ĽUDIA / Matej Sohár

Matej Sohár / Hostel Possonium

Matej “Šoho” Sohár žije a pracuje v štvrti. Okrem Hostela Possonium na Šancovej ulici vlastní Hostel Downtown Backpackers na Panenskej. O jeho práci, detstve a obľúbených miestach v štvrti sme sa rozprávali v podkroví hostela, ktoré skrýva Maťov domov. Že je to človek štvrte niet pochýb.

http://www.possonium.sk   http://www.backpackers.sk

Kde sa práve nachádzame? Čo je to za priestor?

„Sme na Šancovej ulici 20, kúsok od Hlavnej stanice. Pôvodne to bol rodinný dom, ktorý v 50. rokoch kúpil starý otec, Gejza Sohár. Bol inžinier architekt zo starej prešporskej rodiny a učil vyše štyridsať rokov na stavebnej priemyslovke. Dodnes sa stretávam s tým, pritom už uplynulo osem rokov od jeho smrti, že sa ma ľudia pýtajú, či som príbuzný. Učil napríklad Kňažka, myslím, že aj Kukuru učil, čiže herci mali základy na stavebnej priemyslovke (smiech). Narodil sa tu môj otec aj s troma sestrami, aj ja som sa tu narodil. Neskôr, keď padol komunizmus, otec začal robiť svetelné reklamy. Začínal v pivničných priestoroch v tomto dome a potom sa to rozšírilo o poschodie vyššie, pričom celé ďalšie poschodie obývali starí rodičia. Pred pätnástimi rokmi sme si prerobili starú povalu na tento byt, kde sa nachádzame. Dve poschodia pod nami zaberá hostel a dole je pivnica, ktorá je prerobená na bar pre návštevníkov hostelu.“

Kedy si sa rozhodol, že ideš do takéhoto biznisu, že spravíš hostel?

„Bolo to v septembri roku 2006, asi rok po tom, čo zomreli obaja moji starí rodičia a nevedeli sme, čo s priestorom. Mal som trochu problémy na vysokej škole, tak som rozmýšľal čomu sa venovať, ako by sa dal priestor využiť. Jediný zádrheľ bol v tom, že rodičia mali dole firmu. Vtedy som im navrhol, že by bolo dobré, keby sa s firmou presťahovali a z priestorov by sme spravili hostel, keďže máme na to ideálnu polohu – sme blízko Hlavnej stanice. Podarilo sa mi presvedčil ich a tak som sa do toho pustil a v januári 2007 sme hostel otvorili.“

2

3

Keby si mal teraz, po takmer siedmych rokoch svoje vtedajšie rozhodnutie zhodnotiť, čo by si povedal?

„Bol to dobrý krok, je to veľmi zaujímavá práca. Jediné mínus je, že som si myslel, že popri tom dokončím školu, čo sa mi, žiaľ, nepodarilo, ale neľutujem. Prvý rok bol ťažký. Odrobil som si ho sám na recepcii, niekedy aj 48 hodín nepretržite som tam sedel, keďže väčšina financií, čo som mal našetrené, sa investovala do prerábky, ale potom sa to postupne rozbehlo. Hlavne v tej dobe sme boli tretí hostel v Bratislave, čo bolo super. Dnes je ich desať.“

Napokon, aj ty sám si sa pustil do ďalšieho.

„No to už budú dva roky čo sme prevzali fungujúci hostel na Panenskej, ktorý bol prvým hostelom v Bratislave. Prišla ponuka, či by som ho nechcel zobrať, tak som si povedal dobre, zobrali sme ho na polovicu s priateľkou a fungujeme tam dodnes.“

7

9

10

11

12

Robíme projekt o tejto štvrti a pýtame sa ľudí, aký k nej majú vzťah. Keď hovorím o tejto štvrti, je jasné, že každý ju môže priestorovo vnímať inak, nechcem teda vymedzovať, kde sú jej hranice. A vôbec, máš pocit, že sme v nejakej štvrti? Má toto potenciál štvrte?

„Určite má. Ja som sa sem presťahoval naspäť až v pätnástich, dovtedy som býval v Dúbravke. Detstvo som tu trávil na návšteve u babky a deda, pamätám si len také útržky. Chodili sme na trh na Žilinskú nakupovať, alebo do Prezidentskej záhrady, vtedy to bola Pionierska záhrada, k mäsiarovi na Štefánikovu alebo nižšie na Šancovú, ale väzby k miestu a s ľuďmi, nejaké kamarátstva to prišlo až neskôr. Pre mňa je táto štvrť ohraničená možno trošku iným spôsobom. Na Račko som pešo nikdy nechodil, to bolo pre mňa ďaleko, skôr smerom pod hrad, Palisády a táto lokalita, možno ešte Funus, veľa kamarátov mám v okolí Fraňa Kráľa. Ale teraz, ako máme obe hostely, tak veľmi často využívam bicykel a chodím po našej štvrti bicyklom.“

img-311105734-0001

Ako sa ti chodí bicyklom po “našej štvrti”?

„Ťažko. Nie som samovrah a nechcem veľmi chodiť po ceste, ale dá sa tu zbehnúť kúsok na Leškovu, prejdem dole cez parkovisko, ďalej už idem po ceste, Námestím Slobody, cez Banskobystrickú popri Grasalkovičovej záhrade, cez Mierko a už si to potom seknem a som na Panenskej.“

8

Takže si vzťah k týmto miestam, za posledné roky čo si tu, buduješ. Máš to tu rád?

„Jasné, že to tu mám rád, nemám vôbec tendenciu ísť bývať niekam inde, je mi tu fajn a ten trh (pozn.: Žilinská) je na nezaplatenie, hlavne v letnom období. Tak isto, keď chodím kupovať kvety, tak to mám hneď za rohom a nemusím platiť štyrikrát toľko ako v nejakom nákupnom centre. Mám svoju kvetinárku na Žilinskej, čo je zhodou okolností mamina známa zo Senca, ktorá tam chodí každý deň už dvadsať rokov predávať. Teraz nám tu otvorili potraviny, dva vchody vedľa, čo je výborné a samozrejme som odmalička odchovaný na palacinkách zo susedstva. Lacinka je úplne top, naozaj. Dúfam, že to mama neuvidí, ale ani ona také palacinky nevie spraviť (smiech). Niekedy som mal obdobia, že som tam bol každý druhý deň, teraz už tak striedmejšie. Ale môj dva a pol ročný syn, vždy keď ideme okolo hovorí „palacinku, palacinku“, tak asi to bude v rodine pokračovať. Veľmi sa mi páči budova Rozhlasu, to je veľmi zaujímavé pre turistov, tiež Leškova ulica. Tá je taká zabudnutá, tichá, rovnako ako Štefanovičova. Super, ako sa rozbehla bývalá YMCA, že je tam veľa podujatí, koncertov a celkom to tam žije. Posielame tam hostí a oni posielajú hostí nám. Často sa stáva, že kapely potrebujú niekde prespať a majú to tu fakt na skok. Ale nielen prespať. Napríklad keď v YMCA hrali fínski metalisti, čo vyhrali Eurovíziu (smiech), takí s bizarnými maskami, tak nám volali, že majú pokazené sprchy, či by sa nemohli ísť k nám po koncerte osprchovať. „Jasné, nie je problém,“ vravím. Prišli a tak sme ich videli odmaskovaných, čím sa dovtedy nemohol nikto pochváliť. Prekvapila ma baba, ktorá tam hrá v 30 cm opätkoch, zamaskovaná ako príšera a pritom má asi tak 150 cm, útle dievča, blonďaté, štyridsať kilové, takže to bola celkom sranda.“

Dávajú ti hosteloví hostia spätnú väzbu, čo videli zaujímavé, alebo reagujú na Šancovú? Napr., že tu nikde nenájdeš smetné koše, nemáš si kde sadnúť. Aké dostávaš referencie?

„No škaredá je tá ulica, aspoň podľa mňa. Od SAVky po YMCA je rôznorodá, domy sú polorozpadnuté, ale zase to má čaro pre hostí, keď prídu z nablýskanej Viedne a vidia niečo také, že proste aj takto môže vyzerať mesto. Žiaľ. Našťastie sa to začína trochu lepšiť, napríklad asi sto metrov odtiaľto na Šancovej je kaderníctvo, pánske, najstaršie fungujúce v meste, ktoré opäť otvorili. Mali pauzu, lebo majiteľka toho domu zomrela a prebiehalo dedičské konanie. Je to miesto kde chodím, lebo som lenivý si kúpiť strojček. S tetami sa poznám, dokonca kaderník odtiaľ, taký starší pán, chodil strihať deda už keď nemohol chodiť posledný rok. Mám teda svoje lokálne holičstvo.“

6

Spomínaš si na nejaké príhody? Alebo príbehy, ktoré ti rozprávali starí rodičia a ktoré sa viažu k tomuto miestu? Niečo, čo si nezažil ty, ale možno od otca to vieš, alebo od starého otca.

„Spomínam si, ešte som bol malý, že po Šancovej išiel pápež vo svojom papa mobile. Mohol som mať nejakých osem – deväť rokov. To bolo tak čerstvo po páde komunizmu, niekedy v deväťdesiatom, no a samozrejme babka mala svoje kamarátky, ktoré pozvala. V byte bolo asi tridsať ľudí, všetky okná obsadené a kývali pápežovi. To bol ešte Ján Pavol II., myslím že trikrát tu bol a vždy išiel po Šancovej, ktorá bola zaplnená ľuďmi. Sú ale aj nepríjemnejšie veci, 14. marca, na výročie vyhlásenia Slovenského štátu pochodujú tou istou trasou neonacisti k Tisovmu hrobu. Mávajú zástavami a skandujú. Vtedy po nich lietajú vajcia.“

„Otec tu vyrastal, spomínal, že druhá strana Šancovej bola územím, kde sa báli ľudia chodiť. Bola to nebezpečná štvrť. Tiež spomínal, ako chodieval dedovi s džbánom pre pivo. Niekde pri YMCA bola krčma, chodieval tam vždy s malou dušičkou. Lacinka bola predtým mliekareň, to sa pamätám z detstva. Mali jogurty, syry, mlieko, chodili sme tam s babkou kupovať mlieko v skle.“

„Dedo pomenúval ulice ešte starými maďarskými názvami, pretože ako v správnej prešporskej rodine sa u nás rozprávalo troma jazykmi. Nemecky najmenej, to sa na mňa nenalepilo skoro vôbec, ale rozprávalo sa hlavne maďarsky. To isté robím aj ja s mojím synom, snažím sa ho naučiť maďarčinu, aj keď mám takú kuchynskú, bez gramatiky. Používal staré názvy, na Krížnu Steinerová, Gotko bolo Firšnál (dnes Námestie Slobody), Obchodná bola Széplak utca, čiže častokrát som sa nevyznal v tom, o ktorej časti rozpráva, lebo som tie názvy nepoznal. Takisto viem, že si dedo doberal babku, že sa oženil s dedinčankou – babka totiž pochádzala z Podunajských Biskupíc. Vtedy to bola ešte dedina vedľa Bratislavy. Dedo sa narodil na Dunajskej, neskôr býval pri terajšom Istropolise, potom už v tomto dome.“

IMG_9674

IMG_9689

Ukazoval si mi fotografiu pôvodného stavu domu z dvadsiatych rokov, s tým, že časom ho chcete zrekonštruovať

„Chcel by som to dať do toho pôvodného stavu, tú fotku som našiel, keď sme robili poriadok na povale. Našiel som fakt zaujímavé veci a medzi nimi aj túto fotografiu. V 90-ych rokoch, keď sa robila súčasná fasáda domu (pozn. modrej farby), tak to bolo vtedy moderné, mať farebné domy, všetci sa chceli odlíšiť od tej šede čo tu vládla, tak sme vymysleli bledomodrú s tmavomodrou (smiech). Ale určite to pôjde do pôvodného stavu, ale to je otázka piatich rokov, desiatich.“

1a

Čo tu v štvrti nemáš rád, čo Ti prekáža?

„Ministerstvo financií, na ktoré pozerám, osemposchodová budova, socialistická, ale zvykol som si, aspoň že je to v noci prázdne, že tam nebývajú ľudia, takže môžu byť aj hostia trošku hlučnejší. Ďalej rozbité domy, každý jeden inej výšky, špina na ulici a to že je Šancová prašná, veď je to jedna z najrušnejších ulíc v centre mesta. Ale, že by mi vadilo vyslovene niečo konkrétne, to asi nie. Som tu spokojný, nemenil by som. Pár rokov dozadu som mal také úmysly, že spraviť ďalšie poschodie hostelu a niekam sa z podkrovia odsťahovať, ale potom som si povedal, že nie. Ak mám náladu, tak zbehnem dole, porozprávam sa s hosťami, dozviem sa kopec vecí. Ráno o piatej ma budia rozbiehajúce trolejbusy, to je fajn. Aj tie električky mi chýbajú, ale posledný rok čo chodili, bolo počuť, že trať je naozaj v zlom stave. Záhrada je super. Máme tu štyri stromy a je to taká oáza pokoja, vtedy nemá človek vôbec pocit, že by bol na nejakej rušnej ulici.“

Máš syna, budeš ho brávať na prechádzky po štvrti a rozprávať, tak toto bol Firšnál, potom Gotko…

„No jasné. Ja som mal veľmi rád keď mi babka, alebo aj otec rozprávali niečo z  histórie, čo kde bolo, takže už teraz sa mu snažím nejaké veci odovzdať, ale on je ešte malý, má dva a pol roka a len začína komunikovať. Určite chcem. Myslím si, že bude fajn keď bude vyrastať v meste, tu. Všetko máme viac menej poruke a dá sa veľa vecí riešiť pešo, alebo sa dá ísť bicyklom. Držím palce celej Cyklokoalícii, aby vyšlo všetko čo má naplánované a aby to tu konečne vyzeralo ako v štandardnom  európskom meste, kde všetci jazdia na bicykloch. V Ľubľane napríklad, mesto o polovicu menšie ako Bratislava, sú po celom centre narobené cyklotrasy. Sám som nevedel, že kadiaľ mám ísť, ktorú si vybrať, motal som sa po tých cyklistických trasách, človek na ne nie je zvyknutý (smiech).“

Vďaka za rozhovor!

 

Rozprávala sa Zuzana Ivašková. Rozhovor je takmer autentickým prepisom zvukového záznamu, realizovaného v auguste 2013.

foto: Eva Benková

späť na ĽUDIA

 

 

 

 

Advertisements