ĽUDIA / Barbara Gindlová

Barbara Gindlová

aktivistka, projektová manažérka a divadelná teoretička, obyvateľka štvrte. Študovala Divadelnú vedu na VŠMU a sociológiu na FFUK Bratislava. Pokračovala medzinárodným štúdiom pohybového divadla a rezidenciou v Studiu Kaple pod vedením Ctibora Turbu. Päť rokov pracovala ako dramaturgička v Divadle Astorka-Korzo´90, v rokoch 1998 – 2002 pôsobila ako projektový manažér v Slovenskej výtvarnej únii, kde spolupracovala na domácich a zahraničných výstavných a výtvarných projektoch a sympóziách. Pôsobí ako manažérka riadenia národného projektu Budovanie kapacít na úrovni miestnej územnej samosprávy v Združení miest a obcí Slovenska. Paralelne pôsobí ako nezávislá expertka, metodička a lektorka ďalšieho vzdelávania pre oblasť rozvoja komunít a regiónov. Je spoluzakladateľkou a predsedkyňou Združenia prvého mája. Má rada bedmintonové variácie na kurtoch, kulinárske expedície v kuchyni, fotografovanie, cestovateľské presuny do inej reality a návraty do rómskych osád v obciach Raslavice a Marhaň.

Ako dlho bývaš v tejto štvrti?

„To je ťažká otázka po pravde, nie som si istá, či viem presný rok, kedy som sa sem nasťahovala. Minimálne osem rokov, možno desať. Teraz ste ma zaskočili, sa priznám. Je to ateliér, mám ho prenajatý a rok si naozaj nepamätám.“

Ak to nedokážeš spočítať, signalizuje to, že sa ti tu býva dobre?

„Mám to tu rada! Pre mňa je to príjemný byt, ktorý má svoje limity a obmedzenia, lebo nemá kuchyňu, čo je v mojom prípade paradoxné, lebo okrem toho že rada varím, tak aj dobre varím, a tak musím chodiť ku kamarátom, aby som mala kde uspokojiť túto svoju radostnú potrebu, ktorá mi odventilováva hlavu, ale napriek tomu ma to nikdy neprinútilo, aby som sa presťahovala niekam inam. Nie je tu ani práčka, také tie základné veci, ktoré možno robia domov domovom, že si je človek sebestačný, že nemusí využívať iné zdroje – kamarátov a rodinu na to, aby mu pomáhali realizovať každodennú prevádzku – tak napriek tomu to pre mňa nebol dôvod, aby som z tohto bytu odišla. Mám ho rada, je to dobrý priestor, hoci nemá parametre tradičného bytu. Myslím, že aj tým, ako je členený a štruktúrovaný,  tak všetko to, čo patrí ku mne, je v podstate tu. Za všetky tie roky, ako je vidieť, sa to tu toho dosť nahromadilo, vzhľadom na moje malé deviácie typu, že z každej cesty a z každého prieniku do inej reality niečo privlečiem a vlastne nie len tých osem rokov, ale aj obdobie pred tým je tu nejakým spôsobom ukotvené a je ho tu dosť.  Skôr mám problém, ako potom tie sedimenty a usadeniny života odtiaľto vynášať preč, aby sem tie nové zasa mohli prísť.“ (smiech)

Keď už sme začali týmto miestom – bytom-nebytom, ateliérom – čo tu máš najradšej, aký predmet, akú časť, alebo aké miesto?

„No skús sa pozrieť, alebo si vybrať, lebo to myslím nie je vôbec ľahké zodpovedať. Ale milujem svoj bunker. Svoju posteľ volám bunker, lebo z troch strán je stena a keďže som nočný typ, tak ráno rada dlho spím a naozaj je to miesto, kde sa dá dlho spať, lebo svetlo ani nový deň ťa neobťažuje. Ten priestor je skrátka rezistentný voči príchodu dňa. Ale v tomto priestore nie je kút, ktorý by som nemala rada a nie je vec, ktorú by som odtiaľto dokázala vyhodiť. Vlaste je to vždy strašný vnútorný boj, keď človek musí eliminovať predmety v byte. Nedá sa to. Takže skôr vymyslíš nejakú poličku, nejaký iný kút, do ktorého sa to ešte dá odložiť či založiť.“

IMG_7177

Teraz sa venuješ rozmanitým veciam, ale ako divadelníčka si sa v minulosti prirodzene pohybovala istý čas okolo divadla a jedno obdobie, a to ma zaujíma najviac, si venovala i divadlu s ľuďmi bez domova. Ako to vlastne bolo?

„Celé to vzniklo, tiež si už nepamätám v ktorom roku (smiech), ale boli sme na takom workshop-e o občianskej participácii, ktorú financoval British Council a robilo to občianske združenie z Rajeckých Teplíc (pozn. oz Kultúra). Stretli sme sa tam taká skupina ľudí – boli tam dievčatá, ktoré zakladali časopis Nota bene a rôznymi fúziami všelijakých ideí vznikol nápad, že poďme robiť predstavenie s predajcami časopisu Nota bene. Ja som nahovorila Ďura Šulíka a napokon vzniklo predstavenie s názvom Túžby z ulice. Bolo to veľmi zaujímavé obdobie, lebo šlo o konfrontáciu so svetom, ktorý človek dobre nepozná. Bolo to o presahu do inej reality a do uchopenia hodnotového systému, ktorý je iný, ale neznamená to, že je zlý. Nastavili sme nejaké pravidlá, fungovalo to, urobili sme predstavenie, ktoré malo paradoxne viac repríz ako niektoré moje premiéry v Trnavskom divadle, alebo v Astorke. Vždy po predstavení vznikla taká komunitná atmosféra, veľa sa diskutovalo, ľudia si našli svojich kamarátov, našli si svojich predajcov, ktorých adoptovali a starali sa o nich. A vznikli tam aj všelijaké konfliktné situácie, kauzy a príbehy, ktoré nemali vždy happy end. Stalo sa napríklad, že predajca sa zamiloval do niekoho, do nejakej dámy, ktorá možno mala pocit, že jej v živote niečo chýba a potrebuje v ňom nájsť nový zmyslel a skúšala to prostredníctvom pomoci tomu predajcovi, ktorý  si to inak vysvetlil. Proste sa zamiloval. Ona v istom okamihu cúvla a odišla mu zo života a on to pochopiteľne veľmi ťažko niesol. Takže tá prebiehajúca inklúzia prinášala aj netušené nástrahy. Ale myslím si, že to bolo veľmi dôležité, lebo to pomohlo z časti predajcom, ktorí tam boli, sa akosi etablovať na  pouličnej scéne, kde predávali časopis. Potom sme sa snažili urobiť druhé predstavenie, a už sa nám to nepodarilo. Spolu s Ďurom Šulíkom sme narazili na istú hranicu práce s nimi, lebo došlo k tomu momentu, ako hovorí Andy Warhol, že pätnásť minút slávy a potom naša snaha to predstavenie nejako kultivovať a robiť ho kvalitnejším už nebola úspešná, lebo oni mali pocit, že je to dobré, veď „tí ľudia nám tlieskajú, sú na našej strane“ a tak už nemali motiváciu dávať zo seba viac. Takže urobiť Statky zmätky sa nám už nepodarilo, ale Patrik Krebs nakoniec pokračoval v tejto tradícii a dnes jeho divadlo funguje“ (pozn.: Divadlo bez domova).

Nielen že Divadlo bez domova funguje, ono dokonca funguje v tejto štvrti – sídlia v Piszthoryho paláci. Inak združenie Proti prúdu (vydavateľ časopisu Nota Bene) je tiež v štvrti, na Karpatskej ulici, ďalej na Mýtnej ulici, čo je tu neďaleko tvojho ateliéru, neviem či to vieš, buduje občianske združenie Vagus denný stacionár pre ľudí bez domova s názvom Domec. Zaregistrovala si tie animozity, vzrastajúcu nenávisť voči zámeru Vagus-u,  napríklad ako miestny poslanec zorganizoval petíciu proti tomu dennému stacionáru a tá petícia formulovala také veci, akože bezdomovci by nemali byť v centre mesta, mali by byť presunutí niekam na perifériu, ohrozujú nás nie len tým, že tu chodia, ale ohrozujú naše deti a prenášajú choroby a pod.? Ako to vnímaš?

„Prvá vec je, že sa hanbím, že vôbec nejaká petícia a takáto antibezdomovecká iniciatíva tu vznikla. Myslím, že ku každému hlavnému mestu patria aj bezdomovci. Rozhodne by som ich nepovažovala za ohrozenie, ani nemám pocit, že by táto štvrť bola nejako fatálne ohrozená veľkými koncentráciami bezdomovcov a to napriek tomu, že sa nachádzame pod Hlavnou stanicou. Skôr si myslím, že môže byť ohrozená úplne inými typmi, lebo mne sa napríklad stalo, že ma zbili tuto na rohu ulice, keď som si išla do požičovne kúpiť cigarety a rozhodne to neboli bezdomovci, neboli to ani Rómovia, boli to mladí ľudia, ktorí mali 17 rokov, išli ulicou a nevedeli čo so sebou. Bezdomovci podľa mňa rozhodne nie sú zdrojom ohrozenia.“

Keďže si práve spomínala konkrétne miesta v blízkom okolí, radi by sme sa opýtali, ku ktorým ďalším miestam si vytvorila za ten čas, čo tu bývaš, špecifický vzťah?

Ja myslím, že táto zóna sa nedá tak ľahko vymeniť, pokiaľ nemá človek ambíciu, že chce väčší byt alebo odsťahovať sa niekde do nejakého domčeka na perifériu Bratislavy a zažiť takú tú oázu akože vidieckeho života v nejakej veselej zástavbe. Ale pravda je taká, že táto štvrť je urbanisticky riešená tak, že je uzavretá. Tie vnútrobloky vytvárajú potenciál uzatvárania sa. Napríklad náš dvor, ktorý tu máme (pozn. Anenská), je uzavretý. Vieš on ani nikdy nebol verejný a nebol priechodný. Malo to svoju logiku z hľadiska architektúry a urbanizmu, že bolo možné tam pustiť deti a si vedel, že to je v poriadku keď sa pozrieš z okna. Ale myslím si, že tu je veľmi veľa zón, ktoré sú veľmi verejné a ktoré sú plné života, takého spoločensko – komunitno – fascinujúceho života, ktorý nie je jednofarebný ani monotónny, ale naopak je veľmi pestrofarebný a myslím si, že aj veľmi demokratický. Keď si zoberieš trh na Žilinskej, alebo tú zónu, ktorá vznikla okolo požičovne CD-čiek na Šancovej, keď si zoberieš budovu rozhlasu, tak od podnikateľov, cez ľudí, ktorí tu žijú a vlastne všetko možné sa tam stretáva, a sú to demokratické zóny, kde nikomu nevadí, že ja som z nejakej inej sociálnej skupiny, alebo hrám inú ligu, či som v inom leveli počítačovej hry života. Tí ľudia sú tam k sebe nesmierne, ale nesmierne tolerantní, ale tam to patrí k veci. Myslím si, že to tam majú radi práve preto, že to nie sú monotematické, jednofarebné miesta, pretože je tam veľa rozmanitého života, ktorý im niekedy asi chýba.”

Máš ty sama nejaké rituály spojené s týmito miestami?

Barbara, my sme rozbehli projekt, ktorý nás sem priviedol, volá sa Dizajn každodennosti a  zamýšľame sa v ňom nad tým, aký význam má v každodennosti miesto. Miesto ako niečo, čo nie je určené turistom, čo nie je okázalé, viditeľné na prvý pohľad, ale práve tieto malé miesta, ktoré poznáme my, ktorí tu bývame, obyvatelia, ale aj iní jeho pravidelní či nepravidelní užívatelia. Podľa nás je dôležité artikulovať význam takýchto miest v našej každodennosti a jeden zo spôsobov, ktorý chceme použiť na tú artikuláciu je opisovanie toho vnímania napríklad i cez zvuky, vône, nejaké rituály, rytmus. Otázka je, či vnímaš napríklad i vôňu týchto miest, alebo ich zvuky?

Inak, ty ako odpovedáš ľudom, keď sa ťa opýtajú kde bývaš? Ako to opisuješ?

„Vieš čo,  tak moja prvá indícia je, že Žilinská. Tam sa oni chytia, že trh Žilinská, tú lokalitu približne poznajú a potom poviem, že pyramída – rozhlas, to si tiež si vedia predstaviť a potom poliklinika, podchod a najkratšia ulička v BA a už sme doma. (smiech)  A ešte vždy hovorím Anenská, nie Panenská, ako sa mi stalo, že taxíky mi poslali veľakrát na Panenskú namiesto na Anenskú. Pre mňa vnútorne je to asi tá zóna okolo Žilinskej, to je ten kľúč. To je to jadro. A inak fakt neviem, čo sa stane s touto štvrťou, keď tam to trhovisko skončí.“

IMG_7208

Vyzerá, že skončí, hoci ešte nie tento rok, možno ani budúci, stále sa to trošičku odkladá. Ale povedzme o dva roky definitívne trhovisko na Žilinskej skončí a začne sa tam stavať nejaký multifunkčný dom, podobný tým vedľa. Čo to podľa teba urobí z energiou tejto štvrte?

„Myslím si, že to tomuto miestu a tomuto časopriestoru veľmi ublíži, ale zároveň som asi tak naivne romantizujúco optimistická, lebo s týmto my tu žijeme odkedy som prišla. Ten trh sa zatváral, vlastne vždy tam bol nejaký plán a snaha uchmatnúť ten priestor ako pozemok a majiteľ toho pozemku sa zdá byť dostatočne rezistentným voči všelijakým developerským iniciatívam a asi aj peniazom. Tajne dúfam, že ono sa to dá nejako prolongovať, že sa to vlastne nestane.“

Aj keby to skončilo, je to z istého hľadiska asi v poriadku, preto že sa jedná o súkromný pozemok a ten majiteľ vlastne roky supluje verejnú funkciu. Je ale zaujímavé, že samospráva dáva od toho ruky preč a neuvedomuje si, že tu niekto, nejaký súkromník napĺňal verejnú funkciu a že ten priestor nie je vôbec dôležitý iba preto,  že tam majú zeleninu a ovocie, ale práve preto, že je to verejný fungujúci priestor, umožňujúci sociálne interakcie.

„Inak je zaujímavé, že ten priestor je obkolesený krčmami a reštauráciami rôzneho typu. Od toho, čo je za trhom, kde sa chodí na kofolu a na panáka a chodí tam teda definitívne iná klientela, až po tú piváreň, teda tam na boku až po tú Esperienzu, čo bol Dax predtým, každé to miesto je veľmi špecifické, ani nehovorím o tých malých vývarovniach, v ktorých sa dá výborne najesť. Neviem si predstaviť, že ten trh zmizne, ale nie som úplne utopista, aby som  verila, že tam bude bol naveky. Napriek tomu budem radšej bláznivý optimista, ktorý sa bude tváriť, že ešte to vydrží. Neviem si predstaviť ani nejakú náhradu, veď prišli sme aj o tento parčík, čo je tu pod Škovránčou a nad Rozhlasom (pozn: parčík na Belopotockého ul.), kde by mohla vzniknúť alternatívna zóna pre trhovisko.  Ale snaha presťahovať fungujúce miesta sa ukázala v mnohých prípadoch ako nefunkčná. Ľudia si nevedeli väzbu k novému prostrediu vytvoriť, čo je prirodzené. Energiu len tak nepremiestniš…“

Barbara, máš určite aj nejaké estetické nároky. Ak by si mala z tohto hľadiska opísať toto okolie, svoju štvrť, aké by to bolo?

„Vieš čo, to je tiež veľmi zvláštne, lebo ja som vyrastala v Karlovej vsi a moja kamarátka Táňa, s ktorou hrám bedminton, je to moja bedmintonová dvojička, tak ona vyrástla tuto, na Benediktiho. Pre mňa vtedy, keď sme vyrastali, bola táto zóna trochu desivá. Táňa v mojom vnímaní bývala za hradbou Mýtnej ulice a tie domy z 50-tych rokov vo mne vyvolávali úzkosť. Tieto tmavé domy a tie vnútrobloky sa mi vždy zdali také tajomné zóny. Viem, že tu boli armádne byty a nemala som k tomuto miestu vtedy pozitívny vzťah. Paradox je, že keď som sa sem nasťahovala, tak som si pre seba objavila vlastnú mieru estetiky. Človek tu objaví nádherné domy, bytové jednotky. Napríklad len systém tých balkónov, ako je vymyslený na jednotlivých domoch, je z architektonického hľadiska zaujímavý. Taká miera funkcionalizmu, ktorý prešiel do tých sociálnych bytov. Lebo to boli sociálne byty, predpokladám, alebo účelovo stavané pre nejakú cieľovú skupinu, teda armáda tu bola určite, to viem.“

Bara Gindlova_mapa

Pred chvíľou si spomínala, že pre teba je Šancová akousi hranicou, že na jej druhej strane je akoby iná štvrť. Nás by zaujímalo, kde sú pre teba ďalšie pomyselné hranice?

„Hm, keby ja som mala definovať túto štvrť… Vieš, veľa cestujem, tak ja ju naozaj chápem prostredníctvom trajektórie, kde hlavná stanica je pre mňa kľúčový hraničný bod. Teda veľa cestujem a chodím na stanicu pešo, napokon je to blízko, nechodím autobusom. Mám to rada, pretože vlak ma odvezie vždy niekam inam a potom ma zasa vráti späť. Takže tam by bol určite jeden bod a ten druhý bod by bol asi rozhlas a križovatka za rozhlasom a aby som to tak nejako uzavrela, tak je to Žilinská a Ministerstvo financií s tým parčíkom a tiež s križovatkou, ktorá prichádza ku Gottvalďáku (pozn: Námestie slobody). Ale inak Gotvalďák už nevnímam tak, že by patril sem. Je to ohraničené tými hlavnými dopravnými tepnami, určite, že hej. Ale aj takými tými signifikantnými bodmi, ktoré človek v každodennom živote využíva.“

Možno keby si mala psa a chodila by si ho venčiť, ako väčšina majiteľov psov, tak by si aj Gottko zahrnula do tej svojej štvrte.

„Inak ja som „babysittovala“ psov, takže ich mám navenčených na Gottvalďáku dosť, ale neviem, Gotvalďák mi sem akosi neprischol. Ten už skôr vnímam ako súčasť štvrte  patriacej k Vysokej a k Mierku, k tomu to pre mňa subjektívne patrí.“

Ešte sa vráťme k Šancovej. Podľa nás tá bariéra, ktorú nemá veľa ľudí rado, je problém, o ktorom by sme mohli viac diskutovať, pretože kvalita života ľudí by sa výrazne zvýšila, keby Šancová spomalila a naozaj by začala fungovať ako mestský bulvár. Už YMCA ho vytvára. Dokonca aj ty si tam pár krát už bola, preto, lebo tam prišla A4. My sme tam chodievali aj predtým.

„Aj ja som tam bola predtým, lebo tam hral Markus Miler…“

Nám sa na tom páči, že to trošku pripomína Berlín,  budova YMCA je naozaj mix rôznych entít, ktoré tam vedľa seba v dobrom existujú a dokonca sa niekedy aj prelínajú. Na druhej strane sa nám stále zdá, že to má ešte oveľa väčší potenciál, než do akej miery je to teraz naplnené. Vnímame tú budovu ako dominantu, ktorá má zároveň potenciál priniesť do tej štvrte ešte oveľa väčšie rozvojové impulzy.

„Myslím, že v niečom máš veľkú pravdu, pretože Bratislava je hlavné mesto, ale je to jedno z najmenších hlavných miest, aké sa na mape dá nájsť. A z hľadiska urbanistickej štruktúry veľkomiest ten náš organizmus nie je taký pestrofarebný, a to ešte berme za súčasť pestrofarebnosti Petržalku,  ako 200 tisícovú betónovú vsuvku,  krém do dobošky toho mesta. A potom tie ďalšie sídliskové  mestské štvrte… K mestu ale rozhodne  patrí železnica a železničná stanica a tá zóna čo vznikne popri železničnej stanici  je veľmi demokratický priestor v tom zmysle, že je schopný vstrebať všetkých tých čo prichádzajú a odchádzajú, či už kvôli práci alebo tí čo prichádzajú ako cudzinci. Zároveň je to v našom prípade časť mesta, štvrť, ktorá v okolí stanice bola vždy sociálne slabšia,  vieme, že tam bola  rómska štvrť, Železničiarska a Palárikova ulica, že to boli byty, kde bývali Rómovia. Myslím, že tá farebnosť mesta sem patrí a je pravda, že tendencia okupovať priestor, alebo byť v nejakom priestore a mať potrebu byť jeho súčasťou vychádza z takej tradície, ktorú máš zdedenú. Keby som ja mala finančný kapitál a kupovala by som si byt, tak z nejakého dôvodu by ma to ťahalo do Karlovej vsi, aj keď si to teraz vlastne neviem predstaviť, lebo tu mi je dobre. Ale máš ten koreň tam a niekto kto je z Ružinova nebude ochotný ísť do Karlovky, dnes si vyberie Ružinov. Ale späť. Myslím si, že to čo je zaujímavé na takých tých mnohofarebných štvrtiach ak je táto, že umelci sa do takých sťahujú, lebo nemajú problém dajme tomu s tým, že sú tam nejaké etnické skupiny, alebo sú tam  sociálne slabšie vrstvy. Naopak, vedia sa infiltrovať, dokážu sa adaptovať a práve to prináša kultiváciu priestoru a vytvára z toho silné zóny, mestské zóny. Tak to bolo aj v New Yorku s Brooklynom. Vlastne vždy to tak bolo, že umelci, ktorí nemali prachy, tak sa nasťahovali do sociálne slabšej štvrte, začali tam vytvárať vlastnú infraštruktúru, ľahko sa asimilovali s miestnymi, veľmi si rozumeli, nebol problém sedieť a debatovať a vlastne tým, že tam prišla iná energia, začala byť tá štvrť atraktívna aj pre iných, teda pre strednú triedu a potom čiastočne aj pre tých, ktorí by si za normálnych okolností asi vybrali Bôrik alebo Kolibu. Myslím si, že táto štvrť má presne takýto potenciál, že je dostatočne organická, je konzistentná, zároveň je dosť farebná a má teda potenciál absorbovať aj bohatých, aj tých, čo nie sú na tom finančne až tak dobre.“

Bára, ďakujeme veľmi pekne za rozhovor!

„Neni zač!“ (smiech)

Rozprávali sa Bohdan Smieška a Zuzana Ivašková

Rozhovor je takmer autentickým prepisom zvukového záznamu, realizovaného v auguste 2013.

foto: Eva Benková

späť na ĽUDIA

Advertisements