho nechápem, že mesto nemá zdroje ani na to, aby sme tu mali odpadkový kôš! Ľudia musia  ohorok aj drobné smeti zahodiť na chodník! Ani v Starom meste okolo stromov nedokážeme udržať zeleň, tak keď už na toto nevychádza rozpočet, tak sme veľmi chudobné mesto, veľmi chudobná krajina, ale najskôr veľmi chudobná spoločnosť. Ja už vlastne ani nemám nároky, nemám očakávania, keď sa nevieme starať ani o hlavné mesto, ktoré je turisticky zaujímavé.“

MATUSKAfinal

Aké miesta máš ako používateľ tejto mestskej časti rád? Keď si predstavíš Šancovú, Štefánikovú v nadväznosti na Pražskú, medzi Račianskym mýtom a Námestím slobody. Je možno aj niečo, čo si predtým nemal rád, ale nejakým opakovaním si si to obľúbil. Kaviarne, reštaurácie, verejné miesta, trhovisko…?

„No…len Photoport, jednoznačne! Na Štefánikovej, už som hovoril ako som do nej zaľúbený, sú  prevádzky, ktoré…Ja by som si tam rád našiel niečo svoje, ale keď pozerám, vidím tam holičstvo, vidím tam také kafé, hentaké kafé, ale nič podľa môjho gusta. Proste Filip Vančo a jeho Photoport, to je úplne iný prístup. Lebo keď vidím ten Hotel Matyšák povyše, obložený kúpeľňovými obkladačkami, tak to ťažko, však? Pražská ulica smerom hore už nič ďalšie neponúka a keď prejdem sem, ako je Žilinská, vidím ten nový obytný komplex (!), nešťastný Dax… Poviem vám, keď som bol na škole, tak sme chodili s kolegami a pedagógmi do rozhlasu, do pyramídy, tam bola kedysi reštaurácia. Hore na terase umožňovala zaujímavý mestský výhľad, už si nespomeniem ako sa to volalo, ale bolo to pekné. Architektúra rozhlasu má samozrejme neopakovateľnú charizmu a tá kaviareň, to bolo niečo, čo patrí  do mesta. Keď som v Paríži, v Londýne a idem po meste, tak predsa vojdem do nejakej zaujímavej veci, nevojdem do kaviarne v štandardnom bytovom dome,  kde sú vysekané dve priečky a hneď je to kaviareň. Takáto, ako tu za rohom. A pred fakultou architektúry, tam čo sú tie prevádzky, to tiež nechápem… Reálne, toto nie je lokalita, kde je dobrá kaviareň a reštika, hoci teraz dole na Námestí slobody niečo otvorili. Napriek tomu, že tam vždy boli nejaké prevádzky, tak na koncentráciu vysokých škôl, úradov a inštitúcií ktoré tam sú,  je to žalostné, je to biedne, že nemôžem nikde ísť. Len ten Photoport je zaujímavo nastavený. Krásna záhrada, nie je tam žiadna nálepka coca-cola a nesedím na stoličke zlatý bažant, pekne vyriešený bar a koncept je taký, že človek tam príde aj za umením, aj  za oddychom a cíti sa ako v meste, ako v mestskom prostredí.“

Rozprávali sa Bohdan Smieška a Zuzana Ivašková v auguste 2013.

foto: Eva Benková

späť na ĽUDIA

ĽUDIA / Juraj Bartoš a Katarína Bartošová

Juraj Bartoš a Katarína Bartošová

fotograf a kultúrna manažérka.

Juraj Barotoš sa narodil v Bratislave a detstvo strávil na Pražskej ulici. Vyštudoval odbor fotografia na Strednej škole umeleckého priemyslu. Po škole pracoval ako fotograf v ZOO, neskôr v Oravskej galérii, pre ktorú fotil plastiky a reliéfy. Následne prešiel ako fotoreportér do týždenníka Beseda. V roku 1974 začal pracovať ako odborný fotograf v nemocnici na Kramároch. Fotografoval aj módu pre časopisy Dievča, Móda, Dorka a Slovenka. Orientuje sa na spravodajskú a reportážnu fotografiu, živí sa tiež fotografovaním architektúry. Legendárne sú jeho záznamy z čias socializmu: cykly Obchodná ulica v Bratislave (od roku 1985), Tancujúci (1982 – 89). Veľa fotografoval v zahraničí, vystavuje väčšinou na profilových skupinových výstavách. Významne bol prezentovaný na samostatnej výstave v Slovenskej národnej galérii.

Katarína Bartošová pôsobí ako kultúrna manažérka v Slovenskej národnej galérii v Oddelení produkcie projektov a výstav. Organizuje výstavy (aktuálne prebieha výstava Ľubomíra Ďurčeka, Situačné modely komunikácie, 8-10/2013). Pochádza z Bratislavy. Detstvo strávila na Lermontovovej ulici, kde s manželom žijú aj dnes.

DETSTVO – spomienky na Pražskú ulicu:

Vzťah k MIESTU:

ZMENY – rozprávali sme sa tiež o výstavbe, ktorá aktuálne prebieha vedľa ich domu:

BARTOSfinal

SÚČASNOSŤ:

IMG_9487

IMG_9498

kuchyna

Štvrť Juraja Bartoša:

Juraj Bartos_stvrt

Obrazy namaľoval Juraj Bartoš ako mladý chlapec. Na jednom je pohľad z okna ich bytu na Pražskej do záhrady. Je to z obdobia, kedy už záhradu narušila stavba domu, ktorý do nej zľava zasiahol, ale sánkovať sa tam ešte dalo: (foto Juraj Bartoš)

moj obraz 8

Na ďalšom obraze je skupina domov susediaca so záhradou – je to pohľad z okna iným smerom:

1

„Pubertiacka“ básnička Juraja Bartoša (ako ju sám pomenoval) s ilustráciou (linoryt) brata Petra zachytáva vzťah k miestu každodennosti:

báseň

V pracovni nad stolom visí doska zo školskej lavice. Po maturite si ju Juraj Bartoš odniesol ako spomienku na školské časy, ktoré ostali v dreve zaznamenané.

IMG_9501

Čo všetko lavica skrýva? Spomienku na prvú blonďatú lásku a autoportrét obklopený zlatom:

6

3

1149465_754533397899525_26959029_o

fotka z archívu Juraja Bartoša

„Hrabem sa v archíve a našiel som jeden záber, ktorý som robil z okna nášho bytu na Pražskej. Strávil som tam detstvo. Boli to krásne časy, keď tam nestál ten dom, pomocou ktorého tam predĺžili Sokolskú ulicu. Moji rodičia hrávali po práci a cez víkendy tenis na kurtoch, ktoré je trochu vidieť na fotografii hore. Možno rozoznáte aj schody vedúce k búde, na verande ktorej sa potom mohlo popíjať pivko. Už si nepamätám na meno toho pána, ktorý ho udržiaval v podzemí búdy chladné a staral sa o antuku na kurtoch. Záhrada bola plná rôznych druhov ovocných stromov a kríkov, ako v botanickej záhrade. Keď som podrástol, tak sa tam už tenis nehrával. V zime sme antuku poliali vodou, ktorou sa trochu kropila cez leto, aby sa neprášilo a hrávali sme hokej. Na obraze som namaľoval čiary po sánkach. Sánkovali sme sa zhora od búdy, pomedzi stromy. Dnes sa už z nášho domu na záhradu nedá vybehnúť. Pozemok mu už nepatrí. Ani vysoký topoľ tam už nestojí.“ JB  (Fb 24.2.2014)

1794609_754551874564344_279222381_n

fotka z archívu Juraja Bartoša

 

 

Rozprávali sa Zuzana Ivašková a Bohdan Smieška v auguste 2013.

foto: Eva Benková

 

späť na ĽUDIA

ĽUDIA / Palo Čejka

Palo Čejka

grafický dizajnér, ilustrátor a hudobník. Vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave – katedru fotografie v ateliéri Miloty Havránkovej a štúdium ukončil na katedre grafického dizajnu v ateliéri Ľubomíra Longauera. Venuje sa tiež fotografii a literatúre. Martin Šútovec (Shooty) na svojej stránke spomína na časy štúdia grafického dizajnu: „Mali sme radi Monty Pythons, Henryho Rollinsa, Kosu z Nosa a Pala Čejku.“ Pochádza z Bratislavy, žije v štvrti.

IMG_9586

Základná otázka, ktorá nás zaujíma, je nasledovná: aký je vzťah medzi každodennosťou Pala Čejku a touto časťou mesta, touto štvrťou?

„Základná vec je, že väčšinou sa tu ráno zobudím a keď si chcem kúpiť raňajky, tak idem za roh na trh. To sú základné veci.“

Ako dlho tu bývaš?

„Rozmýšľam nad tým, ale nie som na toto moc dobrý, asi sedem rokov.“

To už je dosť dlhá doba. Sú také povolania, najmä pri pomáhajúcich profesiách to platí, že po siedmych rokoch tam hrozí takzvaný syndróm vyhorenia a že by ho mali zmeniť. Ty si uvažoval, že by si zmenil miesto svojho bydliska? Alebo sa ti tu žije dobre?

„To by bola škoda, lebo čím dlhšie si na nejakom mieste, pokiaľ teda nemusíš riešiť vyslovene nejaké vážne problémy, tak sa s tým miestom zžívaš  stále lepšie a lepšie. Poznávaš detaily a preto sa cítiš stále viac doma. Cítiš sa ako vo svojej štvrti. Ľudia na ulici ťa poznajú, už ti pokývnu hlavou, človek v obchode ťa pozná, proste čím viac je to tvoja štvrť, tým menej sa ti chce z nej odísť. Ľudia to majú radi, byť v nejakej bande a toto je podobné.“

Ako vnímaš tú štvrť subjektívne? Kde asi hraničí a pokiaľ sa rozprestiera od miesta kde sa nachádzame?

„Myslím, že čisto pocitovo by som to ohraničil Hlavnou stanicou, tá to pre mňa určite uzatvára. Určitou subjektívnou hranicou je pre mňa trasa ako chodievala električka zo stanice (pozn.: Štefanovičova ulica), tam niekde by som to odrezal a potom Rozhlas a Račianske mýto a zase takým oblúkom hore okolo YMCA až po tunel na Karpatskej.“

A aké sú tvoje najčastejšie denné trajektórie na týchto miestach? Kade chodíš a kde rád chodíš?

„Najčastejšie smer do mesta. Mám už vyšliapané také cestičky samozrejme a keď ide niekto so mnou, tak sa potkýna, pretože ja prechádzam zdanlivo nelogicky z jedného chodníka na druhý, každý deň v podstate rovnako a možno to nemá logiku, ale tak som si to vytrasoval.“

Palo Cejka

Naznačil si, že považuješ túto štvrť už za svoju, teda  použil si výraz „moja štvrť“. Je tu stále čosi, čo sa dá objavovať v tejto časti mesta aj po siedmych rokoch? Alebo je to pre teba už také rutinné, všetko čo sa tu odohráva?

„To podľa mňa nie je rutina! Keď sa ti potvrdzuje, že je to tvoja štvrť, tak to je strašne príjemné. Rutina mi pripadá ako niečo, čo už nudí, alebo čo je nepríjemné, ale toto je naopak zážitok, sledovať tie krásne miestne „Nšo-či“, ktoré sa tu na rozdiel odo mňa narodili a chodia tu každý hore-dole po ulici a sledovať ako rastú je pekné. Alebo vnímať trebárs všelijakých miestnych pobudov, ktorí sa tu potĺkajú, ako sa menia. Tak to všetko patrí k permanentnému objavovaniu a vôbec to nie je nuda, lebo sa to mení, hoci sú to stále tí istí ľudia.“

Čo máš rád na tejto štvrti? Aké miesta, atmosféru, smrad?

„No áno, dobre si to povedala! Je to tak, že keď už ťa naozaj zdravia ľudia na ulici, tak vtedy ten smrad je tvoj a nikto sa nesmie do toho montovať, nikto to nesmie zhadzovať, musí to tak byť, to je charakter, ktorý to má. Všimol som si napríklad, že veci, ktoré mi predtým akosi nevadili, tak začínam byť taký dosť… až taká agresivita vo mne stúpa. Napríklad keď vidím, že nejaký veľmi hnusný grafit sa na niektorom z tých pekných domov objaví, alebo keď sa nám niekto vymočí pred bránou, tak začínam byť na nieto veci háklivý, čo by som nikdy pred tým od seba nečakal. Tak to ide asi jedno s druhým – s vekom aj mojou príslušnosťou k tejto štvrti.“

IMG_9618

A tých sedem rokov čo tu žiješ, priamo oproti budove YMCA,  za akým programom tam chodievaš?

„Je to super mať cez cestu v jednej budove koncentrované tri kluby a päť krčiem dokopy, je to veľmi príjemné. Tu od nás, z tejto strany dvora nepočujeme, tak isto ako vy, lebo bývame v jednom dvore, nepočujeme ani hluk z ulice, nepočujeme ani pokrikujúcu mládež v noci, na čo sa môžu asi právom sťažovať ľudia, ktorí bývajú tam z tej druhej strany. Ale možno by mi to nevadilo, to by sa videlo, keby to tak bolo, ale byt do cesty by som si nikdy nekúpil. Našťastie mal som možnosť výberu a vybral som si takto.“

Keď sme robili rozhovor so Slavom a Ľubom z A4-ky (pozn.: Slavo Krekovič a Ľubo Burgr) pred niekoľkými dňami, tak ťa spomínali v takom kontexte, že jeden z tých príjemnejších aspektov ich presťahovania do budovy YMCA spočíval v tom, že akoby prišli do štvrte za mnohými svojimi skalnými fanúšikmi a práve teba medzi inými zmienili. A4 to je teraz nový priestor v YMCA, rok sú tu. Aký to malo pre teba význam, že sem prišli?

„Asi podobný ako pre nich. Tak ako oni majú podľa mňa teraz najlepší priestor na divadlo aký kedy mali a najlepšiu sálu a kaviareň ako kedy mali, tak takisto ja mám pre domom perfektné divadlo teraz, alebo miesto kde bývajú koncerty, kde bývajú všelijaké akcie, všeličo sa tam organizuje a v rámci tej ich putiky sú i ďalšie možnosti – nejaké zaujímavejšie typy piva napríklad, to je tiež dôležité.“

Kde tu chodíš ešte rád na pivo v štvrti?

„No odkedy je tu A4, tak najmä k nim. Teraz nemajú sezónu, cez leto majú prázdniny a už sa teším, už mali otvoriť 15.8. ale už je 19.8. a stále nič, tak dúfam, že zajtra už otvoria.“ (pozn.: už je otvorené) Inak chodil som aj do Randalu, aj do Hopkirku, do všetkých tých podnikov čo sú v YMCA, chodil som za roh do Očka, predtým sa hlavne tam diali veci a dejú sa tam dodnes a Rahan, ktorý má ten podnik, tak je starý kamoš – takže je to štvrť plná pokleslej kultúry a to je dobré.“

Palo, my sme susedia, bývame v tom istom vnútrobloku, a on sa teraz oplotil a zamkol. Pričom už sme sa o tom rozprávali aj predtým a mne osobne najviac vadí, že tadiaľto dosť veľa seniorov migrovalo cez ten dvor, skracovali si prirodzene cestu od Šancovej, alebo od Björnsonovej smerom na trhovisko a naspäť. Ako vidíš tuto záležitosť?

„Ja sa neviem úplne rozhodnúť tak, akoby som sa k tomu jasne vyjadril. Je to asi aj normálne aj nie, ako keby som tak trochu lavíroval. Na jednej strane súhlasím, že tie dvory boli tradične prístupné každému a v rámci toho, ako sú tu tie komunikácie hranaté, tak všetci tadiaľto chodili, nielen starí ľudia, ktorí chápem, že nevládzu a že teraz majú dlhšiu cestu, prosto ľudia boli zvyknutí chodiť cez tie dvory. Na druhej strane chápem aj ľudí, ktorí majú pocit, že keď sa budú izolovať, keď sa zatvoria, že sa tým vyrieši nejaký ich pokoj a že to je ich priestor, že oni si to kúpili, majú tu svoje byty, sú pri rušnej štvorprúdovke. Okrem toho investovali do toho čas a energiu, aby ten dvor urobili a naozaj, to je bez debaty, kedysi tam boli len kontajnery, bordel, prach, autá a keď napršalo, tak blato a teraz je to esteticky oveľa lepšie, je to príjemnejšie. Že je to zatvorené ma trochu otravuje, že si musím tým pipákom otvárať. Nepáčia sa mi ani mreže, nevyzerajú  bohvieako. Na druhej strane je tu oveľa menej áut ako bolo pred tým. To je ďalšia vec, vyzerá to krajšie, je tu menej áut, tak každá tá situácia má niečo do seba a fakt ja si neviem vybrať. Vychádzam z toho, že je to realita. Stalo sa to, že nejakí ľudia boli šikovní, mali svoje dôvody prečo to urobili a tak to zorganizovali. Ja som neurobil nič, oni áno a situácia sa istým spôsobom zlepšila. Vieš, s autami je to u mňa tak, že čím menej ich vidím, tým je to prostredie pre mňa normálnejšie. Stačí vyjsť von a ulice sú narvané autami a zúfalstvo ma obchádza, keď idem po chodníku, ktorý pomaly už má osem centimetrov a úplne sa doňho nezmestím a cítim sa naozaj z každej strany utláčaný tými autami. Niekedy si trúfnem na cestu, tá je tiež dosť úzka a ešte aj po nej jazdia autá, aj v tých úzkych uličkách a šoféri na mňa kývajú ako na blázna, že nech padám na ten chodník, na ktorý sa ale nezmestím, keď idem nebodaj na bicykli, tak som stále v nejakom protismere. Keby som mal dieťa a mal tlačiť kočík po tom chodníku, tak asi úplne podľahnem zúfalstvu.“

To mi príde ako fenomén, ktorý patrí do tohto priestoru asi ako súčasť nerozvinutej kultúry, že v tomto meste akoby sa myslelo v prvom rade na ľudí, ktorí jazdia autom, teraz sa začína minimálne na nejakej zdvorilostnej úrovni myslieť aj na cyklistov – pomalým vyznačovaním cyklotrás – hoci donedávna sa tu cyklotrasy chápali ako čosi, čo je čisto rekreačná vec. Ale mestá by sa mali budovať predovšetkým pre chodcov, pritom chodci akoby mali úplne najhoršiu pozíciu, špeciálne v tomto meste, čo je vidno najmä v zime, keď sú najprv odpratané cesty, pričom pri prechodoch pre chodcov sú haldy snehu a nikoho to netankuje, nedá sa ani vystúpiť z verejnej dopravy, pretože zastávky sú neodpratané atď. My sme najmä chodci, auto používame minimálne, bicykel vôbec, je preto zaujímavé počúvať tvoju skúsenosť ako cyklistu, že tiež to nie je ľahké sa tu na bicykli presúvať.

„Nie som až taký veľký cyklista, lebo sa to v Bratislave ani neoplatí. Chodím veľmi rýchlo pešo, skoro všade chodím pešo a je to najlepšie. Akurát ma otravuje to, že som nútený ísť po chodníku, na ktorom stoja autá. Vidím, že so mnou nikto nepočíta, že to je tam len na parádu tých pár centimetrov!

Čo ťa ešte štve na tejto štvrti? Čo si myslíš žeby mohlo byť inak, alebo by sa to dalo zmeniť a z nejakých dôvodov sa to ešte nestalo.

Napríklad vyzerá to ako detail, taký normálny prístup k veci. YMCA, ako budova, ktorá je zaujímavá, ktorá je srdce celej tejto štvrte a pred ňou na Karpatskej je trolejbusová zastávka, ktorá sa nedávno posunula o pár metrov vyššie. Je to aj trochu smiešne, pretože sa tam sa prepadla časť chodníka, priamo to narušuje tú budovu, rastú tam všelijaké divoké rastliny, môže tam niekto spadnúť a zraniť sa, teda dosť katastrofálna situácia. Namiesto toho, aby niekto prišiel a začal zachraňovať tú budovu a opravil tam to zábradlie, vyšklbal odtiaľ tie rastliny, ktoré už zarastajú pomaly do jej základov, tak sa iba posunula zastávka o kúsok ďalej, aby sa to nejako vyretušovalo a teraz sa na to zabudlo. A to je ten charakteristický druh prístupu k veciam. To sa mi nepáči, ale inak až tak veľmi nevadí nič.“

Keď si spomínal YMCU, tú pestrú ponuku v nej, aké sú ešte miesta, ktoré špeciálne v tejto štvrti považuješ pre seba za dôležité? Čo tu ešte máš rád?

To je inak veľmi typické, že ľudia tu majú tie rituály súvisiace s miestom. Na tých denných alebo týždňových rituáloch vidno zviazanosť ľudí so štvrťou a mňa zaujíma, čo sa stane, keď povedzme do roka alebo určite do nejakého obdobia, ktoré je pred nami, skončí to trhovisko na Žilinskej, aký to bude mať dopad na komunitu ľudí, ktorí tam sú zvyknutí chodiť.

Ja verím, že sa to tak nejako čiastočne podarí zachrániť, že to trhovisko tam zostane, že sa podarí presvedčiť človeka, ktorý je zodpovedný za to, ako to dopadne. Lebo on je zodpovedný za hodnotu tej štvrte a musí si to uvedomiť. Hovorí sa, že sa tam má stavať nejaký dom, to znamená, že za hodnotu bytov v tom jeho dome je zodpovedný on a keď si to neuvedomuje, tak je to smutné. Ak je podnikateľ, tak mal by vedieť, že tá hodnota bude o to väčšia, že zostane v tej štvrti niečo, čo je úplným centrom a čo je veľmi dôležité a o tých pár bytov, alebo o tých pár metrov štvorcových, o ktoré by vlastne prišiel ten dom a vlastne by o ne neprišiel, pretože to trhovisko by sa mohlo stať perfektnou súčasťou toho domu na jednej strane, to trhovisko by mohlo byť najlepšie aké kedy bolo, že tie staromódne búdky, ktoré vyzerajú, majú akože ….“

…nádych histórie

„…áno, ale v podstate sú dosť hnusné, tak by mohli byť oveľa lepšie, všetci tí trhovníci by mohli byť oveľa spokojnejší, a ešte by sa zachovala aj tá hodnota. Keď tam postaví nejakú čo ja viem čo, garáž, alebo práčovňu, alebo kočikáreň, alebo ja neviem hocičo, alebo nebodaj nejaký prízemný byt tak to akurát zabije. To znamená, že podľa mňa jeho podnikateľský zámer by mal byť taký, že „dámy a páni, kúpte si byt, dolu máte parádny trh“. V Bratislave je už iba jedno miesto také, alebo dve.“

Napokon architekti Aleš Šedivec s Barbarou Zavarskou, ktorí inak bývajú tiež tu, v štvrti, v rámci projektu Mestské zásahy pred niekoľkými rokmi, to takto nejako navrhovali. Ty si videl tú vizualizáciu?

„Áno, oni jednali s tými ľuďmi a ponúkali im skoro hotové riešenie, takže všetci sú oboznámení so situáciou a ja len dúfam, že ľudia sú rozumní a že pochopia, že je to pre nich dobré ako pre podnikateľov. Naozaj, ten trh dáva hodnotu tomuto miestu. Ak to ten človek nevie, tak potom je to zlý podnikateľ. Môže si so svojím majetkom, so svojim priestorom robiť čo chce, ale je aj tak zodpovedný za to, ako sa tu budem cítiť ja a všetkých týchto niekoľko tisíc ľudí ,čo tu žije a bol by som rád, keby mu všetci odkázali, že má zodpovednosť za kúsok ich života, za ich prostredie, ktoré tu majú.“

Akú dávaš šancu tejto štvrti, keďže sme na Šancovej ulici?

„Asi takú ako celému tomu mestu. Žijem tu, takže predstavujem si to ružovo.“

Čo by sa malo robiť, aby to bolo ružové? A kto by to mal robiť?

„Najlepšie je, keď tie veci fungujú tak nejako lokálne, lebo ľudia, čo niekde žijú, tak vedia čo potrebujú. Nemusia sa o to starať všetci, lebo to by bol úplný bodrel. Tie dvory v okolí, okrem tohto, ktorý už sa trochu zlepšil, tak sú veľmi romantické a sú veľmi pekné a sú pre ľudí aj prístupné a je to fajn. Takže posunuli sme sa kúsok ďalej  a zlepšuje sa to. Pokiaľ tá YMCA nespadne, čo tiež hrozí, lebo napriek tomu, že sú tam tie kluby, a napriek tomu, že sú dobré a že sú tam výborné koncerty,   dúfam, že to nespadne, lebo je to naozaj pulzujúce srdce tejto štvrte. Lebo o tú budovu sa pravdepodobne nikto veľmi nestará, ale neviem, o tom by si asi ty vedel viac, tak dúfam, že aj ty sa vyjadríš a porozprávaš o histórii aj o súčasnosti tej budovy, ktorá je tu naozaj dôležitá. Treba sa vždy o niečo pokúšať, keď už sa v niečom orientujete, tak do toho treba šťúrať. Veď  prinajhoršom prehráte.“

IMG_9612

Inak Palo, jeden zo spôsobov, ako si môžeš prehĺbiť vzťah k nejakému miestu je taký, že ho pomenuješ. Ako by si pomenoval túto štvrť?

„To je perfektný nápad a čudujem sa, že vôbec neviem na to odpovedať. Lebo je to úplne logické, má to nejaký názov táto štvrť?“

Nemá. Súčasťou tohto procesu je, že sa ľudí pýtame a budeme zhromažďovať návrhy.

„Vôbec neviem na to teraz odpovedať, ale samozrejme prvé čo ma napadlo, je to, s tým čo sme začali – moja štvrť, tvoja štvrť, naša štvrť – no keďže nemá žiadne meno, tak môžeme vymyslieť nejaké srandovné.“

My sme zatiaľ dali názov „Štvrť na päť?“ (slovo štvrť je na päť). Trochu sa hráme s tým časom, že už je načase. Potom štvrť, ako taký ten výsek priestoru, čo ty si opísal, že ako ty tú štvrť vidíš, že ide od Račka a zaberá ten uhol Štefániková, Šancová, Hlavná stanica, tak to naozaj robí ten štvrť výsek. Tak sa pohrávame, nedávame tomu názov, zatiaľ len pracovne, že „štvrť na päť s otáznikom“.

„To je super, treba tomu dať názov. Všetky tie staré štvrte majú pekné názvy. Možno treba aj pátrať, že ako sa tomu slangovo hovorilo kedysi. “

Budeme hľadať. Ďakujeme pekne za rozhovor!

Rozprávali sa Zuzana Ivašková a Bohdan Smieška. Rozhovor je takmer autentickým prepisom zvukového záznamu, realizovaného v auguste 2013.

foto: Eva Benková

späť na ĽUDIA

PROGRAM počas BADW

Štvrť na päť?

celý týždeň
hľadáme názov pre našu štvrť
Počas konania festivalu môžete zanechať vašu stopu na verejných posteroch umiestnených na rôznych miestach v štvrti – v Pisztoryho paláci, Múzeu Dopravy, v budove YMCA, v Stánku na rohu ulíc Karpatská a Šancová, či v reštauráciách. Zapojte sa aj vy do zaznamenávania a reflexie vnímania štvrte! Nájdite s nami pre ňu názov! Informácie z posterov budú spracované a uverejnené na Fb stránke Štvrť na päť? a na web stránke projektu. Realizuje: Local Act

Ľudia v štvrti
celý týždeň
Počas festivalu pribudne na stránke www.dizajnkazdodennosti.sk každý deň jeden pohľad na štvrť – sedem dní, sedem pohľadov. Prečítajte si príbehy ľudí a iniciatív zo štvrte! Realizuje: Local Act

Stánok
utorok (17.9.2013) až sobota (21.9.2013), 7:30-13:00 a 14:00-19:00
Bývalý poštový novinový stánok situovaný na križovatke ulíc Šancová a Karpatská sa počas festivalu stane verejnou platformou experimentujúcou s potenciálom tohto priestoru. Príďte si dať do stánku koláč, kávu, ostrihať sa, nechať si urobiť fotografiu, či len tak listovať v pekných knihách. Príďte sa porozprávať o vašom vnímaní tejto časti mesta, zaznamenať do mapy čo tu máte radi, či vypočuť si prezentácie ľudí z rôznych iniciatív zo štvrte, súvisiace s ich aktivitami.
Realizujú: Local Act a Vnútroblok
partneri: Kníhkupectvo ArtbooksAPART, Renée (https://www.facebook.com/sahi.rashid), Palo Čejka a i.

doobedu celý týždeň: káva od Gaba, poobede: utorok – kaderníctvo Harlem na Valoch v podaní Renée / streda – fotatoateliér APART / štvrtok – bistro Vnútroblok / piatok – čitáreň Artbooks / sobota – bistro Vnútroblok

Trhovisko na Žilinskej – diskusia
sobota (21.9.2013), 10:00
Diskusia na trhovisku (Drevená dedina) zaznamenávajúca jeho význam pre štvrť prostredníctvom spomienok, príbehov a uvažovania o jeho budúcnosti. Organizuje: LOCAL ACT
diskutujú: Soňa Párnická, Damas Gruska, Aleš Šedivec, Jürgen Rendl a i. Organizuje: Local Act

HELP ME!AT
sobota (21.9.2013) – nedeľa (22.9.2013) / 10:00 – 18:00
Ak by ste chceli podporiť prácu s ľuďmi bez domova, môžete počas Bratislave Design Week navštíviť benefičný festival jedla, ktorý sa bude konať v Pisztoryho paláci na Štefánikovej ulici. Heslom HELP ME!AT je “Výnimočne chutná pomoc”, výťažok z vydaného jedla poputuje na rekonštrukčné práce v DOMCI na Mýtnej ulici – dennom nízkoprahovom a integračnom centre pre ľudí bez domova. Organizuje: Streetwork s ľuďmi bez domova (OZ Vagus)

Bazár na dvore
nedeľa (22.9.2013), 14:00
Pozývame Vás na susedský Bazár na dvore (vnútroblok Björnsonova, Povraznícka, Záhrebská).
Organizujú: Susedia na dvore

Štvrť na päť?

„Jedným zo spôsobov ako dať priestoru význam, čím sa môže stať miestom, je pomenovať ho.“  Yi-Fu Tuan, humánny geograf

„V súčasnom nastavení našej spoločnosti máme potrebu neustále prisudzovať veciam názvy – značiť, zjednodušovať, pridávať nálepku. Sme si vedomí, že bez toho to často nejde. Jeden zo spôsobov, ako zapojiť miestnych do našej myšlienky – myšlienky spoločného uvažovania nad vnímaním štvrte je zapojiť ich do hľadania názvu. Mentálna rovina vytvárania vzťahu k miestu poukazuje na dôležitosť takéhoto spoločného označenia nášho životného priestoru.

Ponúkame tušenie názvu avšak interpretáciu nechávame na zapojených. Vytvorili sme stránku štvrte na sociálnych sieťach a veríme, že kým ešte bude možné zmeniť názov zozbierajú sa návrhy ľudí na možný názov, ktoré vzídu či už z mapovania vo verejných priestoroch počas festivalu Bratislava Design Week, alebo z návrhov na webe.“

Štvrť, v ktorej objavujeme ľudí a miesta sme pre lepšie uchopenie vymedzili ako priestor odvíjajúci sa od uzla križovatky Pražskej, Štefánikovej a Šancovej. Pracujeme s každodennosťou ulíc Štefánikova, Šancová (v predĺžení na Pražskú), Žilinská, Karpatská, až po Račianske mýto, či Námestie slobody. Viď. mapa.

Počas konania festivalu Bratislava Design Week môžete zanechať vašu stopu na verejných posteroch umiestnených na rôznych miestach v štvrti – v Pisztoryho paláci, Múzeu Dopravy, v budove YMCA, v Stánku na rohu ulíc Karpatská a Šancová, či v zapojených reštauráciách a zodpovedať otázky:

1.  Čo Vás prvé napadne v spojení s touto lokalitou?

2. Čo máte na tejto štvrti najradšej (miesta, vône, zvuky, pohľady…)?

3. Ako by ste ju nazvali?

Zapojte sa aj vy do zaznamenávania a reflexie vnímania štvrte! Nájdite s nami pre ňu názov!

Informácie z posterov budú spracované a uverejnené na facebookovskej stránke Štvrť na päť? a na webstránke projektu www.dizajnkazdodennosti.sk.

 

992598_10201502059690613_1583632789_n

DIZAJN KAŽDODENNOSTI / LOCAL ACT

Dizajn každodennosti je otvorený, neohraničený proces objavovania, zaznamenávania, reflexie a šírenia vnímania miesta.

Na začiatku stála každodenná skúsenosť so štvrťou, v ktorej bývame aj pracujeme a preto v nej trávime väčšinu času. Má čo ponúknuť: kultúrna diverzita v YMCA, na skok do galérie Photoport, v sobotu (a nielen) trhovisko na Žilinskej, pohostinstvá a krčmy, v ktorých sa zastavil čas a veľa známych, o ktorých odrazu zisťujeme, že tu niekde v okolí tiež bývajú. Cítime sa v nej ako v meste, aj so všetkým tým smradom a hlukom produkovaným Šancovou ulicou, čo však k mestu patrí. Naša štvrť však vie byť aj intímna, stačí si tie oázy nájsť. Každodenným opakovaním trás, vytváraním rituálov sa formuje náš vzťah k nej. Poznávame ju z vnútra a stále sme len na začiatku…

Áno, je tu veľa patológie – špina, ľahostajnosť ľudí k verejným priestorom, ich uzatváranie – ale to je problém celej spoločnosti, nie štvrte. Ak sa s tým má niečo robiť, treba začať od seba. Možno k tomu trochu prispeje aj tento proces – zaznamenávanie a šírenie príbehov, názorov, každodenných skúseností ľudí v štvrti a so štvrťou.

Teda ĽUDIA a MIESTA. Najmä o tom je Dizajn každodennosti. Nech sa páči.