ĽUDIA / 2ka – krajinní architekti

Sedíme v ateliéri 2ka na Karpatskej ulici, u krajinných architektov. V skutočnosti sú štyria – Ivana Pasečná, Peter Pasečný, Lenka Korbeľová, Zuzana Chvostaľová a priestor zdieľajú aj s ďalšími kolegami. Ako sami uvádzajú „robíme záhradky, robíme verejné priestory, robíme námestia a parky, prevažne projekciu, čiže navrhujeme“.

Na stránke www.2ka.sk sa dočítate: „Aká je DVOJKA? Presvedčivá, v súkromí vtipná a profesijne výkonná, prísne nastavená na kvalitu. Naše interdisciplinárne štúdio sa zaoberá kompletnou projektovou činnosťou v oblasti priestorového plánovania a krajinnej architektúry. 
Inšpirovaný svetom, chceme priniesť inšpiráciu domov. Vytvárať zmyslové priestory, ktoré môžu ponúknuť skúsenosť a estetickú hodnotu. Objavovať všeobecné pravidlá, a nájsť miestne riešenie pre miesta, s výnimočnou identitou v procese navrhovania. Vytvárať miesta, ktoré budú chcieť ľudia nielen navštíviť, ale priestory, z ktorých nebudú chcieť odísť.”

Keď sme ich navštívili, bolo plno.

V júni minulého roku sme zachytili informáciu, že ste vyhrali súťaž na obnovu mestského parku na Račianskom mýte, mohli by ste k tomu niečo povedať?

Ivana: „Áno, vyhrali sme súťaž. Momentálne je vo fáze začiatku spracovania realizačného projektu. Sme veľmi radi, že sme dostali možnosť zúčastniť sa na návrhu spolu s našim kolegom Igorom Markom, je to pre nás veľmi zaujímavá spolupráca, nehovoriac o tom, že park je dosť kľúčový pre mesto. Sme tým poctení, tešíme sa z toho.“

V čom je podľa Vás dôležitý park z hľadiska mesta, ako si naznačila v predchádzajúcej odpovedi?

Ivana: „Mesto je v podstate štruktúra, ktorá stojí na matrici… na akejsi krajine. Táto krajina by v určitých bodoch mala vzklíčiť a dostať sa k  ľudom a čím viac je takých bodov a čím je lepšie kontinuálne rozmiestnenie vzdialenosti medzi týmito bodmi, tým je to lepšie pre stretávanie ľudí a rozvíjanie sociálnych kontaktov. Každý – menší aj väčší priestor je dôležitý. Toto je jeden z väčších priestorov, ktorý má samozrejme inú funkciu ako tie menšie. Je veľmi dôležité, aby v každej mestskej časti vo vzdialenosti 10tich minút pešej chôdze bol takýto priestor. Ak chýba, nehnuteľnosti strácajú svoju hodnotu, ľudia tam nechcú bývať. Jednoducho ten park je nenahraditeľnou hodnotou.“

V štvrti máme ďalšie také miesto, nie je to síce park, je to námestie, Námestie slobody, ktoré je veľké, rozľahlé a skoro vôbec nie je navštevované ak nerátame psičkárov, ktorí jediní napĺňajú ideu verejného priestoru na tomto mieste. Čím to je, že je tak vyprázdnené?

Ivana: „Podľa mňa je to tým, že tam ľudia nemajú čo robiť. Zatiaľ čo v parku na Račianskom mýte je viacero obľúbených miest, napríklad taký bufet Koliesko kde si môžete dať kofolu, mini knižnica, kde chodia dôchodkyne. Ľudia sa tu stretávajú, idú na pivko, veľa rodín s deťmi sem chodí, socializujú sa. Na Námestí slobody sa nedá posedieť pod stromami, je to tam také spevnené, rigidné územie, ohranené vyvýšenými betónovými múrmi. Mám tam trávnik, ale čo mám naňho vyliezť? Ľahnem si na ten trávnik? V akom stave je? Je neprístupné.“

foto2a

 foto2b

Námestie slobody je z jednej strany uzavreté budovou, v ktorej je dodnes nápis pavilón teoretických štúdií ale v skutočnosti je to Fakulta architektúry STU… a to je taký trošku paradox…. čo by sa podľa Vás malo robiť aby sa zvýšila jeho kvalita pre ľudí?

Ivana: „My máme v hlave koncept, ktorý čiastočne predstavil Lenkin priateľ, architekt, jedná sa o to, že podľa nášho názoru by sa mal využiť fakt, že námestie čiastočne prepája Hlavnú stanicu s Obchodnou ulicou. Teda námestie by mohlo prepájať tieto dve štruktúry. Keby prišiel turista do Bratislavy, po ceste by navštívil nejaké malé kaviarničky a dostal by sa na námestie. Námestie by sa spojilo s ostatnými budovami Slovenskej technickej univerzity, teda vznikol by tu kampus. Je veľmi nezvyčajné, aby internáty boli mimo školy, ako je to v Bratislave.Pre ostatných ľudí nie je priznané, že je to v podstate univerzitný kampus. Vy viete, že tu je Strojnícka fakulta, Chemická fakulta, Stavebná fakulta, ale nevnímate to ako študentské mestečko. Druhý problém je, že počas víkendu je námestie úplne prázdne – mŕtve centrum, mŕtve jadro. Myslíme si, že na námestí by mohla byť knižnica, tak ako v Dejviciach v Prahe, technická knižnica, ktorá by mohla byť čiastočne zapustená tam, kde terén klesá, čiastočne by tam mohol byť aj priestor na parkovanie.Vznikol by akýsi námesťopark, ktorý by ožil študentmi, kaviarňami a cez tento námesťopark by ste sa dostali na Obchodnú ulicu. Jednalo by sa o navádzanie do pekného študentského mesta, akým Bratislava je, aj tá orientácia z hlavnej stanice s by sa zlepšila. Napriek tomu, že sme krajinní architekti, nemyslíme si, že sa treba obväzovať okolo každého stromu, aleak by sa práve tu postavila budova a tá budova by námestiu dala nejakú funkciu, zmysel, tak prečo nie… Samozrejme už dlhšie sa spomína otvorenie dverí fakulty architektúry do priestoru námestia, myslím že také snahy aj sú, ale nie je to jednoduché z hľadiska bezpečnosti a tiež je to jediná parkovacia plocha pre Fakultu architektúry. To by bolo ale veľmi fajn, spraviť to priepustnejšie.“

Zaregistrovali ste intervencie do Námestia slobody, ktoré nerealizovali architekti ale umelci? Združenie Verejný podstavec sa niekoľko rokov zaoberá týmto priestorom v projekte Bod 0. V rámci projektu niekoľko vizuálnych umelcov (pozn.: Pawol Althamer, Krištof Kintera, Ilona Németh a Kiss Pál Szabolc) k tomuto priestoru referovalo. Ľudia, ktorí to riešia (Mišo Moravčík a spol.) hovoria, že Námestie slobody je pre nich zaujímavé preto, lebo to bol vždy priestor, ktorý mal ťažký ideologický nános. Bolo by lepšie to námestie nejako odideologizovať, alebo by tam mali byť nejaké pamätníky? Lebo existuje návrh, umiestniť tam pamätník súvisiaci s demokraciou a slobodou.Čo si o tom myslíte?

Peter: „To s tým priamo súvisí, že my by sme to námestie dali študentom formou kampusu a to funguje spolu – demokracia a študenti – takže asi áno.“

Ivana: „Ja si myslím, že samo to námestie je chátrajúcim pamätníkom totalitného režimu a budovať na pamätníku pamätník mi príde depresívne. To, ako vyzerá súčasná sloboda by mala vyjadrovať mladá generácia, študenti, oni by mali povedať ako to má vyzerať. Nemožno tomuto priestoru vnútiť úplne novú funkciu, stále tam treba nechať nejakú voľnú plochu na demonštrácie, na vyjadrovanie slobody… lebo je tam Úrad vlády a práve preto sa tam konajú demonštrácie. Nie je to o samotnom námestí je to o väzbe, je to o centre. Vo mne pamätníky nevzbudzujú niečo, prostredníctvom čoho by som sa mohla rozpamätať na minulosť, keď som tú minulosť nezažila.“

 foto2c

 foto2d

Myslíte, že sa podarí váš návrh prepojiť študentov s priestorom námestia?

Ivana: „Či sa to podarí? Existuje viacero návrhov a vízií na tento priestor a je ťažké povedať, ktorý sa podarí. Je tam príliš veľa záujmov na to, aby sme my mohli povedať čo sa podarí a čo sa nepodarí, ale každý z nás je tvorcom spoločného verejného priestoru a tak ako sme my dnes vyjadrili svoj názor na toto námestie, takisto to môže urobiť každý. Nemôžeme sa neustále pýtať či sa niečo podarí.“

Jedna z vecí, ktoré si na Slovensku môžeme všimnúť v dôsledku dvoch desaťročí demokracie je, že mladí ľudia nemajú zábrany v slobodnom používaní a užívaní verejných priestranstiev, čiže deje sa to, čo si spomínala. V prípade Námestia Slobody asi nestačia len sociálne aktivity. Potrebovalo by aj architektonické zásahy, pretože je v takom stave, že už neobstojíani vizuálne, ani z hľadiska funkcií, ktoré sú tam teraz ponúkané. Asi by mal prebiehať širší diškurz na úrovni mesta a na to sa chceme opýtať. Ste ako architekti zapájaní do verejných diskusií o tom, čo by sa malo robiť s verejným priestorom v meste? Ste rozpoznateľníje vaša rola v tomto procese vážna, alebo by to mohlo byť aj inak?

Ivana: „Mám pocit, že sme oslovovaní často. Neangažujeme sa možno až tak, ako sme sa angažovali v minulosti, lebo teraz je dosť veľa neziskoviek a iných organizácií, ktoré sa začali zaoberať touto problematikou. Skôr mám pocit, že teraz je také medziobdobie – najprv bolo obdobie kedy sme my dávali do pozornosti možnosť nejakej participácie a ľudia boli skôr opatrní, teraz je také hŕŕ obdobie, kedy sa ľudia do všetkého vrhajú, čo je super a potom bude zase obdobie kedy už bude toho veľa. Vtedy začnú neziskovky oslovovať architektov alebo dizajnérov, napokon už teraz sa to deje, nech im pomôžu s tým, aby to malo hlavu a pätu, aby bol ich projekt nejakým spôsobom výnimočný a to už je procesná vec, je to v podstate manažment verejných priestorov, je to komplexné, systematické a dokonca ani to nezaručuje, že výsledný produkt bude úspešný, ale môžeme sa o to pokúsiť. Čím viac spoločnej komunikácie, tým lepšie môžu byť výsledky.“

foto3a

Čo máte radi na tejto štvrti? Ktoré miesta?

Ivana: „Robia tu najlepšiu kávu v meste. Priatelia dobrej kávy na Beskydskej, to je miesto kde sa stretávame každý deň určitá skupina ľudí, ktorí sa vlastne nepoznáme, ale pritom máme jedno spoločné – máme radi dobrú kávu. Ďalej Trh na Žilinskej, najlepšia reďkvička akú poznám, reštaurácia u Óčka, náš dvorček, kde si niekedy robíme obedík a pijeme kávičku, park na Račianskom mýte kam chodíme na kofolu, na bagetu a chodíme si tam vyvetrať hlavy, samozrejme náš sekáč na Žilinskej… veľmi sa nám páči alej, ktorá je pred Úradom vlády, myslím si, že je to krásna ulica, ktorá plynule prechádza na Žilinskú, ale zároveň pre mňa osobne je táto štvrť priestorom kde sa stretnem s kamarátmi, je to pre mňa každodenná realita, každodenný stereotyp, každodenná radosť. A čím bližšie k Námestiu slobody, k centru, tým viac je tam ten pocit nejakej neslobody a niečoho s čím nesúhlasím. V podstate tu je to také akoby mestečko v meste, kde každý každého pozná. Málokto opúšťa tie miesta, ktoré si obľúbi. Málokedy je to tak, že začnete chodiť niekde inde na obed alebo niekde inde na kávu. Jednoducho máte svoje denné rituály.“

2ka_mapa 1

 2ka_mapa 2

Ty si to pekne pomenovala. My sme náš projekt nazvali dizajn každodennosti a ty si hovorila o stereotype, ktorý ťa teší, že máš z neho radosť, pričom pre mnohých ľudí výraz stereotyp znamená otupné opakovanie, rutinu, nič povzbudzujúce. Myslíme si však, že aj mestskosť vzniká opakovaním, potvrdzovaním, vytváraním si vzťahu k mestuKeď sa bavíme o tomto meste a mieste, čo je podľa vás znamená mestskosťAko vzniká? Ako by sa dala potvrdzovať a rozvíjať napríklad v kontexte tejto štvrte?

Ivana: „Mestskosť môže byť aj malomestskosť, čiže neznamená, že musí byť urbánna, odlišná od vidieckej – rurálnej. Ako ste vraveli, stereotypy to sú určité rituály, ktoré k životu potrebujeme aby sme sa v tomto chaotickom svete vedeli nejakým spôsobom zorientovať a rituály nám v tom pomáhajú. Napríklad darí sa nám ísť do PDK a vypiť si tam kávu a berieme to ako taký malý denný úspech, zatiaľ čo vo viacerých situáciách sa nám možno veci nedaria. Ten rituál nás akoby teší a drží nás v normálnosti chaotického života.“

Spravme si virtuálnu prechádzku, je jedenásť hodín, blíži sa teda obed. Kam by sme spolu išli z Karpatskej 22?

Peter: „Asi by sme išli na obed do Óčka na Karpatskú 18 a potom by sme určite išli do PDK.“

foto3b-side

Rozprávali ste, že sa medzi vami a pánom, ktorý prevádzkuje PDK vytvoril už nejaký vzťah, tým opakovaním…

Ivana: “On je taký… ticho počúva naše príbehy, podnikateľské plány, ktoré vznikajú úplne v nesúrodých súvislostiach, pozerá kto prišiel, neprišiel… „kde máte tú šialenú Japonku?, prečo ste neprišla s manželom?… prečo on prišiel o päť minút neskôr?“… teda sleduje tú svoju dennú realitu. Vždypočúva, načúva, jeho to baví si myslím… potom sa zapojí nejakou hláškou alebo usmernením… napríklad minule nám povedal, že chlapom dal radu, že vždy sa majú čudovať keď manželka od nich niečo chce, že základ zdravého vzťahu je čudovať sa. Je to milé, že nám odovzdáva svoje skúsenosti.“

Ako dlho ste v tejto časti mesta? 

Ivana: “Asi rok to bude, čo sme na Karpatskej. Najprv sme boli na Zámockej, potom v YMCA, ktorá je kúsok odtiaľto. My sme sa tak plynule premiestnili z toho jadra až sem, k nášmu slobodnému malomestskému svetu (smiech). Je to super blízko na bicykli, aj z Petržalky, aj keď sa to nezdá, je to rýchlejšie než na aute. Do centra mesta je to pešo blízko, na stanicu tiež, čo je úplne super. Tým, že sa mesto rozrastá, napríklad niekedy Kuchajda bola okraj mesta a kde je dnes, tak sa posúvajú aj hranice. Myslím, že mesto rastie a táto štvrť bude raz vnímaná ako centrum. A už možno aj je. Historicky boli centrá vždy pri železničnej stanici, to bol nenápadný uzol, železničná stanica nepustí.“

Je zaujímavé, že o štvrti, napriek tomu, že ste tu iba dva roky a vaše pôsobisko je pracoviskom, nie domovom, rozprávate s omnoho väčšou vášňou ako mnohí miestni, ktorí tu žijú dlho. Majú naopak plno negatívnych vymedzení voči tým kvalitám, ktoré sú pre nich polemické a pochybné. Napríklad budova YMCA je miesto, ktoré vyvoláva kontroverzné reakcie, lebo nie je veľmi využívané miestnymi, ale chodí sem veľa ľudí za ponukou, ktorú budova YMCA produkuje. Je to priestor, ktorý je dôležitý pre mladých ľudí v nejakom formatívnom význame, avšak to zas spôsobuje konflikty. Ako ste to vnímali, keď ste sídlili v YMCA, tú kontroverznosť alebo konfliktnosť situácií?

Ivana: „Občas sa triasli stoly (smiech), ale inak YMCA je špecifické miesto, hlavne jej architektúra je zaujímavá, cítiť tam históriu, je tam zmes kadečoho. Páči sa mi, že sú tam štyri kaviarne, tiež tam robia dobrú kávu čo je kľúčové pre naše pracovisko (smiech), ale zároveň stav tej budovy je už celkom kritický. Potrebovala by ozdraviť, takisto ako aj iné priestory na Karpatskej. My túto našu štvrť máme radi a chceme ju ozdraviť, ale nechceme ju pochovať. To znamená, že aj keď sú tu kritické body, rozbité chodníky, atď., my to budeme popisovať v len tom najlepšom svetle, aby sa nikdy nestalo to, že tieto priestory veľmi dôležité pre mesto zaniknú a nahradia ich nové. Ono sa to síce časom stane, ale pre tú našu generáciu je dôležité, aby sme tu mali naše spomienky ešte zachytené, asi je to tak u každého – čím ste starší, tým viac potrebujete známych vecí, ale zároveň aby aj tie miesta boli udržiavané, lebo potom je v tom taká nostalgia, keď vidíte, ako niečo čo máte radi chátra. Preto chceme, aby sa udržiavali veci na Karpatskej, aby na Žilinskej ostalo trhovisko, aby sa YMCA opravila a zachovala si svoju funkciu, aby to tu bolo stále také, aké to je, len ešte lepšie, pekné, ľudské, prívetivé, iné…“

 A čo keď trhovisko Žilinská zanikne? Šesť rokov sa o tom už rozpráva, možno sa to stane. Čo by ste vy ako architekti navrhovali v situácii keby nebola iná možnosť? Aké iné potenciálne miesto by ste tu v štvrti navrhovali, ktoré by mohlo prebrať funkciu trhoviska? Aby to vôbec ešte malo zmysel, pretože nie všetko sa dá presunúť len tak jednoducho z miesta na miesto.

Ivana: „Určite by to malo byť v okruhu park na Račianskom, Námestie slobody, námestie Marka Čulena. Možno smerom k stanici by sa mohlo presunúť. Možno by tam po rekonštrukcii stanice malo väčší význam trhovisko ako fontána, pri ktorej by posedávali bezdomovci. Samozrejme to je osobitná otázka, na ktorú máme svoj názor a nemyslíme si, že ich treba vyčleniť, možno oni by sa tam mohli angažovať. Čím väčší pohyb ľudí zvonku na stanicu by bol, tým bezpečnejšie by to bolo a ľudia by sa nebáli v tej svojej lokalite. “

Ďakujeme za rozhovor.

 

Rozprávali sa Bohdan Smieška a Zuzana Ivašková. Rozhovor je takmer autentickým prepisom zvukového záznamu, realizovaného v auguste 2013.

Foto a video: Eva Benková

Strih: Magda Scheryová

 

späť na ĽUDIA

 

Advertisements