ĽUDIA / Palo Čejka

Palo Čejka

grafický dizajnér, ilustrátor a hudobník. Vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave – katedru fotografie v ateliéri Miloty Havránkovej a štúdium ukončil na katedre grafického dizajnu v ateliéri Ľubomíra Longauera. Venuje sa tiež fotografii a literatúre. Martin Šútovec (Shooty) na svojej stránke spomína na časy štúdia grafického dizajnu: „Mali sme radi Monty Pythons, Henryho Rollinsa, Kosu z Nosa a Pala Čejku.“ Pochádza z Bratislavy, žije v štvrti.

IMG_9586

Základná otázka, ktorá nás zaujíma, je nasledovná: aký je vzťah medzi každodennosťou Pala Čejku a touto časťou mesta, touto štvrťou?

„Základná vec je, že väčšinou sa tu ráno zobudím a keď si chcem kúpiť raňajky, tak idem za roh na trh. To sú základné veci.“

Ako dlho tu bývaš?

„Rozmýšľam nad tým, ale nie som na toto moc dobrý, asi sedem rokov.“

To už je dosť dlhá doba. Sú také povolania, najmä pri pomáhajúcich profesiách to platí, že po siedmych rokoch tam hrozí takzvaný syndróm vyhorenia a že by ho mali zmeniť. Ty si uvažoval, že by si zmenil miesto svojho bydliska? Alebo sa ti tu žije dobre?

„To by bola škoda, lebo čím dlhšie si na nejakom mieste, pokiaľ teda nemusíš riešiť vyslovene nejaké vážne problémy, tak sa s tým miestom zžívaš  stále lepšie a lepšie. Poznávaš detaily a preto sa cítiš stále viac doma. Cítiš sa ako vo svojej štvrti. Ľudia na ulici ťa poznajú, už ti pokývnu hlavou, človek v obchode ťa pozná, proste čím viac je to tvoja štvrť, tým menej sa ti chce z nej odísť. Ľudia to majú radi, byť v nejakej bande a toto je podobné.“

Ako vnímaš tú štvrť subjektívne? Kde asi hraničí a pokiaľ sa rozprestiera od miesta kde sa nachádzame?

„Myslím, že čisto pocitovo by som to ohraničil Hlavnou stanicou, tá to pre mňa určite uzatvára. Určitou subjektívnou hranicou je pre mňa trasa ako chodievala električka zo stanice (pozn.: Štefanovičova ulica), tam niekde by som to odrezal a potom Rozhlas a Račianske mýto a zase takým oblúkom hore okolo YMCA až po tunel na Karpatskej.“

A aké sú tvoje najčastejšie denné trajektórie na týchto miestach? Kade chodíš a kde rád chodíš?

„Najčastejšie smer do mesta. Mám už vyšliapané také cestičky samozrejme a keď ide niekto so mnou, tak sa potkýna, pretože ja prechádzam zdanlivo nelogicky z jedného chodníka na druhý, každý deň v podstate rovnako a možno to nemá logiku, ale tak som si to vytrasoval.“

Palo Cejka

Naznačil si, že považuješ túto štvrť už za svoju, teda  použil si výraz „moja štvrť“. Je tu stále čosi, čo sa dá objavovať v tejto časti mesta aj po siedmych rokoch? Alebo je to pre teba už také rutinné, všetko čo sa tu odohráva?

„To podľa mňa nie je rutina! Keď sa ti potvrdzuje, že je to tvoja štvrť, tak to je strašne príjemné. Rutina mi pripadá ako niečo, čo už nudí, alebo čo je nepríjemné, ale toto je naopak zážitok, sledovať tie krásne miestne „Nšo-či“, ktoré sa tu na rozdiel odo mňa narodili a chodia tu každý hore-dole po ulici a sledovať ako rastú je pekné. Alebo vnímať trebárs všelijakých miestnych pobudov, ktorí sa tu potĺkajú, ako sa menia. Tak to všetko patrí k permanentnému objavovaniu a vôbec to nie je nuda, lebo sa to mení, hoci sú to stále tí istí ľudia.“

Čo máš rád na tejto štvrti? Aké miesta, atmosféru, smrad?

„No áno, dobre si to povedala! Je to tak, že keď už ťa naozaj zdravia ľudia na ulici, tak vtedy ten smrad je tvoj a nikto sa nesmie do toho montovať, nikto to nesmie zhadzovať, musí to tak byť, to je charakter, ktorý to má. Všimol som si napríklad, že veci, ktoré mi predtým akosi nevadili, tak začínam byť taký dosť… až taká agresivita vo mne stúpa. Napríklad keď vidím, že nejaký veľmi hnusný grafit sa na niektorom z tých pekných domov objaví, alebo keď sa nám niekto vymočí pred bránou, tak začínam byť na nieto veci háklivý, čo by som nikdy pred tým od seba nečakal. Tak to ide asi jedno s druhým – s vekom aj mojou príslušnosťou k tejto štvrti.“

IMG_9618

A tých sedem rokov čo tu žiješ, priamo oproti budove YMCA,  za akým programom tam chodievaš?

„Je to super mať cez cestu v jednej budove koncentrované tri kluby a päť krčiem dokopy, je to veľmi príjemné. Tu od nás, z tejto strany dvora nepočujeme, tak isto ako vy, lebo bývame v jednom dvore, nepočujeme ani hluk z ulice, nepočujeme ani pokrikujúcu mládež v noci, na čo sa môžu asi právom sťažovať ľudia, ktorí bývajú tam z tej druhej strany. Ale možno by mi to nevadilo, to by sa videlo, keby to tak bolo, ale byt do cesty by som si nikdy nekúpil. Našťastie mal som možnosť výberu a vybral som si takto.“

Keď sme robili rozhovor so Slavom a Ľubom z A4-ky (pozn.: Slavo Krekovič a Ľubo Burgr) pred niekoľkými dňami, tak ťa spomínali v takom kontexte, že jeden z tých príjemnejších aspektov ich presťahovania do budovy YMCA spočíval v tom, že akoby prišli do štvrte za mnohými svojimi skalnými fanúšikmi a práve teba medzi inými zmienili. A4 to je teraz nový priestor v YMCA, rok sú tu. Aký to malo pre teba význam, že sem prišli?

„Asi podobný ako pre nich. Tak ako oni majú podľa mňa teraz najlepší priestor na divadlo aký kedy mali a najlepšiu sálu a kaviareň ako kedy mali, tak takisto ja mám pre domom perfektné divadlo teraz, alebo miesto kde bývajú koncerty, kde bývajú všelijaké akcie, všeličo sa tam organizuje a v rámci tej ich putiky sú i ďalšie možnosti – nejaké zaujímavejšie typy piva napríklad, to je tiež dôležité.“

Kde tu chodíš ešte rád na pivo v štvrti?

„No odkedy je tu A4, tak najmä k nim. Teraz nemajú sezónu, cez leto majú prázdniny a už sa teším, už mali otvoriť 15.8. ale už je 19.8. a stále nič, tak dúfam, že zajtra už otvoria.“ (pozn.: už je otvorené) Inak chodil som aj do Randalu, aj do Hopkirku, do všetkých tých podnikov čo sú v YMCA, chodil som za roh do Očka, predtým sa hlavne tam diali veci a dejú sa tam dodnes a Rahan, ktorý má ten podnik, tak je starý kamoš – takže je to štvrť plná pokleslej kultúry a to je dobré.“

Palo, my sme susedia, bývame v tom istom vnútrobloku, a on sa teraz oplotil a zamkol. Pričom už sme sa o tom rozprávali aj predtým a mne osobne najviac vadí, že tadiaľto dosť veľa seniorov migrovalo cez ten dvor, skracovali si prirodzene cestu od Šancovej, alebo od Björnsonovej smerom na trhovisko a naspäť. Ako vidíš tuto záležitosť?

„Ja sa neviem úplne rozhodnúť tak, akoby som sa k tomu jasne vyjadril. Je to asi aj normálne aj nie, ako keby som tak trochu lavíroval. Na jednej strane súhlasím, že tie dvory boli tradične prístupné každému a v rámci toho, ako sú tu tie komunikácie hranaté, tak všetci tadiaľto chodili, nielen starí ľudia, ktorí chápem, že nevládzu a že teraz majú dlhšiu cestu, prosto ľudia boli zvyknutí chodiť cez tie dvory. Na druhej strane chápem aj ľudí, ktorí majú pocit, že keď sa budú izolovať, keď sa zatvoria, že sa tým vyrieši nejaký ich pokoj a že to je ich priestor, že oni si to kúpili, majú tu svoje byty, sú pri rušnej štvorprúdovke. Okrem toho investovali do toho čas a energiu, aby ten dvor urobili a naozaj, to je bez debaty, kedysi tam boli len kontajnery, bordel, prach, autá a keď napršalo, tak blato a teraz je to esteticky oveľa lepšie, je to príjemnejšie. Že je to zatvorené ma trochu otravuje, že si musím tým pipákom otvárať. Nepáčia sa mi ani mreže, nevyzerajú  bohvieako. Na druhej strane je tu oveľa menej áut ako bolo pred tým. To je ďalšia vec, vyzerá to krajšie, je tu menej áut, tak každá tá situácia má niečo do seba a fakt ja si neviem vybrať. Vychádzam z toho, že je to realita. Stalo sa to, že nejakí ľudia boli šikovní, mali svoje dôvody prečo to urobili a tak to zorganizovali. Ja som neurobil nič, oni áno a situácia sa istým spôsobom zlepšila. Vieš, s autami je to u mňa tak, že čím menej ich vidím, tým je to prostredie pre mňa normálnejšie. Stačí vyjsť von a ulice sú narvané autami a zúfalstvo ma obchádza, keď idem po chodníku, ktorý pomaly už má osem centimetrov a úplne sa doňho nezmestím a cítim sa naozaj z každej strany utláčaný tými autami. Niekedy si trúfnem na cestu, tá je tiež dosť úzka a ešte aj po nej jazdia autá, aj v tých úzkych uličkách a šoféri na mňa kývajú ako na blázna, že nech padám na ten chodník, na ktorý sa ale nezmestím, keď idem nebodaj na bicykli, tak som stále v nejakom protismere. Keby som mal dieťa a mal tlačiť kočík po tom chodníku, tak asi úplne podľahnem zúfalstvu.“

To mi príde ako fenomén, ktorý patrí do tohto priestoru asi ako súčasť nerozvinutej kultúry, že v tomto meste akoby sa myslelo v prvom rade na ľudí, ktorí jazdia autom, teraz sa začína minimálne na nejakej zdvorilostnej úrovni myslieť aj na cyklistov – pomalým vyznačovaním cyklotrás – hoci donedávna sa tu cyklotrasy chápali ako čosi, čo je čisto rekreačná vec. Ale mestá by sa mali budovať predovšetkým pre chodcov, pritom chodci akoby mali úplne najhoršiu pozíciu, špeciálne v tomto meste, čo je vidno najmä v zime, keď sú najprv odpratané cesty, pričom pri prechodoch pre chodcov sú haldy snehu a nikoho to netankuje, nedá sa ani vystúpiť z verejnej dopravy, pretože zastávky sú neodpratané atď. My sme najmä chodci, auto používame minimálne, bicykel vôbec, je preto zaujímavé počúvať tvoju skúsenosť ako cyklistu, že tiež to nie je ľahké sa tu na bicykli presúvať.

„Nie som až taký veľký cyklista, lebo sa to v Bratislave ani neoplatí. Chodím veľmi rýchlo pešo, skoro všade chodím pešo a je to najlepšie. Akurát ma otravuje to, že som nútený ísť po chodníku, na ktorom stoja autá. Vidím, že so mnou nikto nepočíta, že to je tam len na parádu tých pár centimetrov!

Čo ťa ešte štve na tejto štvrti? Čo si myslíš žeby mohlo byť inak, alebo by sa to dalo zmeniť a z nejakých dôvodov sa to ešte nestalo.

Napríklad vyzerá to ako detail, taký normálny prístup k veci. YMCA, ako budova, ktorá je zaujímavá, ktorá je srdce celej tejto štvrte a pred ňou na Karpatskej je trolejbusová zastávka, ktorá sa nedávno posunula o pár metrov vyššie. Je to aj trochu smiešne, pretože sa tam sa prepadla časť chodníka, priamo to narušuje tú budovu, rastú tam všelijaké divoké rastliny, môže tam niekto spadnúť a zraniť sa, teda dosť katastrofálna situácia. Namiesto toho, aby niekto prišiel a začal zachraňovať tú budovu a opravil tam to zábradlie, vyšklbal odtiaľ tie rastliny, ktoré už zarastajú pomaly do jej základov, tak sa iba posunula zastávka o kúsok ďalej, aby sa to nejako vyretušovalo a teraz sa na to zabudlo. A to je ten charakteristický druh prístupu k veciam. To sa mi nepáči, ale inak až tak veľmi nevadí nič.“

Keď si spomínal YMCU, tú pestrú ponuku v nej, aké sú ešte miesta, ktoré špeciálne v tejto štvrti považuješ pre seba za dôležité? Čo tu ešte máš rád?

To je inak veľmi typické, že ľudia tu majú tie rituály súvisiace s miestom. Na tých denných alebo týždňových rituáloch vidno zviazanosť ľudí so štvrťou a mňa zaujíma, čo sa stane, keď povedzme do roka alebo určite do nejakého obdobia, ktoré je pred nami, skončí to trhovisko na Žilinskej, aký to bude mať dopad na komunitu ľudí, ktorí tam sú zvyknutí chodiť.

Ja verím, že sa to tak nejako čiastočne podarí zachrániť, že to trhovisko tam zostane, že sa podarí presvedčiť človeka, ktorý je zodpovedný za to, ako to dopadne. Lebo on je zodpovedný za hodnotu tej štvrte a musí si to uvedomiť. Hovorí sa, že sa tam má stavať nejaký dom, to znamená, že za hodnotu bytov v tom jeho dome je zodpovedný on a keď si to neuvedomuje, tak je to smutné. Ak je podnikateľ, tak mal by vedieť, že tá hodnota bude o to väčšia, že zostane v tej štvrti niečo, čo je úplným centrom a čo je veľmi dôležité a o tých pár bytov, alebo o tých pár metrov štvorcových, o ktoré by vlastne prišiel ten dom a vlastne by o ne neprišiel, pretože to trhovisko by sa mohlo stať perfektnou súčasťou toho domu na jednej strane, to trhovisko by mohlo byť najlepšie aké kedy bolo, že tie staromódne búdky, ktoré vyzerajú, majú akože ….“

…nádych histórie

„…áno, ale v podstate sú dosť hnusné, tak by mohli byť oveľa lepšie, všetci tí trhovníci by mohli byť oveľa spokojnejší, a ešte by sa zachovala aj tá hodnota. Keď tam postaví nejakú čo ja viem čo, garáž, alebo práčovňu, alebo kočikáreň, alebo ja neviem hocičo, alebo nebodaj nejaký prízemný byt tak to akurát zabije. To znamená, že podľa mňa jeho podnikateľský zámer by mal byť taký, že „dámy a páni, kúpte si byt, dolu máte parádny trh“. V Bratislave je už iba jedno miesto také, alebo dve.“

Napokon architekti Aleš Šedivec s Barbarou Zavarskou, ktorí inak bývajú tiež tu, v štvrti, v rámci projektu Mestské zásahy pred niekoľkými rokmi, to takto nejako navrhovali. Ty si videl tú vizualizáciu?

„Áno, oni jednali s tými ľuďmi a ponúkali im skoro hotové riešenie, takže všetci sú oboznámení so situáciou a ja len dúfam, že ľudia sú rozumní a že pochopia, že je to pre nich dobré ako pre podnikateľov. Naozaj, ten trh dáva hodnotu tomuto miestu. Ak to ten človek nevie, tak potom je to zlý podnikateľ. Môže si so svojím majetkom, so svojim priestorom robiť čo chce, ale je aj tak zodpovedný za to, ako sa tu budem cítiť ja a všetkých týchto niekoľko tisíc ľudí ,čo tu žije a bol by som rád, keby mu všetci odkázali, že má zodpovednosť za kúsok ich života, za ich prostredie, ktoré tu majú.“

Akú dávaš šancu tejto štvrti, keďže sme na Šancovej ulici?

„Asi takú ako celému tomu mestu. Žijem tu, takže predstavujem si to ružovo.“

Čo by sa malo robiť, aby to bolo ružové? A kto by to mal robiť?

„Najlepšie je, keď tie veci fungujú tak nejako lokálne, lebo ľudia, čo niekde žijú, tak vedia čo potrebujú. Nemusia sa o to starať všetci, lebo to by bol úplný bodrel. Tie dvory v okolí, okrem tohto, ktorý už sa trochu zlepšil, tak sú veľmi romantické a sú veľmi pekné a sú pre ľudí aj prístupné a je to fajn. Takže posunuli sme sa kúsok ďalej  a zlepšuje sa to. Pokiaľ tá YMCA nespadne, čo tiež hrozí, lebo napriek tomu, že sú tam tie kluby, a napriek tomu, že sú dobré a že sú tam výborné koncerty,   dúfam, že to nespadne, lebo je to naozaj pulzujúce srdce tejto štvrte. Lebo o tú budovu sa pravdepodobne nikto veľmi nestará, ale neviem, o tom by si asi ty vedel viac, tak dúfam, že aj ty sa vyjadríš a porozprávaš o histórii aj o súčasnosti tej budovy, ktorá je tu naozaj dôležitá. Treba sa vždy o niečo pokúšať, keď už sa v niečom orientujete, tak do toho treba šťúrať. Veď  prinajhoršom prehráte.“

IMG_9612

Inak Palo, jeden zo spôsobov, ako si môžeš prehĺbiť vzťah k nejakému miestu je taký, že ho pomenuješ. Ako by si pomenoval túto štvrť?

„To je perfektný nápad a čudujem sa, že vôbec neviem na to odpovedať. Lebo je to úplne logické, má to nejaký názov táto štvrť?“

Nemá. Súčasťou tohto procesu je, že sa ľudí pýtame a budeme zhromažďovať návrhy.

„Vôbec neviem na to teraz odpovedať, ale samozrejme prvé čo ma napadlo, je to, s tým čo sme začali – moja štvrť, tvoja štvrť, naša štvrť – no keďže nemá žiadne meno, tak môžeme vymyslieť nejaké srandovné.“

My sme zatiaľ dali názov „Štvrť na päť?“ (slovo štvrť je na päť). Trochu sa hráme s tým časom, že už je načase. Potom štvrť, ako taký ten výsek priestoru, čo ty si opísal, že ako ty tú štvrť vidíš, že ide od Račka a zaberá ten uhol Štefániková, Šancová, Hlavná stanica, tak to naozaj robí ten štvrť výsek. Tak sa pohrávame, nedávame tomu názov, zatiaľ len pracovne, že „štvrť na päť s otáznikom“.

„To je super, treba tomu dať názov. Všetky tie staré štvrte majú pekné názvy. Možno treba aj pátrať, že ako sa tomu slangovo hovorilo kedysi. “

Budeme hľadať. Ďakujeme pekne za rozhovor!

Rozprávali sa Zuzana Ivašková a Bohdan Smieška. Rozhovor je takmer autentickým prepisom zvukového záznamu, realizovaného v auguste 2013.

foto: Eva Benková

späť na ĽUDIA

Advertisements