PROCES

sancova1nahlad

foto: © Eva Benková pre Dizajn každodennosti

Všetci sme niekde miestni. Nemuseli sme sa tu narodiť a nemusíme tu ani vlastniť nehnuteľnosť. Uvedomujeme si však, že toto miesto nás istým spôsobom utvára a, že aj my sa podieľame na jeho utváraní. Máme potrebu artikulovať našu každodennosť spojenú s týmto miestom – zdieľať ju, rozprávať sa o nej. Tá potreba je o to naliehavejšia, že sme dennými nomádmi, netrávime čas na jednom mieste, ale na mnohých. Stále však to svoje miesto niekde máme alebo túžime mať, či ide o domov, prácu, stretnutia. A o tom to je.

Dizajn každodennosti je otvoreným, neohraničeným projektom „objavovania – zaznamenávania – reflexie a šírenia “ vnímania miesta*. Otvoreným preto, lebo otvorenosť považujeme za základný stavebný prvok fungujúceho mesta, ktorý kreuje jeho potenciál. Neohraničený, keďže miesto nevnímame ako jedno, konkrétne, uzavreté, ale ako nikdy nekončiace, produkované opakovaním zdanlivo banálnych aktivít na dennej báze. Uvažujeme o ňom ako o jasne vyjadrených momentoch v sieti sociálnych vzťahov.

Hlavným zámerom je prispieť k premýšľaniu o význame miesta v každodennom živote, vytvoriť impulzy a otvoriť priestor pre ďalšie prístupy, ktoré môžu rôznymi spôsobmi a na rôznych úrovniach spolupráce zlepšovať identifikáciu sa obyvateľov a užívateľov s miestom, kde sa odohráva ich každodennosť a napomáhať tak formovaniu mestskej skúsenosti.

Pojem „dizajn každodennosti“ predstavuje v našom ponímaní prežívanie zložitej intimity každého z nás – každodennú individuálnu skúsenosť človeka spätého s prostredím, ktoré ho obklopuje. Človeka spojeného s miestom – bydliskom, prácou, verejným priestorom, susedstvom – pričom všade tam a nezriedka aj niekde na pomedzí tohto všetkého sa odohráva každodenný život. Vždy však v priestore a čase – na mieste, v pohybe, v interakciách.

Denne  učiníme množstvo drobných rozhodnutí a zároveň realizujeme všedné rituály, dotýka sa nás existenciálne chvenie, ale aj možné stretnutia s nečakaným, obklopuje nás všednosť, rutina, ba až banálnosť, ale súčasne dokážeme takmer denne objavovať nové skutočnosti, príbehy, súvislosti. A toto všetko sa odohráva tak v intimite vlastného vnútra ako i v nevyhnutných či vyvolaných interakciách a rozhodnutiach, prostredníctvom ktorých organicky spoluutvárame m(i)esto.

Každodennosť je pre nás výsostne subjektívnym prežitkom, odohrávajúcim sa tak v individuálnom, ako aj spoločnom prežívaní. Sme, žijeme – bývame, pracujeme, oddychujeme, vytvárame vzťahy. Naše bytie vytvára stopu založenú na spletitej interakcii – sociálnej, ekonomickej, kultúrnej. Sme dizajnérmi našej vlastnej každodennosti a zároveň spoludizajnérmi každodennosti spoločnej**. Ak sme vnímaví, máme predstavivosť a potrebu reagovať, tak hľadáme, objavujeme, zaznamenávame, reflektujeme a šírime.

* Vnímanie miesta predstavuje výsledok vzájomnej prepojenosti mentálnych, sociálnych a environmentálnych procesov, ktoré sa podieľajú na flexibilných vzťahoch s fyzickým charakterom miesta. 

** Vzťahuje sa k žitému priestoru a času, pracujúc s parametrami každodennosti európskej mestskej civilizácie.

Dizajnom každodennosti chceme:

  • priblížiť individuálne aj spoločné skúsenosti ľudí spojené s miestom ich každodennosti (kde žijú, bývajú, pracujú, trávia voľný čas), prostredníctvom ktorých sa formuje ich vzťah k miestu a jeho vnímanie odohrávajúce sa v emocionálnej rovine;
  • vyvolať záujem o miesto artikulovaním zdanlivo nepodstatných symbolov napomáhajúcich formovaniu mestskej skúsenosti (porozumeniu diverzite a heterogenite života na danom mieste) a vnímaniu miesta jeho obyvateľmi a užívateľmi.

 

VÝCHODISKÁ

Sme si vedomí, že existuje množstvo komplexných prístupov, či už z oblasti urbánnej antropológie, sociológie mesta, humánnej geografie, filozofie, urbanizmu a ďalších disciplín, zaoberajúcich sa deskripciou a analýzou priestoru, diagnostikovaním stavu miest, štúdiom každodenného života obyvateľov, odhaľovaním existujúcich časovo – priestorových súvislostí, vytváraním komplexných rozvojových vízii a stratégií a pod.

Pracujeme s poznaním opretým o teoretickú bázu, existujúce myšlienkové prúdy a školy, o súčasné témy a problémy nastolené výskumom miest a používané metodológie. Ide predovšetkým o prístupy a témy, ktoré považujeme v tomto kontexte za kľúčové:

  • priestorovosť
  • vzťah miesta a priestoru
  • mesto ako otvorený systém
  • verejné priestory
  • ľudská každodennosť
  • vnímanie a význam miesta

Diskurz, ktorý chceme projektom Dizajn každodennosti generovať však nie je akademický. Opierame sa o subjektívne interpretácie jednotlivcov o podobe ich každodenného života, či o hĺbkovú štúdiu lokality – vlastný terénny výskum a vlastnú skúsenosť a znalosť miesta.

Nie je ani politický. Naplno sa rozvíjajúce občianstvo a participácia sú nevyhnutné pre fungovanie demokratického mesta v právnom význame. Vítame preto mnohosť foriem aktivít, odohrávajúcich sa v súčasnom meste na poli aktívneho občianskeho zapájania sa  do plánovacích  aj rozhodovacích procesov,  sú to znaky rozvoja kultúry mestskej demokracie deliberatívneho typu. To, na čo však chceme poukazovať, je fyzická skúsenosť demokracie – otvorenosť, prístupnosť, schopnosť koncentrovať rozdielnosti. Takáto skúsenosť „mesta ako otvoreného systému“, zadefinovaného Sennettom  (1977, 2004) je kľúčová pre formovanie individuálnych aj skupinových identít.

Žitá každodennosť, nás opakovane utvrdzuje v tom, že nám chýba mestská skúsenosť, teda chápanie nevyhnutnosti diverzity a heterogenity mestského priestoru. Neuvedomujeme si, ako uvádza Jacobs (1972), že bezpečnosť mesta spočíva v jeho rôznorodosti, heterogenite koexistencie cudzích a vzájomnej dôvere. Naopak, sme svedkami opakovanej homogenizácie verejných priestorov, často krát zdôvodňovaných ako snaha o nahradenie neosobnosti mesta intimitou, čo môže vyznievať veľmi atraktívne. Táto téza a pokusy o zintímňovanie mestských priestorov, odmietanie rôznosti a rozdielnosti, sú však v skutočnosti hlboko nemestské. Mestský potenciál je podľa Sennetta (2004) tvorený mnohosťou foriem, rôznorodosťou, diverzitou a hustou textúrou skúseností. Stotožňujeme sa tiež s Massey (1997, 2005)  –  mesto nevnímame ako statickú štruktúru, zaujíma nás jeho pestrosť, premenlivosť, otvorenosť, mnohosť.

Zameriame sa preto na každodenne sa opakujúce aktivity užívateľov mesta (konkrétneho miesta), ktoré ho utvárajú, reprodukujú, určujú jeho charakter. Význam (subjektívny pocit zahŕňajúci poslanie a úlohu), aký miestu prisudzujeme je základom jeho konštituovania.

Aký je zmysel miesta? Čím je vytváraný jeho význam?

Podľa Seamona (1979) je miesto utvárané každý deň, kontinuálnou, pravidelnou ľudskou činnosťou založenou na zvykoch, rutinách a podpornom fyzickom prostredí. Certeau (1988) definuje miesto ako usporiadanie, podľa ktorého sú prvky distribuované vo vzťahoch koexistencie, vládne tu zákon „vlastného“. Relph (1976) základný význam miesta videl v tom, že je hlboko zakoreneným centrom ľudskej existencie. Význam miesta podľa neho môže byť autentický a pravý, alebo neautentický a falošný. Autentický význam miesta si vyžaduje bytie v mieste a príslušnosť k miestu, ako jednotlivec a člen komunity, a uvedomovanie si tejto skutočnosti bez povinnosti ju reflektovať. Tento autentický význam miesta pretrváva ako dôležitý zdroj identity pre jednotlivcov a komunity. Neautentický postoj k miestu má za následok neuvedomovanie si hlbokého a symbolického významu miest a neuznávanie významu pre identitu. Tuan (1974) význam miesta vidí v prerušení pohybu, zastavení sa a v pripútaní sa (na rozdiel od priestoru, ktorý je otvorenou arénou akcie a pohybu). Tento vzťah, tento zmysel pre pripútanie sa, je fundamentálny pre ideu miesta. Podľa Massey (1997) je miesto proces, definovaný vonkajškom, má multiplikatívne identity a histórie a jeho unikátnosť je definovaná prostredníctvom jeho interakcií. Pojmom multiplikatívne identity reaguje na spiatočnícke tendencie, pokúšajúce sa ukázať ako je miesto autenticky spojené s históriou, čo niekedy vyúsťuje do účelovej selekcie historických udalostí, resp. k tvorbe historických mýtov. Matlovič (2006) ponúka trinitárny model miesta, kde je miesto chápané ako entita s troma podstatami: fyzickým, sociálnym a technickým priestorom; sociálnymi vzťahmi prejavujúcimi sa formou každodenných udalostí a nositeľom multiplikatívnych významov (zmyslov, identít) – pričom môže ísť o identity individuálne, skupinové, regionálne, národné, civilizačné alebo univerzálne.

Odpoveď na otázku čím je pre nás miesto tak nájdeme vo formách jeho používania (prisvojovania) a uvažovania nad ním. Niektoré štúdie (viď. cit.) tvrdia, že súčasný človek stratil schopnosť vnímať miesto. Prešiel ku geniu loci, čo je možné chápať ako atmosféru určitého miesta, jeho tajomno. Vnímanie miesta (Sense of Place) má však vizuálny a zmyslový význam.

Pri poznávaní významu miest sa oprieme o klasifikáciu Wilda (1963), ktorú použil Tuan (1974). Ten rozdeľuje miesta na verejné symboly (Public Symbols) a miesta zvýšenej starostlivosti (Fields of Care). Prvá kategória predstavuje miesta, ktoré majú schopnosť zaujať náš zrak – sú okázalé, či oficiálne (verejné parky a záhrady, pomníky, námestia, monumentálna architektúra a i.). Druhá kategória sa dá najjednoduchšie opísať ako tá, ktorá nie je určená cudzincom ( pozn.: prichádzajúcim z vonka). Sú to na pohľad nenápadné miesta, ktoré vzbudzujú vo vnímavom pozorovateľovi citový vzťah (domov, obchod, kaviareň, roh ulice, tržnica, obytná štvrť). Sú neoficiálnou súčasťou života komunity a bez nich by v komunite neexistovala súdržnosť.

Zaujímavé je uvažovanie o verejných symboloch ako miestach, ktoré v priebehu dejín strácajú často svoj význam a potom spôsobujú vo vnímaní miesta zmätok. Mnohokrát neprežijú úpadok svojej kultúrnej doby. V tejto súvislosti hovorí Petříček (2001) o významoch symbolov pevných a voľných. Pevné, fundamentalistické symboly sú väčšinou vynucované, spočívajúce v jedinom a nedotknuteľnom ideologickom základe, zatiaľ  voľnú symboly sú omnoho zraniteľnejšie, avšak tým, že sú ponechané osobnej voľbe (platia len vtedy, keď sú slobodne akceptované)a teda nahraditeľné, sú paradoxne nesmierne silné.

Miesta zvýšenej starostlivosti predstavujú zhmotnenú podobu interpersonálnych vzťahov. Sú miestami, kde sú ľudia emotívne zviazaní s materiálnym (fyzickým, technickým) prostredím. Práve tu si môžu uvedomovať svoju identitu a priestorové obmedzenosti, pričom puto sa umocňuje každodenným kontaktom, opakovanou skúsenosťou vytvárajúcou zvykové pole.

Ukazuje sa teda, že kľúčovými priestormi pre diagnostiku stavu miest, ich otvorenosti, resp. uzavretosti, ako aj pre nachádzanie významov či symbolov dôležitých pre vnímanie miest sú verejné priestory. Sú priestormi konceptualizácie a reprezentácie miesta, dôležitými kontaktnými uzlami priestoru.

Tu sa pristavíme a zdôrazníme, že odlišujeme verejné priestranstvá od verejných priestorov. Verejné priestranstvá predstavujú fyzický aspekt, ktorý vytvára príležitosť pre sociálne interakcie (je otvorený, univerzálne prístupný), pričom verejný priestor vzniká až jeho naplnením (je žitý, fungujúci, zdieľaný v dave). Túto odlišnosť v chápaní pojmov sme potrebovali zdôrazniť z dôvodu artikulácie kľúčových vlastností verejných priestorov. Vlastností, ktoré ich charakterizujú a sú významné z hľadiska kreovania potenciálu mesta. Bez zveličovania predstavujú verejné priestory naplnenie občianskeho života. Ich význam v symbolickej rovine spočíva v schopnosti artikulovať verejnosť, teda poskytovať miesto pre ukotvenie identity jednotlivca, utváranie komunít, postojov, či formovanie politickej verejnosti.

Ako je verejný priestor možný? Lofland (1973) to nazýva priestorovou socializáciou – zdieľanou skúsenosťou v spoločnej zásobe vedenia, dôležité je podľa neho naučiť sa významu týchto miest a pravidlám jednania. Zdôrazňuje, že verejný priestor nie je substantívny (stále prítomný, existujúci), ale performatívny (stále opäť utváraný, zadefinovávaný, vyjednávaný). Práve vyjednávanie jeho významu je dôležité.  Reputácia ako zdieľaný význam nemusí zodpovedať pravde a o jej podobe rozhodujú viacerí aktéri: verejnosť, médiá, politici  a i.

© Local Act

Referencie:

  • de Certeau, M. (1988) The Practice of Everyday Life
  • Jacobs, J. The Death and Life of Great American Cities, 1972
  • Lofland, L.H. The Public Realm, Exploring the Citys Quintessential Social Territory, 1973
  • Massey, D.B. A Global Sense of Place. In: Barnes, T., Gregory, D. Reading Human Geography, 1997
  • Massey, D.B. For Space, 2005
  • Matlovič, R. K problematike hľadania platformy symbiózy idiografikcého a nomtetického spôsobu produkcie geografických poznatkov. In.: Geografická revue, 2006
  • Petříček, M. Síla amerických symbolů. In: Lidové noviny, 2001
  • Relph, E. Place and Placelessness, 1976
  • Seamon, D. Goegraphy of lifeworld I. – V., 1979
  • Sennett, R. The Fall of Public Man, 1977
  • Sennett, R. The Resurgent City. The City as an Open System, 2004
  • Tuan, Y. F. Topophilia: A Study of Environmental Perception, Attitudes and Values, 1974
  • Wild, J. Existence and the world of freedom, 1963

Odporúčame tiež:

  • Augé, M. Non-places: Intorudction to an antrophology of supermodernity, 1995
  • Castells, M. The Space of Flows, 1996
  • Debord, G. Society of the Spectacle, 1967
  • Goffman, E. Behavior in Public Places Notes on the Social Organization of Gatherings, 1966
  • Lefebrve, H. Critique of Everyday Life, 1947
  • Lefebrve, H. The Production of Space, 1974
  • Lefebrve, H. Everyday Life in the Modern World, 1984
  • Park, R.E., Burgess, E.W. The City – Suggestions for Investigation of Human Behavior in the Urban Environment, 1925
  • Sassen, S. Global Networks, Linked Cities, 2002
  • Tuan, Y. F. Space and Place: The Perspective of Experience, 1977