ĽUDIA / Ľubo Burgr a Slávo Krekovič

Ľubo Burgr a Slávo Krekovič

Ľubomír Burgr vyštudoval hru na husliach na košickom konzervatóriu, v rokoch 1996 – 1999 skladbu na VŠMU v Bratislave. V rokoch 1985 – 1990 pôsobil v orchestri Divadla Jonáša Záborského v Prešove ako huslista, v roku 1986 spolu s Martinom Marinčákom založil skupinu Ali Ibn Rachid, ktorá v 90-tych rokoch výrazne ovplyvnila vývoj a smerovanie slovenskej alternatívnej hudby. Od roku 1995 je členom hudobného ansámblu Požoň Sentimental. Skladá pre orchester, sólové nástroje, ako aj inštrumentálne kompozície. Zložil opery Smrť v kuchyni (2000) a Tête-à-tête (2002) a je tiež autorom hudby a hudobných textov k mnohým divadelným produkciám. V roku 1991 vstúpil do divadelného združenia Stoka, kde pôsobil ako hudobník, skladateľ a herec. V roku 2000 spolu s kolegami založil Združenie pre súčasnú operu, ktoré sa spája s aktivitami novozaloženého divadla SkRAT (2004), v ktorom pôsobí ako autor, režisér, herec a skladateľ. V roku 2003 spolu s kolegami založil A4 –  Asociáciu združení pre súčasnú kultúru.

Slavomír Krekovič – kultúrny manažér, muzikológ, hudobný dramaturg a redaktor, hudobník. PhD titul získal na Ústave hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied, pôsobil na New York University. V súčasnosti sa venuje riadeniu kultúrneho centra A4 – asociácia združení pre súčasnú kultúru, kde má na starosti supervíziu projektov, stratégiu rozvoja organizácie, dramaturgiu programu súčasnej hudby a umenia nových médií. Pôsobí tiež ako šéfredaktor časopisu o súčasnej kultúre 3/4 REVUE, kde zabezpečuje finančný a personálny manažment redakcie, je spoluzakladateľom, dramaturgom a koordinátorom medzinárodného festivalu súčasnej hudby NEXT. V minulosti pôsobil tiež ako hudobný redaktor a dramaturg v Slovenskom rozhlase, či redaktor Hudobného centra.

A4 – asociácia združení pre súčasnú kultúru sídli v budove YMCA na Karpatskej ulici v Bratislave.

Untitled-3

Nechceme vám za každú cenu vnucovať otázku, čo je pre vás dôležité v tejto štvrti, pretože je nám jasné, že tu pôsobíte iba krátko a zároveň, že zameranie a program kultúrneho priestoru A4 prekračuje mierku akejkoľvek bratislavskej štvrte…

Ľubo: „Sme radi, že vôbec sme.“ (smiech)

Naše pozorovanie je také, že príchodom vášho kultúrneho centra do tejto budovy sa  dosť významným spôsobom zmenila skladba ľudí, ktorí sem začali chodiť. A pravdepodobne mnohí z ľudí, ktorí chodia za vašou ponukou začali objavovať aj túto časť mesta. Aká zmena je to pre vás, keď ste vymenili miesto z úplného centra za budovu YMCA? Vypozorovali ste, že sem za vami začali prichádzať noví ľudia, iné publikum, alebo nie?

Ľubo: „Musím povedať, že som bol veľmi prekvapený, že toľko ľudí, ktorí v minulosti chodili do A4 pomenej, bývajú v tejto štvrti a ktorí sa potešili, že sme sa prisťahovali do YMCA. Bolo to zrazu veľmi milé zistenie, že sme sa prisťahovali k svojim divákom, takým skalným ako napríklad Martin Ciel, alebo Palo Čejka, ktorý býva tu oproti. Inak môj vzťah k Bratislave sa odvíja od toho, že keď som sa presťahoval z Prešova, tak som žil najmä prácou – divadlom (Stoka), Kútom (kaviareň jednej generácie na Zámočníckej ul.). A prvý byt, ktorý som si kúpil a ktorý som si rekonštruoval a zariaďoval bol na Jelenej ulici. Vzťah k Bratislave som si tak budoval aj prostredníctvom štvrte, kde sme aj teraz. Bolo to pre mňa magické obdobie a preto mám Bratislavu rád. Vtedy to tu trochu pripomínalo pražský Žižkov i keď len v mikro mierke. Malo to zlú povesť, bolo tu dosť dílerov drog a podobne, ale pamätám si, že keď prišiel víkend, tak sa to zrazu vyľudnilo a mal som pocit, že som niekde na dedine (smiech). Postupne som objavoval tunajšie dominanty a zdá sa mi, že ich je niekoľko. Jednak Šancová ulica, ktorá je asi najhlučnejšia, najšpinavšia, najfrekventovanejšia ulica Bratislavy. Taká jej rakovinová tepna. Potom je dominantou Žilinská a jej trh, ktorý je úplne čarovný. Bol som veľmi prekvapený, akí ľudia sa tam stretávajú – od spisovateľov, býval tu Hvorecký, Gruskovci, Vlado Zboroň zo Stoky, alebo Inge Hrubaničová. Kopec ľudí, s ktorými som sa rád stretával, ktorí mi boli blízki. Tak sme sa tam stretávali, kupovali  zeleninu, diskutovali. Bolo to veľmi dôležité miesto. Ďalej Vinohrady, ktoré postupne začal likvidovať ten Rozin, či kto to bol, čo to skúpil. Chodievali sme tam so psom, bola to pekná možnosť niekam vybehnúť. A samozrejme stanica so všetkým tým smradom a hnusom, ale je to dominantná časť, ktorá túto štvrť výrazne ovplyvňovala. A teraz som tu späť spolu s A4 a začal som vnímať aj budovu YMCA ako priestor, ktorý výrazne ovplyvňuje a dúfam že bude ešte viac ovplyvňovať celú túto lokalitu. Nemôžem nespomenúť Račko, kde sa križuje množstvo ciest, je to uzol aj s tými ihriskami, parkom a so všetkým. Dodnes tam chodievam hrávať futbal a na kofolu. No a napokon tá zvláštna zmes uličiek okolo Karpatskej, ktorá sa výstavbou na Kolibe pre zmenu stala upchanou tepnou mesta. Aha, ešte Palacinka Lacinka je špeciálna vec. Inak aj náš prvý priestor mal byť v tejto časti, aspoň keď sme sa vrátili. Mal byť v tuneli pod železničnou traťou. Urobili sme jednu akciu s názvom Tunel na konci svetla, taký koncert a happening. Mysleli sme si, naivne, že zoženieme nejaké peniaze a že to zrekonštruujeme. Takže pôvodne sme tu mali byť a nakoniec sme sa sem vrátili.“

Slávo: „Mne sa zdá, že táto štvrť má genia loci. Je to tu síce zaprášené všelijakými nánosmi,  ale občas sa ich podarí odhrabať. Pre mňa napríklad sa táto štvrť spája s tým, ako sa tu začali organizovať kultúrne aktivity. Už v 90. rokoch som vnímal budovu YMCA ako miesto, ktoré v Bratislave tvorilo oporný bod kultúry. Hrali sme tu s kapelou ešte v čase, keď tu fungovalo aj kino, ktoré neskôr zaniklo, čo je samozrejme veľká škoda, že Bratislava prichádza o také priestory. Neskôr tu bol Babylon, ktorý zasa chvíľu prinášal čosi iné, ale ja si pamätám najmä ‘galériu, klub a ideopožičovňu‘ Buryzone, ktorá vznikla v roku 2001 na Čajakovej ulici a viedla ju Mariša Rišková. To bolo výrazné miesto. Bol to priestor, kde sa spontánne stretávalo veľa ľudí z rôznych odborov a kde som sa napríklad ja zoznámil s celou výtvarnou scénou. Chodievali tam vizuálni umelci, grafickí dizajnéri a stále sa tam diali dobré veci, dokonca koncerty v takom mini kontexte. Bolo to fajn, no žiaľ, skončilo to. Potom som sem dlhší čas nechodieval, ak nerátam Hlavnú stanicu. Našťastie, neďaleko odtiaľto, na Karpatskej, vznikol pred pár rokmi klub U Očka. Začali sa tam organizovať akcie, pretože ľudia zrejme mali pocit, že už nie je kde robiť istý typ produkcie, ale teraz tam býva všeličo, dokonca literárny festival. Karpatská ulica je tak trochu orientovaná na dizajn a mohol by to byť akýsi zárodok umeleckej štvrte. Vo väčších mestách to funguje. Sú štvrte, kde sa umelci nasťahujú a pulzuje to tam, ale v Bratislave sa to akosi nedarí. Pokiaľ ide o súčasnosť, od kedy sme tu s A4,  je naozaj zvláštne pozorovať, ako sa tu miešajú rôzne kultúry, ktoré chodia napríklad do Randalu, alebo do MMC-čka a niekedy nesmelo nazrú aj k nám. Pamätám si, že donedávna bol tu v budove aj Hopkirk celkom zaujímavým priestorom. Poskytovali v ňom priestor mladým umelcom, bol som tam na niekoľkých výstavách. Ale dnes to už očividne nemá taký charakter.“

Ľubo: „Teraz som si spomenul, že na Jelenej vlastne vzniklo aj divadlo, premiéru tam malo predstavenie divadla SKRAT s názvom Stredná Európa ťa miluje. Bolo to u Vlada Zboroňa, ktorý tam býva a tá inscenácia mala premiéru v pivnici a potom ešte aj päť repríz, tak niekto povedal, že Divadlo Jelenia 10. To je tiež špeciálna vec, ktorú neviem, či sa podarilo zaznamenať, ale možno takto sa to podarí.“

Slávo: „Tu sa pomerne málo rozmýšľa nad komunitným aspektom a vôbec nad vzťahom k svojmu prostrediu. Zažil som to v  Brooklyne, je to obrovská štvrť, ale lokálne tam fungujú mikrokomunity, sťahujú sa tam umelci, ktorí sú potom pohromade, čo je to veľmi obohacujúce. Pre mladých, umelecky založených ľudí je to tam veľmi príjemné, pretože spoločne fungujú ako komunita, ktorá je veľmi súdržná a chcú si ten svet okolo pretvoriť podľa seba.“

Ľubo: „Keď hovoríš o Brooklyne, nedávno som kdesi čítal, že umelci sa nasťahujú do oblastí, kde nikto nechce bývať, sú to sociálne slabšie oblasti a keď sa tam nasťahujú, tak tá štvrť po čase dostane iný kredit a potom tam prídu developeri a umelci musia ísť zase inam.“ (smiech)

Untitled-8

 

Nazýva sa to džentrifikácia a Brooklyn je asi jej ideálny príklad.

Slávo: „Áno a posúva sa to stále ďalej a ďalej od Manhattanu. Najmä kvôli tomu, že nájmy sú drahé a tak sú nútení hľadať lacnejšie miesta.“

My sme začali pracovať s termínom štvrť, ale je jasné že štvrť je niečo, čo sa vytvára v podvedomí, v určitom mentálnom nastavení, v identifikácii sa s priestorom a tu to zatiaľ akoby nefungovalo.

Slávo: „Zatiaľ nie. Ja napríklad intuitívne vnímam ako štvrť miesto, kde bývam, pri Jakubovom námestí. Možno je to náhoda, ale vznikajú tam príjemné kaviarničky, obchody, trochu sa to tam mestsky zahusťuje. Možno to súvisí aj s Euroveou, že sa tam ľudia radi prechádzajú, aj sa tam chcú sťahovať. A tu je druhé také miesto, ktoré má určitú atmosféru aj potenciál. Bolo tu aj veľké hniezdo občianskeho aktivizmu, keď náš kamarát Peťo Hodál bojoval proti mrakodrapu na Šancovej. A to sa tak podarilo – nepodarilo. V každom prípade zatiaľ nestojí! Nedokážem si predstaviť, žeby to malo dvadsaťdva poschodí.“

To bol celkom vážny občiansky odpor, ktorý v tejto štvrti vznikol. Rovnako ako odpor proti likvidácii parčíka na Belopotockého ulici. Obidve tie veci sa síce podarilo zastaviť, ale žiaľ, zostali zakonzervované v nehybnom stave. Skelet mrakodrapu stojí a z bývalého parku je oplotená jama…

Slávo: „Bol vážny, ale bol založený na osobnej iniciatíve pár jednotlivcov, ktorí keby sa do toho nepustili… Ešte stále je tu veľmi malá schopnosť širšej občianskej aktivizácie.“

Ľubo: „Staviam si v hlave projekt Bratislavské visuté záhrady. Normálne to zalesniť, ten skelet mrakodrapu! (smiech) A chodili by si to Japonci fotiť ako atrakciu.“

Slávo: „V tomto meste by sa lepšie žilo, pokiaľ by malo rozvinutú nielen kultúrnu, ale aj inú infraštruktúru. Nemyslím len kaviarničky, divadlá, ale aj úplne banálne veci, ktoré fungujú v iných mestách, napríklad v Prahe – nejaká večierka, potraviny. Tu si často večer človek nemôže kúpiť ani jedlo. Ale zase je pravda, že v Londýne po jedenástej nenalievajú (smiech). Veľa vecí v tomto meste je nepríjemných, alebo nedoriešených a je otázka, že či sa to samo nejako vyvinie, alebo sa dá k tomu prispieť. Keď máme pocit, že nám tu niečo chýba, tak si to vytvorme.“

Trochu analogická situácia k tomu, čo sa deje v Brooklyne sa deje v Prahe – Vršovicích. Funguje tam Café v lese (pozn.: kaviareň – klub – galéria) a vznikajú tam nové podniky. Sťahujú sa tam umelci, čo produkuje aj zvýšený hluk vo večerných hodinách a miestni obyvatelia sa začínajú sťažovať. Starostka sa vyjadrila, že nebude do konfliktu medzi umelcami a obyvateľmi vstupovať, nech najprv skúsia sami vyjednávať, nájsť nejaký spôsob dohody. A tak to má byť, lebo verejný priestor funguje tak, ako sa na ňom dohodneme, patrí nám všetkým. A podobná situácia je aj tu pri budove YMCA, obyvateľom susedných ulíc vadí hluk, ktorý nočný život v YMCA produkuje, ale riešenia sa tým pražským nepodobajú…

Slávo: „YMCA je samozrejme dlhodobo miesto kde sa dejú takéto veci, ale je pravda, že kluby Randal a MMC dohromady sú asi dosť veľká záťaž pre okolie a tých obyvateľov vlastne chápem. A je otázka, že či sa dokáže nájsť nejaký spôsob, ako to môže fungovať. Napríklad v Berlíne sú ľudia radi, keď sa v ich štvrti niečo deje.“

Veď to je práve ten problém, že ľudia väčšinou vlastnia tie byty a keď ich vlastnia, tak chcú aby tam bol pokoj.

Slávo: „Je pravda, že u nás sa razí často voči akémukoľvek kultúrnemu dianiu nepriateľský postoj. Teraz bol v novinách článok o kontajneri inhriska Kontakt na Ventúrskej, že zaberá miesto na pešej zóne. No nahnevané mamičky s deťmi sa hneď začali ozývať, že ‘toto nemyslíte vážne, raz v živote tu človek niečo urobí aj pre deti a vy ho tu idete verejne zničiť?!‘“

Možno to písal nejaký človek, ktorý je nadšený zo všetkých kaviarní pod Michalskou bránou, ktoré zaberajú kompletne celé ulice.

Slávo: „Vychádza mi z toho, že má minimálne konzervatívnu predstavu o verejnom priestore. Stále pravdepodobne existuje nostalgia za komunistickým verejným priestorom, že všade je všetko čisté a nikde nič nie je, žiadne plagáty, na stĺpoch žiadne grafity…“

Inak teraz je celkom taká móda, že legálne grafity (smiech)

Slávo: „To potom vedie k chorým výsledkom, ako je napríklad podchod na Zochovej. Niekto si myslí, že to tam zamaľuje nejakým gýčom a že sa to tým skultivuje, ale to je scestné! K verejnému priestoru u nás sa pristupuje ako k súkromnému majetku – kdekto si tam postaví sochu dievčatka s krídlami, falošnú Máriu Teréziu, namaľuje niekoľkokrát Bratislavský hrad na travertín: to už sa mi zdá vyslovene slabomyseľné. Narážam na to, že to chce nejakú odozvu, že toto nie je správna cesta ‘okrášľovania’.“

To je ako natieranie fasád zateplených domov. Keď sa bavíme o estetických nárokoch a rôznosti pohľadov ľudí na estetiku, ktorá nás obklopuje, tak čo vás napadne keď si predstavíte, túto štvrť? Ako by ste ju z hľadiska vašich vlastných estetických nárokov definovali?

Slávo: „Mne sa páčil nápad, že by Štefánikova bola čiastočne bulvárom pre peších a s električkou na stanicu, čo je veľmi pekná predstava. Bolo by dobré, keby sme zmenili takú špinavú dopravnú ulicu na niečo úplne iné. So Šancovou sa pravdepodobne takéto niečo nebude dať spraviť.“

V 89-tom bola vyhlásená verejná urbanisticko – architektonická súťaž na predstaničný priestor a Hlavnú stanicu s plánovaným termínom dokončenia do roku 2030. Vyšiel o tom článok v Technických novinách s názvom „Brána do mesta“ (pozn.: 8/1989). Idea bola jednak posunúť stanicu v rámci riešeného územia o 500 metrov na východ a  dobudovanie severnej tangenty, ktorá mala odľahčiť mesto, čo malo umožniť pretvorenie Šancovej (vtedy Malinovského) na pokojnú oddychovú mestskú triedu. A dnešná situácia je taká aká je…

Slávo: „To je zaujímavý plán. Kedysi to vraj bolo tak, že od stanice až dolu k Medickej bol naplánovaný pás zelene, vrátane už nejestvujúceho parčíka na Belopotockého. Potom sa to prerušovalo, rozostavovalo, ale existovala nejaká predstava, že bude jestvovať taký zelený pás v meste, ktorý  by bol akýmsi dlhým kompaktným parkom. Ale ako sa teraz v tomto meste zachádza s parkami?“

Ľubo: „V súvislosti s týmto si spomínam na dva rozhovory. Jeden s Francúzom, ktorý tu bol zamestnaný tesne po revolúcii v nejakom ateliéri a hovoril, že je šokovaný, ako mesto pri podpisovaní zmlúv, alebo zadávaní architektonických súťaží vôbec nevie definovať svoje mantinely ako to má vyzerať, aké sú limity, požiadavky, výška, výhľady a tak ďalej. Bol šokovaný z toho, že to vôbec takto na Slovensku prebieha. A potom ešte rozhovor nejakého slávneho architekta zo Slovenska, ktorý žije v Nemecku a on hovoril, že bohužiaľ toto je jav nielen na Slovensku, alebo v postkomunistických krajinách, ako sme si mysleli, ale že sa to deje takmer všade, že ten developerský boom likviduje každé racionálne uvažovanie o meste. Asi to musí prejsť a keď to prejde, keď ten finančný tlak pominie, začnú tí, ktorí o tom rozhodujú uvažovať trošku inak. Ešte navyše tých 40 rokov vládnutia komunistov, počas ktorých bol veľmi systematicky a účinne likvidovaný akéhokoľvek duch miest tým, že sa sťahovali ľudia z dedín za prácou do novovybudovaných fabrík a narušil sa tak vzťah k mestám, myslenie vo vzťahu k mestu ako takému, aj k vlastníctvu, vrátane  vedomia vlastníctva verejných priestorov. Teraz prichádza nové uvedomovanie si vlastníctva, „vlastním to a teraz čo s tým?“. Asi sa tak rýchlo nepodarí, aby ľudia zrazu z ničoho nič dokázali mať k tomu okamžite jasnozrivý vzťah. To musia prebiehať procesy, musí sa to omieľať nejaký čas, čo bude trvať, no dovtedy sa ešte veľa zlikviduje. Možno sa navždy v Bratislave zamedzí tomu, aby vznikla nejaká zmysluplná stratégia dopravy. Keď sa to nevyrieši teraz, tak sa ukáže, že potom už to riešiť nepôjde, čo už s tým. No zanechá to svoju pečať na tomto meste a mesto si s tým bude musieť nejako poradiť.“

Marcelli (pozn.: filozof Miroslav Marcelli) hovorí, že treba aby aspoň tri generácie žili v meste, aby sa mohla identita mestskosti a vzťahu k nemu v ľuďoch vytvárať. Nejaká spoločná. Okrem iného hovorí, že Bratislava je mestom bez identity, že si ju len začína postupne tvoriť.

Ľubo: „Ja si myslím, že signifikantná pre Bratislavu je Obchodná ulica, pre celý mix tých čudesností a veľa ľudí zo zahraničia sa tam chodí fotiť a obdivujú to ako unikátnu vec (smiech), že v srdci mesta je niečo také ako Obchodná. Ale čo spravíš, je to kolorit.“

Slávo: “Je zvláštne, že Egon Bondy, ktorý sa sem prisťahoval, to dokázal popísať ducha miesta možno lepšie ako miestni. Hovoril, že sú dve trasy: že intelektuáli a umelci chodia cez Korzo a tí ‘bežní‘ ľudia, možno komerčnejšie založení majú obľúbenú trasu po Obchodnej. Ale dnes sa mi to už nezdá adekvátne, stred mesta sa tiež značne komercionalizuje, čo je jav bežný aj vo Viedni aj inde v zahraničí. Človek, ktorý nemá až tak veľa peňazí, sa tam už necíti dobre a skôr ide niekam inam.“

Ľubo: „Keď si to uvedomíš, Námestie SNP je svojim spôsobom mŕtva zóna. Síce tade veľa ľudí prechádza, ale to je všetko.“

Aj Gottko (pozn.: Námestie slobody) je verejné len vďaka psičkárom, ktorí ho prirodzene využívajú.

Slávo: „Presne tak. Inak to Gottko je v hroznom stave, to je druhá vec. Ale zdá sa mi, že kultúra je ten faktor, ktorý verejný priestor revitalizuje, čo si samozrejme politici neuvedomujú. Pre rozvoj kultúry tu neexistuje žiadna stratégia a sme asi jediné hlavné mesto v Európe, ktoré prakticky nemá poriadne granty na projekty, aj vrátane dlhodobých aktivít. A to sa musí zmeniť. Ale pokiaľ ide o kultúrny a spoločenský život mesta, mám pocit, že sa to tak trochu oprašuje, že musíme akoby znovu objaviť tú kultúru, čo tu kedysi bola. Štefan Žáry písal o kaviarenskom živote v Bratislave koncom 30. rokov, že bolo šesť-sedem literárnych kaviarní, kde sa normálne ľudia stretávali a debatovali, to už tu neexistuje, je to akoby viac odcudzené. Ale zase sa vynárajú iné veci.“

Možno, že sa to bude postupne vracať, nielen z nostalgie, ale aj z potreby súčasnej generácie mladých ľudí, ktorí začínajú byť trochu unudení z facebooku a chcú začať zdieľať v reálnej skutočnosti, vo verejnom priestore, nie len v tom virtuálnom.

Ľubo: „Sú to také prirodzené procesy ako to je s tými obchodnými centrami. Najskôr sa postavia obchodné domy a všetci tam budú chodiť nakupovať, ale postupne sa budú vracať k malým obchodíkom vo svojich štvrtiach. Je to taký prirodzený priebeh. Teraz pozerajú na moderné televízory, chodia do multikina a potom zistia, že už to nesedí, ja chcem niečo menšie, komornejšie, inak orientované.“

up1

Ste umelecké zoskupenie, prejavy umenia, ktoré produkujete majú elitný charakter a to je to, čo vás pravdepodobne zaujíma najviac. Predtým to bolo tak, že tým, že ste boli v centre mesta, v bývalom Véčku, že tam chodili ľudia, ktorí si vás našli práve preto, lebo ich zaujíma umenie, ktoré produkujete. Nezačali ste eventuálne po vašom presťahovaní uvažovať nad tým, že cítite nejakú vašu zodpovednosť ako entity, voči tejto štvrti, bezprostrednému okoliu? Čisto hypotetická otázka.

Slávo: „Teraz máme konečne typ priestoru, kde sa okrem umeleckých produkcií dajú v kaviarni realizovať aj nejaké spoločenské a vzdelávacie aktivity – preto sme začali robiť olovranty nazvané Hedonistická nedeľa, debaty a prednášky, skrátka stretnutia ľudí, ktorí majú nejaké záujmy, súvisiace aspoň čiastočne s kultúrou. V kontexte tejto štvrte sa mi zdá fajn vaša myšlienka revitalizácie budovy YMCA, v tej nepoužívanej časti vytvoriť priestor pre ateliéry, čím by sa tu vytvorilo čosi živé. Chvíľku tu u nás fungovali nejaké bazáre, ktoré predtým boli na Žilinskej, čo však bola externá akcia a my sme rozmýšľali, že by sme tu tiež chceli robiť niečo také, kde by mohli prísť ľudia aj z okolia, ale asi by to malo súvisieť trošku s našou činnosťou.“

Untitled-7

Chápem, že z hľadiska toho čo produkujete a z hľadiska mierky mesta ako je Bratislava to nie je úplne dôležitá otázka.

Slávo: „Blšákov a bazárov a trhov teraz povznikalo celkom hojne. Určite by nebolo zlé ísť aj tým smerom, len to chce nejakých ďalších ľudí a nejaké nápady. Ale rozhodne sa ‘miestnym aktivitám’ nebránime.“

Ľubo: „Keď sme zakladali A4, tak hlavná idea bola, aby sme nerobili obchodný dom kde kúpiš všetko, ale A4 chcela byť niečím, čo je súčasné, menšinové, čo potrebuje podporu a čo sa možno niekedy stane väčšinovým. Momentálne A4 prechádza určitým vývojom smerom k iným veciam a je otvorená. Teda keby niekto iný chcel, nebránime sa, ale my sami to nevieme iniciovať, pretože ešte stále prebiehajú stabilizačné procesy. Keď príde niekto s  návrhom a bude schopný realizovať konkrétnejšie komunitné veci smerom k tejto štvrti, tak A4 je určite priestor, kde bude mať dvere otvorené. Ale tak či onak, naša ambícia je, aby to malo prienik s kvalitnou kultúrou.“

Tu v budove YMCA však akokoľvek existuje ponuka, ktorá je veľmi rozmanitá, tak je možné, že ponuku pre štvrť tá budova utiahne aj bez vás. Ako sa tu cítite?

Slávo: „Cítime sa fajn. No ponuka A4 je predsa len iného typu ako má rockový klub a presahuje aj rámec štvrte – bolo to so žilinskou Stanicou jedno z prvých nezávislých umeleckých centier na Slovensku. Nechodia nám sem všetci, čo je vlastne dobré, lebo to združuje ľudí s podobnými kultúrnymi záujmami. Na druhej strane, keby sme boli niekde, kde to komunikuje s ulicou, mohli by sme zaujať aj okoloidúcich, ktorý by sa zastavili… Tu to úplne nefunguje, A4 musíte nájsť vo vnútri. Človek musí o nás vedieť, čo ma aj výhody aj nevýhody. “

Ľubo: „Po tom skoro roku čo sme tu, sa mi to zrazu zdá malé, hoci sme nič takto veľké doteraz nemali. Vedel by som si predstaviť nejaký ďalší priestor, kde by sme robili výstavy a vedel by som si predstaviť nejaké naše bistro smerom do ulice, kde by sa ľudia stavili, dali si kávu a aj takto by sa o nás dozvedeli.“

Rozprávali sa Bohdan Smieška a Zuzana Ivašková v auguste 2013.

foto: Eva Benková

späť na ĽUDIA

Advertisements