ĽUDIA / Ivan Matuška

Ivan Matuška

spolumajiteľ TRIFORM FACTORY, publicista v oblasti automobilového a interiérového dizajnu, nefajčiar, nevojak.

Vyštudoval odbor Dizajn na Fakulte architektúry STU v Bratislave, v ktorom pokračoval v rokoch 1998-2001 na doktorandskom štúdiu. V rokoch 1994-1998 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, odbor Veda o výtvarnom umení. Od roku 2004 je spolumajiteľom spoločnosti TRIFORM FACTORY sídliacej na Šancovej ulici v Bratislave, venujúcej sa návrhom interiérov, predaju a prezentácii zahraničného dizajnu (nábytok, svietidlá, koberce). Venuje sa tiež publicistike v oblasti automobilového a interiérového dizajnu (Automagazín, Atrium, Arch). Pochádza z Lučenca.

http://triform.sk/

IMG_9513

Ivan, ako dlho ste tu?

„Štyri roky“

A čomu sa venujete?

„Sme tak napoly interiérové štúdio, to znamená, že sa venujeme interiérom a trošku aj exteriérom a snažíme sa predávať dizajnový nábytok, svietidlá a doplnky od renomovaných značiek.“

Tu na Šancovej ulici váš parter a vonkajší aj vnútorný priestor vyzerajú trochu ako päsť na oko. Je to hlučná frekventovaná ulica s malým množstvom ponuky. Ako to vnímaš ty?

„Nám sa po dlhých rokoch podarilo nájsť priestor, ktorý je na rušnej ulici. Potrebujeme totiž mestský parter a nejakú ulicu, kde je život, kde je premávka. Náš biznis, keď to tak nazvem, je v európskych mestách presne poziciovaný – má to byť v okrajovej časti mesta, nie v úzkom centre, kde je pešia zóna a zároveň by sme nemali byť, teda mysliac v bežnom európskom meste, za hranicami starého mesta. Jednoducho pravidlá tak platia – je to tak v Berlíne, je to v Miláne, v Londýne, je to osvedčený koncept  – ale v Bratislave, tým že je inak štruktúrovaná a nie tak vyvinutá ako veľké európske mestá, je problémom nájsť ideálne miesto. Naša terajšia pozícia je na súčasnú dobu a pomery presne adekvátna našej  veľkosti, Bratislave, aj tomu, čo sme chceli urobiť. Vyslali sme jasný signál o tom čo robíme, pre koho to robíme a ako to robíme. Už je to akceptované a už tu vynikáme, tak sme s tým celkom spokojní. Musím ale povedať, že keď sme nedávno komunikovali s jednou značku z Veľkej Británie, ktorú by sme chceli zastupovať a predávať a poslali sme im fotku Šancovej ulice, ako to vyzerá a napísali sme im zoznam značiek, ktoré predávame, tak nám odpísali, že sme na periférii! Chápeš to, z Londýna?! Že čo my vlastne chceme… A to sme na okraji Starého mesta. Naozaj sa to tu láme, tá zástavba, ktorá ide po Šancovej ulici, iným smerom na Hlavnú stanicu a na park na Račku, tak je to nielen geografická hranica Starého mesta, ale aj reálna, fyzická. Tu mesto o chvíľku končí a už je tu úplne iná výstavba, ktorá má historicky oveľa menej akúsi kontinuitu. Keď si zoberieme napr. Karadžičovu, alebo ďalšie ulice, dostali sme odtiaľ nejaké ponuky od ľudí, ktorí nám fandili a vedeli čo robíme a že potrebujeme nejaký priestor. Problém však je, že tam nie je parter. Na Dostojevského nie je parter, sú tam okná, zvýšené prízemie, čo je veľmi komické, že Bratislava nemá reálne parter. Má ho na Špitálskej ulici alebo Pri dvoch levoch, ale nemá ho tam, kde by ho mala mať. Ono si to architekti neuvedomovali ani v minulosti, ani v súčasnosti – najkrajší príklad je Mýtna ulica a Národná banka Slovenska, kde sto metrov idete vedľa vysokej steny(!), v Starom meste(!), bez problémov, idete vedľa steny, kde mal byť nejaký parter, niečo pekné, kaviareň, kvety, dizajn, takéto veci! Náš terajší parter na Šancovej, tieto štyri výklady sú pre nás veľmi cenné a vynikajú. Pravda je, že keby sme výhľadovo mali tento priestor využívať naďalej, tak isto by sme ich vysekali až po zem a nechali si okno od hora až po chodník. To som tu napríklad ešte ani nevidel. V takej budove, v takejto zástavbe. Chcel by som vidieť to híkanie na všetkých inštitúciách, že čo sa to deje, že jeden obyčajný bytový dom zašumený, že chceme urobiť to, čo je absolútne štandardné na historických objektoch v Paríži a všade v civilizovanej Európe, tak tu s tým bojujeme! Pre našu profesiu nie šťastná uzavretosť, potrebujeme sa otvoriť. Keď ide niekto autom, má vidieť toto: dizajnéri a architekti sedia v pekných farebných kreslách, majú otvorené veľké výkresy, sú tam klienti a je jasné čo tam je. Čitateľnosť našej profesie má byť jednoduchá.“

Karpatská ulica, ulica nadväzujúca na Šancovú, má prívlastok napísaný na jednom tam visiacom posteri, že „ulica dizajnu“. Sú tam síce nejaké dizajn shopy, ale neviem, ty máš pocit, že by sa to  takto skutočne profilovalo, alebo skôr to bola ambícia, ktorá nedobehla skutočnosť. Čo o tom vieš?

„Dokážem sa k tomu vyjadriť, je to už dvadsať ročná história. Boli tam prvé galérie dizajnu, išlo tam veľké množstvo energie do marketingu a vecí okolo a do určitej miery to aj funguje, aj keď viem, že v poslednej dobe sa už od toho upúšťa. Pravda je, že tá ambícia do určitej miery pritiahla prevádzky. Ešte v nedávnej dobe tam boli štyri, ktoré akosi súviseli s dizajnom a nejakým interiérovým nábytkom. Ale žiaľ, tá ulica nemá parametre, ktoré má mať na taký účel. Je to tranzitná ulica, ktorá začína a končí dvomi náročnými križovatkami a tá horná križovatka je naozaj zložitá aj pre domácich – vystihnúť ten moment kedy prejsť – a spojiť toto s dizajnom je veľmi nešťastné. My sme si uvedomovali, že prichádzame do štvrte s takouto reputáciou, tá vizualita je tam za dvadsať rokov pomerne jasná a ľudia na to odkazujú a vnímajú to. A pretože patríme do tejto časti štvrte, tak sa k tomu pripájame. V inej časti Bratislavy sa nič podobné nevyprofilovalo. Pravdou je, že sa tu zgrupovalo zaujímavé množstvo architektonických ateliérov v okolí Karpatskej, Čajakovej, Smrečianskej aj Ľadovej ulice. Architekti oceňujú, že si vedia prenajať malý komfortný domček v blízkej dostupnosti s určitým súkromím, ktorá inde nie je. V takomto dosahu určite nie.“

Šancová ulica je kľúčovou mestskou dopravnou tepnou, ktorá zároveň vo vnímaní mnohých znamená hranicu Starého mesta, podľa viacerých označení je už celá táto štvrť akoby šedou perifériou centra.

„To určite sedí. Hanlivé, ale keď sa na to pozrieme, tak oprávnene hanlivé. Je to spojnica vlakovej a autobusovej stanice a tým pádom je to dané, nehovoriac ešte o Trnavskom mýte, čo je ďalšia  centrálna križovatka trás. Tým, že fungujeme na takejto spojnici, tak je prirodzené, že sú tu trajektórie od študentov až po najpestrejšie sociálne vrstvy. Blízkosť staníc vždy vygeneruje podhubie  pre rôznorodé sociálne vrstvy a Šancová ulica ich zachytáva. A ďalšia vec je, že je to spojnica na Kramáre, to znamená, že sanitka prebehne okolo niekoľkokrát do dňa, ale patrí to k hlavnému mestu. Bol som v L.A.,  vystúpim z lietadla a sanitka šla každých 5 minút, tak to proste je. Dotvára to tú rušnú tepnu a to je celkom dobré. Stále to nie je také rušné ako vo full size európskom meste.”

V našich predošlých rozhovoroch si opakovane referoval k bezprostrednému okoliu, viem, že ťa zaujímajú verejné priestranstvá, v tomto prípade to je chodník, ktorý je aj pred vašim showroomom. A viem, že máš aj zaujímavú príhodu o tom, čo sa stalo, keď ste zasadili trochu zelene, na tom málo miesta, kde sa vysadiť dá.

„Je to veľmi dobrý príklad, ktorý našťastie nemá tragický koniec, napokon dopadol dobre. Stručne tú príhodu zhrniem. Pred našou fasádou sú tri stromy a okolo nich je štvorec v obrubníku, ktorý je buď blatový alebo zaprášený. Vysadili sme si tam preto trávnik, o ktorý sme sa starali vyše roka. A mesto, ktoré robí pravidelnú údržbu na jar a na zimu tak, že vytrháva burinu kvôli alergikom, ako nám bolo povedané,  najalo firmu a robili to v noci. Neprišlo im to divné, tí zamestnanci mali pocit, že tam je veľa buriny a dali si prácu, že celý náš trávnik vybrali, naložili do nákladného auta a odviezli. Na druhý deň sme si to nedokázali vysvetliť. Hovorím si, tráva, kradne sa tu všetko, ale tráva? Neverím! Na našom kamerovom zázname sme uvideli, že to urobili ľudia z tej a tej firmy, ktorá bola na tú prácu najatá a nášmu susedovi to nedalo, tak sa do toho angažoval a zistilo sa, že došlo k nedorozumeniu. Tí ľudia naozaj nevedeli, či to majú vytrhať, alebo nie a do týždňa zjednali nápravu a vysadili nám nový trávnik a ospravedlnili sa nám, čo je pekné uzavretie príbehu. Obyvatelia – susedia sa hneď potešili a staráme sa o to ďalej. A rozčuľuje ma napríklad, že keď prechádzam po Šancovej, tak jednoducho nechápem, že mesto nemá zdroje ani na to, aby sme tu mali odpadkový kôš! Ľudia musia  ohorok aj drobné smeti zahodiť na chodník! Ani v Starom meste okolo stromov nedokážeme udržať zeleň, tak keď už na toto nevychádza rozpočet, tak sme veľmi chudobné mesto, veľmi chudobná krajina, ale najskôr veľmi chudobná spoločnosť. Ja už vlastne ani nemám nároky, nemám očakávania, keď sa nevieme starať ani o hlavné mesto, ktoré je turisticky zaujímavé.“

MATUSKAfinal

Aké miesta máš ako používateľ tejto mestskej časti rád? Keď si predstavíš Šancovú, Štefánikovú v nadväznosti na Pražskú, medzi Račianskym mýtom a Námestím slobody. Je možno aj niečo, čo si predtým nemal rád, ale nejakým opakovaním si si to obľúbil. Kaviarne, reštaurácie, verejné miesta, trhovisko…?

„No…len Photoport, jednoznačne! Na Štefánikovej, už som hovoril ako som do nej zaľúbený, sú  prevádzky, ktoré…Ja by som si tam rád našiel niečo svoje, ale keď pozerám, vidím tam holičstvo, vidím tam také kafé, hentaké kafé, ale nič podľa môjho gusta. Proste Filip Vančo a jeho Photoport, to je úplne iný prístup. Lebo keď vidím ten Hotel Matyšák povyše, obložený kúpeľňovými obkladačkami, tak to ťažko, však? Pražská ulica smerom hore už nič ďalšie neponúka a keď prejdem sem, ako je Žilinská, vidím ten nový obytný komplex (!), nešťastný Dax… Poviem vám, keď som bol na škole, tak sme chodili s kolegami a pedagógmi do rozhlasu, do pyramídy, tam bola kedysi reštaurácia. Hore na terase umožňovala zaujímavý mestský výhľad, už si nespomeniem ako sa to volalo, ale bolo to pekné. Architektúra rozhlasu má samozrejme neopakovateľnú charizmu a tá kaviareň, to bolo niečo, čo patrí  do mesta. Keď som v Paríži, v Londýne a idem po meste, tak predsa vojdem do nejakej zaujímavej veci, nevojdem do kaviarne v štandardnom bytovom dome,  kde sú vysekané dve priečky a hneď je to kaviareň. Takáto, ako tu za rohom. A pred fakultou architektúry, tam čo sú tie prevádzky, to tiež nechápem… Reálne, toto nie je lokalita, kde je dobrá kaviareň a reštika, hoci teraz dole na Námestí slobody niečo otvorili. Napriek tomu, že tam vždy boli nejaké prevádzky, tak na koncentráciu vysokých škôl, úradov a inštitúcií ktoré tam sú,  je to žalostné, je to biedne, že nemôžem nikde ísť. Len ten Photoport je zaujímavo nastavený. Krásna záhrada, nie je tam žiadna nálepka coca-cola a nesedím na stoličke zlatý bažant, pekne vyriešený bar a koncept je taký, že človek tam príde aj za umením, aj  za oddychom a cíti sa ako v meste, ako v mestskom prostredí.“

Rozprávali sa Bohdan Smieška a Zuzana Ivašková v auguste 2013.

foto: Eva Benková

späť na ĽUDIA

Advertisements