ĽUDIA / Filip Vančo

Filip Vančo

fotograf, kurátor, pedagóg a galerista. Absolvoval magisterské štúdium na Katedre vizuálnych médií VŠVU v Bratislave, kde v rokoch 2004 – 2009 viedol legendárny Ateliér fotografie. V roku 1996 založil časopis PARK (1996 – 2002), ktorého bol aj  šéfredaktorom. Od roku 2006 je členom občianskeho združenia Photoport a zároveň šéfkurátorom rovnomennej galérie. Kurátorsky pripravil desiatky fotografických výstav a prezentácií doma aj v zahraničí. V roku 2012 inicioval vznik knižnej edície Osobnosti slovenskej fotografie, ktorej je jedným z editorov. V súčasnosti sa venuje písaniu o fotografii, kurátorskej činnosti a vlastnej tvorbe.

Photoport Gallery sídli na Pražskej 11 v štvrti. Špecializuje sa na súčasnú slovenskú fotografiu. Od roku 2007 vystavuje najmä autorov najmladšej generácie slovenských fotografov ako aj autorov z regiónu Strednej Európy.

http://photoport.sk/

 

Filip, zaujímalo by nás, ako by si charakterizoval svoj vzťah k tejto časti mesta, k tejto štvrti, kde máš teraz svoju galériu.

„Ja som vyrastal na Flöglovej, moji rodičia tam bývajú dodnes a to je dosť blízko, ako keby súčasť tejto štvrte. Ale v minulosti som mal tendencie smerovať odtiaľto skôr do centra mesta, tie nočné výjazdy. (smiech) Inak samozrejme YMCA bola vždy takým centrom tejto časti mesta, ďalej Žilinská, ktorá sa mi prirodzene spája s trhoviskom, kam som chodieval, lepšie povedané chodievam sem nakupovať v sobotu aj teraz. Hm, môj vzťah k tomuto miestu… Začnem asi zo širšia. V roku 2010 som hľadal nový priestor pre galériu a našiel som túto budovu. Predtým som uvažoval o garážach vo dvore YMCA, ktoré sa mi zdali byť veľmi zaujímavé, ale napokon som sa toho vzdal – nebolo to možné uskutočniť ani z finančných ani z technologických dôvodov a keď som neskôr uvidel túto záhradu, v ktorej teraz sedíme a celý tento priestor… Najprv sa mi to zdalo obrovské, skrátka tiež veľké sústo, aj čo sa týkalo rekonštrukcie, aj čo sa týkalo možností náplne tohto priestoru. Ale postupom času sa mi to rozležalo: tu by sa dalo robiť toto, toto, tamto! Potenciál záhrady aj priľahlých budov sa mi zdal byť natoľko presvedčivý, že sme jednoducho do toho šli. Vzťah k tejto štvrti, alebo ako to nazvať, si v podstate nanovo budujem. S istým odstupom mám pocit, že je to nejaká oáza, čo sme tu vybudovali, alebo azyl, pripadá mi to niekedy až také neprirodzené, že by to tu nemuselo, alebo nemalo byť (smiech). Niekedy mám z toho fakt taký zvláštny pocit. Samozrejme, mali sme strach o návštevnosť galérie, lebo o galériu šlo v prvom rade a s vedomím, že sme sa presťahovali z Grösslingovej, čo bolo úplné centrum mesta, kde už sme mali vybudovanú za tri roky prevádzky istú pozíciu a návštevnosť. Mal som trochu obavy, či sa nám podarí pritiahnuť ľudí aj sem. Tie obavy sa po dvoch rokoch fungovania ukázali ako absolútne neopodstatnené, pretože návštevnosť je mnohonásobne vyššia ako bola tam. Ľudia sem chodia veľmi radi a pravdepodobne, alebo určite to súvisí s tým, že sme vytvorili priestor, ktorý neslúži len na výstavy, ktoré si ľudia pozrú a idú preč, ale vytvorili sme priestor klubový  a komunitný a ľudia to využívajú na stretávanie sa, na diskutovanie. Rieši sa tu kopec vecí, zdá sa, že ľudia to tu majú radi a funguje to veľmi dobre.“

Ako si sám povedal, odkedy tu pôsobíš, si nanovo utváraš  vzťah k tejto štvrti. O tom, dúfame porozprávaš ešte viac. Je dozaista rozdiel mať galériu v centre mesta, tam sa ľudia prirodzene koncentrujú, galéria je na očiach i pre náhodných okoloidúcich, môže tam ktokoľvek kedykoľvek zájsť. Tu to je o to náročnejšie, že špeciálne Pražská ulica je tak trochu šedá zóna, chodí tadeto málo peších, naopak intenzívne tu jazdia autá. Čo všetko si musel robiť, aby si pritiahol pozornosť ľudí a začali sem tak masívne chodiť?

„Áno, tá Pražská ulica ma nebaví, lebo sa mi zdá byť veľmi škaredá. Je to výpadovka z mesta, kde nemáš dôvod normálne ísť a ja keď sem idem napríklad mestskou dopravou, tak veľmi zvažujem, či vystúpim pri SAV-ke, alebo radšej na Sokolskej. Vždy rozmýšľam, či sa mi chce prejsť peši ten kus po Pražskej alebo nie, lebo je to zaprášená, sivá ulica. A ak sa bavíme o štvrti, tak my sme na jej okraji. Úplne na hranici, ktorá sa dá vnímať síce ako dostupná z centra, ale je to úplný okraj. A tá hra, že sme vytvorili kúsok vidieka v tej sivej periférii centra, čo poskytuje naša záhrada a celé jej umiestnenie, sa mi pozdáva i v kontraste s tým, že vo vnútri z vonka ošarpanej budovy je galéria –  priestor ktorý je úplne vyčistený, krásny a celkom slušne prispôsobený na vystavovanie – a keď odtiaľ vyjdeš smerom do tej neočakávanej záhrady, máš pocit, že si znova niekde úplne inde. Myslím, že  najprv sem ľudia začali chodiť zo zvedavosti, že ako to tu asi vyzerá, čo to tu vlastne je. Dnes mám radosť, že sme tú záhradu objavili a sprístupnili pre verejnosť, lebo ten kus zeme bol nevyužitý a teraz si, myslím, že žije celkom dobrým a pestrým životom. Nebolo zložité sem pritiahnuť skalných, pretože PHOTOPORT už mal nejaké meno, čiže zainteresovaní ľudia vedeli, čo môžu asi očakávať, akú úroveň, akú kvalitu výstav. Ale samozrejme, snažíme sa stále bojovať o publikum, lebo je to dôležité. Výstavy treba robiť pre ľudí a teraz nehovorím len o ľuďoch z  výtvarných kruhov alebo o študentoch výtvarného umenia. Naša ambícia je  pritiahnuť sem aj ľudí z iných odborov, aby sa to prepájalo, aby umenie fungovalo v širšom povedomí. Snažíme sa to neustále propagovať, hoci náš rozpočet je minimálny, tak využívame sociálne siete ako sa len dá.“

Filip, na čom to teraz sedíš?

(smiech) Ani neviem (smiech)

Súvisí to nejako so zmieneným prepájaním odborov, či s rozšírením ponuky?

„Súvisí to, áno. Je to nápad, ktorý plánujem realizovať práve v časti záhrady, kde teraz sedíme a  ktorá bola doposiaľ úplne nevyužitá. Od začiatku som mal predstavu, že by to bol ideálny priestor na malý amfiteáter. Po dvoch rokoch čo sme tu,  sme konečne začali – navrhli sme aj konkrétnu predstavu, zohnali nejaké prostriedky, pustili sa do toho a vytvoríme tu letné kino. Tu budú lavice vyrobené svojpomocne z veľkých kotúčov z káblov, zapustených do zeme. A to na čom sedím, je jedna z nich.“

Vyzerajú dobre.

„To čo si hovoril o tom prepájaní –  je to tak. Chceli by sme prepájať filmárov s výtvarníkmi, čo som mal kedysi pocit, že fungovalo ešte v 80ych rokoch, školy boli veľmi blízko a fungovalo to nejakým spôsobom. V 90ych, keď som študoval, tak sa mi zdalo, že je tých prepojení strašne málo, fungovalo to skôr na základe osobných kontaktov alebo kamarátstiev ešte zo stredných škôl. Možno že aj naše letné kino prispeje k tomu, že sa autori pracujúci s rôznymi médiami, umelci z rôznych odborov budú mať možnosť niekde stretnúť, pozrieť si výstavu, pozrieť si film a rozprávať sa o tom.“

Tí, ktorí ťa poznajú lepšie vedia, že si niekoľko rokov pôsobil na VŠVU, viedol si tam ateliér. Neviem prečo, ale dnes má taký prívlastok, že legendárny. Legendárny ateliér Filipa Vanča. Ako dlho si  tam pôsobil?

„5 rokov“

Potom, ako si odišiel zo školy, si sa začal popri publikovaní časopisov venovať najmä galeristickej a kurátorskej činnosti. Ale akýmsi oblúkom si opätovne nadviazal i na svoju pedagogickú činnosť, v priestoroch zázemia Galérie Photoport si totiž založil čosi, čo sa nazýva alternatívny ateliér a chodí sem dosť študentov fotografie. Ako sa to stalo?

„Mám pocit, že všetky veci, ktoré sa udiali a súvisia s mojou profesiou, vyplynuli prirodzene z mojich záujmov a niekedy i z náhod, ale  všetko spolu akosi súvisí. Mám štrnásť rokov pedagogickej praxe, pred pôsobením na vysokej škole som učil na strednej škole. Celkovo som učil som asi na štyroch alebo piatich druhoch škôl a potom som jedno obdobie ako keby nemal ambíciu učiť a konzultoval som len svojich bývalých študentov, ktorý ešte zostali na škole. Potom sa zrazu objavila partia mladých ľudí, súčasných študentov VŠVU, ktorí našli odvahu začať chodiť do Photoportu na výstavy, čo je inak celkom absurdná situácia, že našli odvahu, a že mali vôbec ambíciu chodiť na výstavy a zaoberať sa fotkou trochu viac ako len v rozsahu toho nevyhnutného minima, ktoré je potrebné na to, aby si pokračoval na škole ďalej. Dali sme sa do reči na jednej vernisáži a pochopil som, že sú to ľudia, ktorí majú záujem, to bola prvá vec a začali sme sa o tom rozprávať viac. A z podnetu, ktorý prišiel od  nich, z  ich nadšenia pre vec, vznikol i u mňa záujem skúsiť s nimi robiť nejaké konzultácie. Tak to vzniklo a veľmi ma to baví. Dúfam, že aj ich.“ (smiech)

filip6web

filip5web

Jedna vec, ktorá mi pripadá dôležitá, je tvoja charizma, ktorá akoby do veľkej miery priťahovala záujem mladých ľudí navštevovať galériu. Nemyslím si teda, že záujem ľudí súvisí len s pozoruhodnosťou priestoru na Pražskej, ale že charizma tohto priestoru je kompletná vtedy ak súvisí s tvojou prítomnosťou, či už to je v galérii, priestore alternatívneho ateliéru, alebo keď stojíš za barovým pultom a nalievaš ľuďom drinky. Zdá sa, že si dôležitý, pretože im poskytuješ čosi, čo im v tom školskom a možno i inom prostredí chýba a to sú podnety na diskusiu, na hľadanie, kritické reflexie, spochybňovanie zaužívaných vecí. Čo myslíš?

„Myslím si, že do veľkej miery je to spôsobené tým, že fotografia na VŠVU proste nefunguje dobre. Keby fungovala dobre, tak by nemali dôvod hľadať niekoho na konzultácie niekde inde. To je samozrejmé, načo by to robili? Keby sa to odohrávalo v takej v rovine, že tu dostanú nejaký iný, ďalší názor, ktorý si konfrontujú s názorom, ktorý dostanú na škole… Bohužiaľ je to tak, že tu si vypočujú môj názor a ten je často jediný. Neviem, či som sa vyjadril presne, jednoducho myslím, že im chýbajú konzultácie, nie sú na ne vôbec zvyknutí. To, s tou energiou a s tým čo do toho človek dáva osobne je samozrejme pravda. No keď je človek unavený, tak žiadnu veľkú zábavu neurobí, ak však má dobrú náladu, tak veci tu plynú príjemne. Pre mňa bol ten prvý polrok v rámci Alternatívneho ateliéru dosť náročný. Spočiatku som k veciam pristupoval tak, ako som bol zvyknutý predtým, neuvedomoval som si, že ma tí ľudia nepoznajú, nepoznajú moje spôsoby a preto som často musel k nim pristupovať inak. Tiež sa učím.“

Vráťme sa k tvojmu vnímaniu štvrte. Spomínal si budovu YMCA, ktorú registruješ od mlada ako jej pomyselné centrum. Chodievaš tam teraz s nejakou pravidelnosťou?

„Áno, chodievam tam s tebou na pivo. (smiech) A za kultúrou. (smiech) Za kultúrnym posedením na pivo.“

Čo hovoríš na tú budovu? Na budovu YMCA, aj na to, ako to tam teraz vyzerá.

„No tak je tam podľa mňa ešte dosť veľa priestoru na vylepšenia, ten potenciál nie je ešte úplne využitý. Mávam také zmiešané pocity, neviem, nie je to asi ideálne zvládnuté. Najmä ten nástup vyzerá podľa mňa katastrofálne, tá pivná estetika. Ale na druhej strane to žije, je to živý priestor, ktorý ma baví a je tam výborný klub, vlastne niekoľko klubov. Zaujímavé veci sa tam dejú. A teraz je otázka, či sa to dá urobiť krajšie? Jednoducho povedané krajšie, aby to ale zároveň nestratilo ten jedinečný výraz a ducha, čo to má. Alebo to má byť tak, ako to je? Vadia mi strašne tie reklamy na  budove a tieto nezmysly, to mi vadí úplne. Otázka je, čo s tou kultiváciou miesta, tej budovy a jej príbehu, ktorý aj vy rozprávate (pozn.: budovaymca.sk), ako naložiť s tým odkazom pre dnešok. Určite by to mohol byť súčasne kultivovaný priestor, v ktorom sa dejú rôzne veci, čo by však vyžadovalo väčšiu reguláciu. Lebo ako to vyzerá teraz, je dôsledkom zjavnej živelnosti. Asi na to nedokážem odpovedať. A hlavne neviem, ako by sa to malo riešiť. Každý si to, zdá sa, rieši po svojom, ale asi to tak má byť. Lebo zasa nie je to až taký bordel, lepšie povedané je to čudesný bordel, tak trochu berlínskeho typu. Na jednej strane snaha o akúsi komerčnosť v kombinácii s nezávislosťou, na druhej strane nestráviteľnosť určitých foriem, ktoré vyplývajú práve z tej smiešnej hry tak na komerčnosť, ako i nezávislosť. Treba o tom podľa mňa hovoriť, ale riešiť to citlivo.“

Jedna z  architektonických charakteristík budovy YMCA je, že to vlastne štýlový bastard, a funkčný hybrid…

„Myslíš pôvodne?“

Pôvodne bola tá budova koncipovaná tak, že sa počítalo s určitou, diverzitou funkcií a tomu zodpovedali i formy. Je to architektúra palácového typu. Istá živelnosť a nekoncepčnosť jej užívania v ostatných rokoch, v dôsledku ktorej má jej náplň aj veľmi pozitívne prejavy, narazila na svoje hranice. Pokračovanie takýmto štýlom by bolo viac o bastardizácii ako o hybridnosti teda určite je tu priestor na kultiváciu. Zhodneme sa i na potrebe istých estetických nárokov na ten priestor. Na druhej strane má podľa teba tá budova, ako si aj naznačoval, nejaký  potenciál, ktorý by mohol byť ešte využitý?  Aký má táto budova podľa teba význam pre štvrť, pre túto mestskú štvrť?

„Budova YMCA je jedným z centier tejto štvrte, štvrte, ako ju vy vnímate, to úplne zásadne. Takže jej význam je určite kľúčový. Čo je zaujímavé, mohla by určite generovať ešte širší záujem najmä umeleckých odvetví. YMCA pridáva štvrti na jej celkovej atraktivite.“

S vnímaním toho, čo je štvrť a čo už nie je to asi vždy trochu subjektívne. Keby si mal povedať prostredníctvom svojho vnímania najbližšieho okolia, čo tu máš rád?

„Mne sa vždy páčila tá ulička, kde sú robotnícke domy, čo sú oproti YMCA (pozn.: Palárikova). Je nádherný pohľad cez tie tehličkové domy, sú nádhernou časťou štvrte a to malo vždycky neuveriteľne šarmantný potenciál.  Aj my, ako Photoport, sme teraz v týchto kvázi alternatívnych priestoroch aj preto, lebo boli cenovo dostupné.  To súvisí s tým posunom, ale väčšinou to tak býva, že kultúrne aktivity si nachádzajú práve takéto priestory, lebo peňazí sme nikdy nemali dosť, čiže bolo úplne prirodzené, že sme odišli z  centra trochu na okraj, aby sme mali väčšie možnosti a väčšie priestory, hoci s určitým rizikom, že možno prídeme o lukratívnosť.“

Máš tu nejaké obľúbené krčmy v tejto časti mesta?

„No tak čo ti ja viem, ja moc do krčiem nechodím (vážna tvár). Drevenú dedinu pri trhovisku Žilinská mám rád.“

Prečo?

„Lebo je stále taká istá aká bola.“

Nostalgia?

„Jednak nostalgia, jednak tam mám dobré skúsenosti s personálom, ktorý vyzerá (smiech) neviem či to môžem povedať, ale vyzerá…(smiech). Je iný ten personál, taký autentický hej, ale sú to veľmi milí ľudia. Opýtajú sa ťa, či ti chutilo a či všetko bolo v poriadku. Som tam fotil minule, to ma baví.“

Máš rád ešte iné miesta, ktoré by si chcel spomenúť ?

„No Randal (YMCA) sa mi páčil, ten koncert čo sme boli spolu (pozn.: A.K.A.C.O.D.) , to bolo super, to bolo fakt dobré. Je to také ako to má byť. Keď sa tam takáto vec udeje a máš takýto zážitok, tak je ti úplne jedno v akom priestore zvonka sa to odohráva , čo sa deje von, to peklo na tých fasádach myslím.“

Keď sa niekto pýta kde nájde Photoport, čo mu povieš?

„Na Pražskej vo dvore.“

Ale teraz nemyslím ulicu, že povieš taxikárovi popisné číslo, ale povedzme niekomu, kto nie je z Bratislavy, nejaký tvoj známy. Čo mu povieš? Ku čomu to vztiahneš, k akým referenčným bodom?

„Pod stanicou, Pražská 11, vo dvore, čo ti poviem? Čo iné mám povedať?“

Máš ambíciu predávať umenie prachatým ľuďom. Viem, že si tu už mal ľudí z nejakých finančných skupín. Oni neformulovali nejakú reakciu, že kde si to, v akej riti?

„Nie, nie, podľa mňa sa trochu báli (smiech). Oni sa trochu báli. Ta ideálna predstava je, že galéria – centrum mesta, výklad z ulice, že chodia ľudia a vidia do vnútra, veľké výklady a ty tam sedíš v obleku. Toto sa mi ešte nepodarilo dosiahnuť (smiech) tento level.“

Počul som také vyjadrenia od niektorých ľudí, že tá tvoja galéria, že to je taká hipstéria, že to je taký hipsterský priestor kde chodí kopec hipsterov. Čo ty na to?

(smiech) „Po prvé, vôbec neviem, čo výraz hipster presne znamená a ako by mal taký hipster vyzerať a po druhé, je mi to jedno! My sme mali ambíciu vytvoriť kultúrne centrum, kde sa ľudia môžu rozprávať, je tu klub ako súčasť galérie. Otvárame ho v otváracích hodinách, ktoré sú totožné s otváracími hodinami galérie. A máme ho tu aj preto, že existuje skúsenosť s vernisážami, že ľudia si pozrú výstavu, dajú si pohár vína a potom sa rozutekajú do mesta. Samozrejme nie je jednoduché usadiť 30 – 40 ľudí z vernisáže na jednom mieste, kde by sa mohli ešte o tej výstave baviť. Tu taká možnosť bola, záhrada je fajn práve na to a funguje to. Ten priestor si našiel svojich fanúšikov. Či to sú hipsteri, alebo to nie sú hipsteri, to fakt neviem posúdiť. Ale dejú sa tu veci a stretávajú sa tu ľudia, generačne rôzni ľudia a to od národnej galérie až po študentov a majú možnosť rozprávať sa, môžu sa spoznávať a rozvíjať spoločné projekty. Už som sám zažil, že sa tu kopec veci dohodlo na tejto záhrade, na vernisážach aj mimo nich. Je to pridaná hodnota, ktorú ponúkame. Samozrejme prioritou je výstavná činnosť, galéria, ale zároveň chceme budovať komunitu ľudí okolo súčasného umenia a fotografie. To je pre nás dôležité.“

filip3web

Jedna vec mi napadá, ako tu tak sedíme – v priestore, ktorý bol nejaký čas opustený, nikto o ňom nevedel, nikto sem nechodil, väčšina ľudí netušila nič o tejto záhrade. Bolo to vlastne také nemiesto a ty si z neho vytvoril miesto. Teraz k tomu miestu v meste ľudia referujú, chodia sem…

„Vtipné bolo to, že máme svietiaci panel na ulici a tam boli od začiatku piktogramy  že petanque, kino, kaviareň, galéria.“

Vlastne oficiálne funguje len galéria…

„Ale to bol fór! Sme sa s Palom Bálikom (pozn.: grafický dizajnér) bavili, že tam by malo byť niečo úplne šibnuté – piktogram golfistu, alebo niečo, čo tu určite nemôže byť. Ale všetko, čo na tom paneli je, teraz pomaly napĺňame. Vtipné bolo, že keď sme otvorili galériu, došli sem nejaké mladé holky a  bavili sa na záhrade, že „A tu je letné kino? Veď tu bolo vždycky letné kino, to nevieš, veď tu bolo vždycky letné kino!“ (smiech) Nebolo, ešte nie je, ale bude. Takže čo?“

A možno, že to letné kino tu nikdy nebude, keď sa zasekneš, a ľudia budú aj tak o niekoľko rokov spomínať, „že pamätáš si, tu bolo kedysi letné kino, to bolo perfektné…a vtedy aj tie spišské párky chutili lepšie“…Vytváraš mestské legendy.

„Čiže otázka bola aká?“

Len som konštatoval, že sa mi páči, že si vytvoril nové miesto v tejto štvrti a to práve na Pražskej ulici, ktorá toho inak veľa neponúka. Dostal si ju na mestskú mapu.

„Jasné! A takých miest je v tomto meste neobjavených ešte strašne veľa, ten potenciál to mesto má. A tu to funguje, tá atmosféra! Veci, ktoré sa dejú zrazu úplne normálne, skrátka funguje to! Chodia sem ľudia zo zahraničia a sú nadšení! Naposledy mi povedal jeden Holanďan, že „máte nádhernú inštitúciu!“ (smiech) Bojím sa slova inštitúcia, ale smerujeme k tomu aj rezidenčnými pobytmi aj komplexnosťou celého programu, ktorý tu chceme mať. Myslím, že stále sme využili možno iba 20 percent potenciálu tohto miesta.“

filip2web

filip7web

Často sa spolu rozprávame o meste v širšom merítku a nedávno sme sa bavili o uliciach Šancová a Štefánikova a zhodli sme sa, že sú to dve ulice v Bratislave, ktoré majú najväčší potenciál, aby sa stali skutočnými mestskými bulvármi. Čo tomu podľa teba bráni? Počas 23 rokov slobody a zároveň všelijakých developerských projektov, sa akoby nerozvíjala skutočná rôznorodá mestskosť?  V čom je chyba?

„Toto mesto nie je dosť mestom, zdá sa mi. Vieš, tak ako chýba vízia celej tejto krajine, že nevieme kto sme, nevieme, kam by sme mali smerovať a čo by sme mali robiť, tak isto to chýba aj tomuto mestu. Keby existovala nejaká skutočná podpora z magistrátu alebo mestskej časti pre iniciatívy ako je naša, tak aj mesto by sa prirodzenejšie  rozvíjalo. Všetci akoby sme museli byť aktivistami a povedať si, že ideme niečo robiť a to zubami-nechtami, napriek všetkému sa snažíme niečo urobiť, aby sa nám žilo normálnejšie. Samospráva na to úplne serie! Ich to nezaujíma! Dostali od nich raz 500 eur grant, v tomto priestore. Museli sme dvojmetrové logo nemenovaného fondu na vernisáži premiestňovať asi päťkrát. Potom ešte odo mňa chceli aby som im ho doniesol niekam ja! (smiech) Akoby som nemal čo iné robiť! (smiech) Ale možno je to lepšie tak, že to nie je organizované z hora. Ale nech sú aktívnym ľuďom vytvárané aspoň nejaké prívetivé podmienky. Lebo potenciál tohto mesta je obrovský. V ľuďoch, ktorí tu žijú, ktorí ho majú radi. A  hoci si s niektorými vecami  nevedia poradiť sami, a s mnohými si ani neporadia, menšie veci vznikajú napriek akýmkoľvek okolnostiam. A to je napokon oveľa zdravší prístup!“

Rozprával sa Bohdan Smieška

Rozhovor je takmer autentickým prepisom zvukového záznamu, realizovaného v záhrade galérie Photoport koncom augusta 2013.

foto: Eva Benková

 

Pozrite si štvrť z pohľadu každodennosti Filipa Vanča.

späť na ĽUDIA

Advertisements